Posledná rozlúčka s Lumírom Lýsekom

V pondelok 16.6.2025 o 14:00 sa v obradnej sieni krematória v Olomouci uskutočnila posledná rozlúčka s prof. Ing. arch. Lumírom Lýsekom, PhD.

Zverejňujeme smútočné prejavy, ktoré odzneli na ceremoniáli.

Prvá vystúpila Mgr. Martina Mertová, kurátorka zbierky architektúry 19. až 21. storočia Múzea moderného umenia v Olomouci.

Ing. arch. Juraj Hermann, viceprezident Spolku slovenských architektov, následne zhrnul dielo architekta Lýseka.

Za diplomantov z rokov 1986 a 1987, Slovenskú komoru architektov a BLOK českých a slovenských architektov a výtvarníkov sa s pánom profesorom rozlúčil Ing. arch. Rudolf Žákovský.

Rodinná priateľka a žiačka architekta Lumíra Lýseka Ing. arch. Tamara Závodná v závere vystúpila s emotívnou rozlúčkou bohatou na osobné spomienky.

 

Smútočné prejavy:

 

Martina Mertová 

Za architektem Lumírem Lýskem:

V sobotu 7. června „navždy zaspal“ architekt Lumír Lýsek. Cituji slovenskou, českým uším podmanivě znějící variantu sdělení, které vždycky hluboce raní všechny blízké. Je mi ctí, že jsem se před nedávnem začala mezi blízké profesora Lýska počítat a mohu se tak s ním, společně s Vámi všemi, dnes rozloučit.

Snad také mohu (jako kurátorka sbírky architektury Muzea umění Olomouc) mluvit za olomouckou obec architektonickou a uměleckohistorickou.

Jak to začalo. Sympatický, elegantně oblečený muž v letech, s pronikavou jiskrou v oku se v červenci 2023 zjevil v mojí kanceláři, v místním Muzeu umění, s roličkou výkresů pod paží. Svěřil se mi s palčivým architektonickým problémem, který mu v jeho 89 letech nedal spát. Rozpracovával svůj projekt pro tzv. divadelní proluku (také proluku Gemo) na místní tř. Svobody a hledal spojence pro jeho realizaci.

Přišlo porozumění – slovo dalo slovo. Proluku jsme sice nezastavěli, ale vznikla krásná intenzivní spolupráce. Z ní vzešel velmi cenný dar pro sbírku architektury a také výstava v přátelském prostředí Molitorovy knihovny, kterou provozuje spolek Za krásnou Olomouc. Výstava to byla malá rozsahem, ale hluboká obsahem. Stejně jako celoživotní dílo architekta Lýska. Přátelský vztah, který během příprav vznikl jak s panem architektem, tak s jeho rodinou, byl kořením výsledného zážitku. Stejně tak komentované prohlídky s autentickými příběhy z úst pana architekta, výborného vypravěče.

Vyprávění, které má zahrnout 90 let života lze jen těžko vměstnat do vymezených minut. Přesto ve zkratce: 

Lumír se narodil 12. 12.1934 v Ostravě Mariánských Horách, dětství strávil v Jistebníku, dospíval v Otrokovicích a Brně. Jako talentované dítě měl Lumír původně jít ve šlépějích svého otce, slavného sbormistra Františka Lýska. Hrál na klavír a housle, ale vážné zranění prstů na obou rukách mu hudební kariéru znemožnilo. Během studia na gymnáziu objevil vášeň pro malířství, nakonec jej ale zájem o umění a techniku přivedl k přihlášce na studia architektury. V roce 1953 mu změny na brněnské fakultě architektury Vysokého učení technického zabránily nastoupit ke studiu. Improvizovaným řešením, jak rád architekt vzpomínal na záchrannou akci svého tatínka, byla cesta vlakem do Bratislvy a následně studia v ateliéru Emila Belluše na Fakultě architektury a pozemního stavitelství na tamní Slovenské vysoké škole technické. Tam do roku 1959 úspěšně prošel učením architektů Vladimíra Karfíka, Jana Evangelisty Kouly, Alfréda Piffla a dalších. Začal potom s postgraduálním studiem na Akademii výtvarných umění v Praze u Jaroslava Fragnera, ale dokončil je už externě, opět v Bratislavě.

Už během studií dotáhl k realizaci vítězný soutěžní návrh na zotavovnu ROH Ždiar v Monkové dolině ve Vysokých Tatrách (1956). Sekudovaly mu tehdy dvě budoucí úspěšné architektky Lýdie Švihrová (Titlová) a hlavně – Soňa Kvasničková budoucí manželka a celoživotní souputnice, Soňa Lýsková. 

Na začátku 60. let se Lumír Lýsek stal zaměstnancem bratislavského střediska Obchodního projektu Praha, od roku 1969 vedl bratislavské projektové středisko Svazu slovenských spotřebních družstev, tzv. DRUPRO. V mezičase se architekt dostal k zajímavým zakázkám v Německu a Rakousku, včetně progresívních návrhů střešních lanových konstrukcí. S koncem Pražského jara však tyto nadějné vyhlídky vzaly za své.

Pozornost, a dokonce ocenění Dom roka v soutěži slovenského Ministerstva výstavby a techniky, získal v roce 1970 vlastní rodinný dům Lýskových v Bratislavě. Děti Desana a Radim by o tom uměli povědět své!

V roce 1973 vyhrál architekt soutěž na Obchodní dům Jednota v historickém jádru Trnavy. V roce 1980 za jeho realizaci obdržel cenu Svazu slovenských architektů a o tři roky později cenu města Rigy na mezinárodní přehlídce projektů Interarch v rámci bienále světové architektury v Sofii. Ceněna byla také budova Slovenského svazu spotřebních družstev v Bratislavě, kterou dokončil s Lýdií Titlovou roku 1977.

Od roku 1974 s přestávkami působil jako pedagog na Katedře architektonické tvorby FA SVŠT. V roce 1982 byl jmenován profesorem a pět let na to založil a vedl Katedru architektonického projektování a designu. Po listopadu 1989 na Fakultě architektury zůstává, vede Katedru konstrukčně-technických disciplín. 

V roce 1991 zakládá soukromý ateliér a pět let na to za svými zakázkami začíná jezdit do Itálie. Patnáct let intenzivní práce tráví v regionu Verony. Dopady světové finanční krize a útlum stavebních investic stojí za rozhodnutím vrátit se domů, tentokrát však nikoliv do Bratislavy, ale do Olomouce. Táhne jej sem pouto ke své sestře Květuši Lepilové, bývalé profesorce Hejčínského gymnázia a k příteli švagrovi, fyzikovi a pedagogovi Oldřichu Lepilovi. 

Lumír Lýsek se zde roku 2010 usadil natrvalo. Nebyla to však jeho první zkušenost s hanáckým městem, pracovní cesty ho sem zavedly již dříve. V časovém rozpětí třiceti let se účastnil dvou architektonických soutěží, z nichž každá představuje samostatnou kapitolu dějin olomoucké architektury. Lýsek v roce 1966 vítězí ve vnitropodnikové soutěži Obchodního projektu SSD Praha na Administrativní budovu Jednoty v Olomouci. V hrubých obrysech si novostavba Jednoty, jak si ji pamatují všichni Olomoučané, uchovala původní autorovo řešení, rozpracování studie už však bylo přiděleno kolegům architektům (Vladimíru Polesnému, Ivo Kučírkovi a Aloisi Haltmarovi). 

Sebevědomé modernistické gesto let šedesátých vystřídala v devadesátých letech památkáři snáze akceptovaná postmoderna. Architekt Lýsek jí šel vstříc v roce 1995 jen o jednu parcelu dál. S olomouckým kolegou Petrem Opletalem se účastní architektonického konkurzu na Komerčně-administrativní centrum GEMO v Olomouci. Na druhém místě podle poroty se stalo jeho řešení favoritem u investora. Mediálně ostře sledovaný spor skončil patem pro všechny hráče – dodnes „proluka Gemo“ zeje prázdnotou a hyzdí jednu z hlavních tepen města. 

Právě to je projekt, který jsem zmínila úvodem. Architekt na něm pracoval i ve svém pokročilém věku. Neutuchající zápal pro věc a oddanost řeholi architekta jej neopustila do posledních dní jeho dlouhého, krásně naplněného života. Celých 15 let života strávených v Olomouci (tedy nejen olomoucké projekty Jednota a Gemo) nás opravňují zanést jméno Lumír Lýsek jednou provždy do místních architektonických dějin. Do těch středoevropských už dávno patří.

(Olomouc, 16. júna 2025).

Juraj Hermann (viceprezident Spolku architektov Slovenska):

Vážená smútiaca rodina, vážené smútočné zhromaždenie, dovoľte mi, aby som sa v mene Spolku architektov Slovenska i ostatnej slovenskej kultúrnej verejnosti rozlúčil s významným architektom, profesorom Lumírom Lýskom, filozofie doktorom. 

Architekt Lumír Lýsek odchádza ako jeden z posledných bardov a hlavných tvorcov modernej slovenskej architektúry druhej polovice 20. storočia. S jeho rozsiahlym architektonickým dielom vo forme obchodných domov, hotelov, reštaurácií a administratívnych budov sa môžeme stretnúť prakticky na celom území Slovenska od Bratislavy, cez Trnavu, Kúpele Dudince, Rimavskú Sobotu, Nízke i Vysoké Tatry až po Trebišov. Jeho tvorba bola isto ovplyvnená jeho výrazným výtvarným talentom, ktorý sa prejavoval v invenčnom tvarovaní hmoty jeho stavieb. Jeho architektúra je kontextuálna a vždy vychádzala z génia loci mestského, alebo prírodného prostredia v ktorom je situovaná. Náš významný teoretik architektúry profesor Matúš Dula vo svojej najnovšej knihe „Moderná architektúra Bratislavy 1925 – 2025 a jej architekti“, v ktorej významné bratislavské diela profesora Lýska nemohli chýbať, napísal, citujem: „Jeho diela svojím optimistickým vzhľadom odrážajú jeho vždy optimistický prístup“ koniec citátu. A takéhoto, vždy optimisticky naladeného príjemného človeka, kolegu architekta si ho  my všetci, ktorí sme mali tú česť sa s ním spoznať, budeme navždy pamätať.

Profesor Lýsek bol aj odborne a spoločensky aktívny. Bol dlhoročným členom Zväzu slovenských architektov, potom Spolku architektov Slovenska. Bol profesorom na Fakulte architektúry STU Bratislava. Bol členom i predsedom redakčnej rady našej architektonickej revue Projekt, členom redakčnej rady časopisu Architektúra ČSR, členom medzinárodného kongresu IKAS/ICAT a členom Bloku českých a slovenských architektov a výtvarníkov. 

Za svoje diela získal rad významných ocenení. Za Dom roka 1971 vyhlásili jeho vlastný rodinný dom v Bratislave. Dvakrát získal najvyššie architektonické ocenenie na Slovensku, Cenu ZSA za stavby Administratívnej budovy SZSD v Bratislave v roku 1976 a za stavbu Obchodného domu Jednota v Trnave v roku 1980. Za túto kontextuálnu stavbu získal Medailu a Cenu svetového bienále architektúry „Interarch 83“ v Sofii. V roku 2018 pri príležitosti 100. výročia vzniku Československa mu bola udelená stredoeurópska Cena Jože Plečnika za celoživotný prínos v architektúre a v stavebníctve.   

Môžeme právom povedať, že dielo architekta, profesora Lumíra Lýska prekročilo rámec Slovenska. Či už to boli výstavná hala a projekty garáží s progresívnymi lanovými strešnými konštrukciami do Rakúska a Nemecka, alebo už spomínané úspešné projekty do Olomouca. Do tejto kategórie patrí i  medzinárodné ocenenie jeho diela v Sofii. No a samozrejme sem patria i jeho početné, výtvarne i architektonicky zaujímavé projekty, ktoré vytvoril pre Studio technico associato a Green Village v Taliansku.    

Keď odíde blízky a známy človek, spomienky na neho zostávajú naďalej tu s nami. Keď nás opustí známy architekt, tak s nami zostávajú nielen spomienky na neho ako človeka a osobnosť, ale zostávajú s nami aj jeho stavby, ktorým vtisol svoju autorskú pečať, a ktoré žijú svoj život ďalej. Aj stavby na ktorých sa podieľal ako architekt profesor Lumír Lýsek dobre slúžia našej spoločnosti a dôstojne reprezentujú našu architektúru druhej polovice 20. storočia. 

Pán architekt Lýsek, Vaše dielo sa navždy významnou mierou zapísalo do dejín slovenskej architektúry.

Česť Vašej pamiatke!
(Olomouc, 16. júna 2025).

 

Ing. arch. Rudolf Žákovský

Vážený pán profesor,

Slová, ktoré teraz vyslovím v mene Vašich diplomantov z 86. a 87. roku minulého storočia, prichádzajú fatálne neskoro, už bez akéhokoľvek opravného termínu: Ďakujeme, pán profesor.

V prevládajúcej šedi sklonku normalizácie ste boli pre nás študentov úžasnou autoritou. Konečne vyučujúci nielen s dlhoročnými skúsenosťami z praxe, ale aj dvojnásobný nositeľ ceny Dušana Jurkoviča a s čerstvým ocenením z Interarchu 83 v Sofii za trnavský Obchodný dom Jednota! 

Hltali sme Vaše rady pretkané svojským humorom a prednášané v nezabudnuteľnom spojení úsmevu, zápalu a česko-slovenčiny. Poskytli ste nám nielen praktické vedomosti z typológií občianskych stavieb, ale nenápadne viedli k pracovnej metodike a profesnej etike. Nepamätám si, že by som Vás videl bez saka a kravaty pod bielym plášťom – ten bol tiež dôležitý, stopy tuhy alebo tušu na rukách patrili k povolaniu tak ako dnes prst na myši, klávesnici či monitore. Dobre narezaný formát skicovacieho papiera nás naučil sústredeniu a úcte k vlastnej práci.  „Lumpačíte, pane kolego, lumpačíte“ bola zase Vaša reakcia na prázdny papier - čo dotyčnému úspešnému  architektovi vraj odvtedy bráni v prázdnej prokrastinácii. Aj keď ste mali to naše „lumpačení“ prekuknuté, vždy ste vedeli dať druhú šancu tvorivosti. Ak Váš študent riešil návrh divadla, začínal tým, že si - vďaka Vami poskytnutému kontaktu – prešiel kompletné javiskové zázemie konkrétnej divadelnej budovy. Vaše rozprávanie a obrazové sprostredkovanie zahraničných stavieb a sídiel, ktoré ste priamo navštívili alebo vo svete považovali za dôležité, v nás vytvorilo rovnakú potrebu trvalého hľadania a poznania kvalít architektúry v celosvetovom meradle.

Ďakujeme, že Vašou zásluhou a príkladom sú dnes medzi nami nositelia prestížnych architektonických cien, hlavní mestskí architekti, obľúbení vysokoškolskí pedagógovia, a architekti pôsobiaci nielen na území bývalého Československa, ale aj za jeho hranicami. A že vieme byť rovnako priami, vtipní a ľudskí.

Stojím tu aj ako delegát Slovenskej komory architektov, ktorej ste boli členom. Mnohí z Vašich študentov pôsobili alebo stále pracujú v jej vrcholných orgánoch.

Dovoľte mi, aby som sa s Vami rozlúčil aj v mene kolegýň a kolegov z BLOKu českých a slovenských architektov. Jeho členmi sú prevažne predstavitelia Vašej a mladších generácií architektov z oboch brehov rieky Moravy. Vždy, keď ste spolu s pani Soňou prišli na stretnutie spolku na svojom kemperi alebo DéEsŠtvorke, ktoré ste šoférovali s energiou a prehľadom skúseného cestovateľa, pôsobili ste ako večne mladý pár. Na ceste za architektúrou – stretnutia spolku si vždy vyberali miesta s ikonami modernej architektúry – Vás nezastavili ani slabosti tela. S duchaplnosťou a dobrou náladou ste boli nenahraditeľným spoločníkom, ktorý svoju vitalitu prenášal aj na ostatných cestovateľov. 

Zdieľali ste spoločné spomienky s konškolákmi Bellušovcami, ale aj Karfíkovcami a ako absolvent u Jaroslava Fragnera  v Prahe aj s viacerými jeho žiakmi - spomeniem Vášho priateľa a zakladateľa BLOKu Štefana Svetka či Ivana Gürtlera, vedúcu osobnosť slovenskej časti BLOKu. Na začiatku roku sme v Zlíne odovzdali ceny Vladimíra Karfíka, na ktorých výbere ste sa zúčastnili ako člen komisie.

Práve Vaša vitalita viedla ku krásnej predstave, ktorej sme radi podľahli,  že sa s Vami budeme stretávať ešte dlhé roky. 15. mája na krste knihy Matúša Dullu  o bratislavskej modernej architektúre a jej autoroch, v ktorej nechýbajú Vaše stavby, si s Vami viacerí takéto stretnutia dohodli. Po 7. júni však dialóg bude možný len na príliš veľkú vzdialenosť. Nie je však vylúčený. Vaša erudícia, noblesa, priamosť a energia sa prevtelili do Vašich stavieb, ktorých odrazy možno nájsť zase v stavbách Vašich žiakov. Zotrvávate nielen v týchto hmotných pamätiach, ale aj v živej pamäti všetkých, ktorí by tak radi s Vami ešte dlho pobudli.

Česť Vašej pamiatke!
(Olomouc, 16. júna 2025).

 

Ing. arch. Tamara Závodná

Milá rodina Lýsková,  vážení  hostia, milý Lumir, vážený pán profesor...

Keď ma Desana požiadala povedať niečo pri tejto smutnej príležitosti z pohľadu študentky, nevedela som ako začať.
Uvedomila som si, že môj vzťah ku profesorovi Lýskovi a jeho vplyv na mňa sa nedá ohraničiť dobou 2 študentských rokov, 

Poznám jeho aj Vás, celé polstoročie a prvé oslovenie, keď som prišla ku Vám ako 14 ročná, bolo dobrý deň pán Lýsek, pani Lýskova, kedy som vás videla ako rodičov svojej priateľky.

Vnímala som u Vás spontánnu a úprimnú atmosféru krásneho domu, kam som rada chodila, a teda okrem mňa aj všetci spolužiaci zo strednej, čo ste Vy, Soni aj Lumir výborne zvládali. 

Napríklad chlieb s paštekou, ktorý ste nám ponúkli, a spontánnosť akou ste nás privítali, keď sme ku vám vtrhli pred pol nocou po oslave maturít s cieľom pokračovať, bol pre mňa jedno, čo sa týka atmosféry z najpamätnejšich jedál v živote.

Čo si však najviac pamätám, bolo nadšenie pre kultúru, výtvarné umenie, hudbu, architektúru a cestovanie, o ktorých Lumír hovoril s obrovským entuziazmom. 

Nadšene som počúvala ako chystal precízne plány kam ísť a čo vidieť a prečo spoznať.
A áno, musím povedať, že vlastne už vtedy ako stredoškoláčka, som sa stala Lumírovou študentkou, ktorá počúvala, vnímala a určite aj pod jeho vplyvom sa vybrala na architektúru.

Bola som už na vysokej škole v čase keď prišiel pán profesor na školu a videla aký bol zo strany študentov o neho veľký záujem. 

Jeho prednášky boli plne obsadené a o ateliér u neho bola bitka.

A tak vyžijúc trochu, že sa poznáme, prihlásila som sa ku nemu na diplomovú prácu. Urobila som dobre. Tvorbou nás viedol človek, prirodzená kapacita, pred ktorým sme mali ničím nevynútený rešpekt a to napriek tomu, alebo práve preto, že veci vedel podať s humorom a nadhľadom.
Vysvetľoval nám princípy a podstatu tvorby spôsobom ako nik pred tým a každý z nás určite má v sebe naňho nejakú „svoju“ spomienku.
Mne navždy zostane v hlave veta; “Tamarko, koncept kreslíme v 500-ke, myslíme však už v 50-ke.” 

Skončením školy by som vlastne mala svoj príhovor skončiť. Pre mňa a nás viacerých, však stretnutia s rodinou Lýskových neskončili. Postupne prostredníctvom Desany, stretnutí v Taliansku, na výstavách, stretnutiach náhodných a postupne cielene organizovaných, prerástol náš vzťah až do oslovenia Lumír.

Lumír nás ďalej na každom stretnutí prekvapoval novinkami zo sveta architektúry, typmi kam ísť, čo si pozrieť a svojím inšpirujúcim prehľadom. 

A tak napriek nášmu vzrastajúcemu veku a počtu skúseností, zostal pre nás váženou autoritou.

Milý Lumír, napriek tomu, že nám bude chýbať tvoje nadšenie pre tvorbu, poznanie, umenie, pre život, budú nám chýbať špecifické oslovenia typu “studentko černá” , “Tamarko”...
chcem poďakovať náhode v mojom živote za tých 50 rokov, čo som ťa mohla poznať.

Ďakujem.

(Olomouc, 16. júna 2025).