APART collective, Matej Gavula, Chaosdroid, Lukáš Likavčan: Geopoetika v časoch antropocénu

výstava, galéria Plusmínusnula
vernisáž v piatok 15. 12. 2017 o 18.00
výstava potrvá do ± 31. 1. 2018
vstup voľný, galéria je otvorená v pracovné dni 12.00-17.00

Antropocén je novou geologickou epochou našej planéty. Ako napovedá jeho starogrécky koreň antropos (άνθρωπος), ide o dobu ľudí. Tí sa totiž dnes ocitajú v pozícii hlavných síl, ktoré utvárajú podobu celej Zeme. Podľa niektorých autorov a autoriek môžeme začiatok tohto obdobia datovať na koniec 18. storočia, kedy Wattov vynález parného stroja otvoril brány priemyselnej revolúcii a fosílne palivá sa stali motorom raného kapitalizmu. Aróma spálených derivátov ropy sa odvtedy stala našou každodennou spoločníčkou. Iní vedci a vedkyne zase zlom, ktorý antropocén oddeľuje od predchádzajúcej epochy holocénu (ktorá začala na konci poslednej doby ľadovej), lokalizujú do 20. storočia. Niekedy sa dokonca klonia k veľmi konkrétnemu dátumu – totiž k 16. júlu 1945, kedy bola v rámci testu v Novom Mexiku po prvý raz odpálená jadrová bomba. Neviditeľná, tenká vrstva rádioaktívnych látok, ktoré po výbuchu obalili celú planétu, sa navždy zapísala do budúcich vrstiev zemskej kôry, ktorú budú vo svojich výskumných vrtoch študovať geológovia a geologičky ďalekej budúcnosti.

Ako však už pri technológiách býva zvykom, nové vynálezy generujú nové katastrofy. Čím je Černobyľ pre jadrovú energetiku, tým je klimatická zmena pre technológie využívajúce ako zdroj svojej energie fosílne palivá. Náš prístup k budúcnosti preto nemôže nechať nič náhode – musíme plánovať, premýšľať, prepočítavať a kontextualizovať našu existenciu v planetárnom ekosystéme. Preto potrebujeme radikálnu politickú a technologickú imagináciu, ktorá búra predstavy o tom, aké sú hranice a možnosti individuálneho ľudského tela. Teoretik Benjamin H. Bratton dokonca vyzýva ľudstvo k tomu, aby sa prezieravo vrhlo do praxe angažovaného geodizajnu, a odvrátilo tak blížiacu sa ekologickú katastrofu. Inými slovami – potrebujeme viac odvážnej geopoetiky a menej prihlúpleho geoinžinierstva. To si vyžaduje citlivé rozhrania nastavené na frekvencie medzidruhovej diplomacie, medzi ktoré môže patriť tiež využitie Slnka ako zvrchovaného zdroja energie pre ľudské aj mimo-ľudské aktivity, od úrovne jednotlivých buniek cez naše telá až po veľké kolektívy heterogénnych aktérov a aktérok.

Antropocén je hrozivé obdobie, ktoré predznamenali a do života uviedli hrôzy modernizácie. Tá mala mnoho podôb, a my si zámerne volíme je veľmi nezápadnú variantu – totiž modernizáciu, ktorou prešla Čína za Mao Ce-tunga. Gestom zaradenia jeho básne do našej výstavy chceme ukázať, že brutálna moderna a o nič menej brutálnejší antropocén zdieľajú zvláštny megalomanský cit pre planétu spojený s totálnou negáciou jej suverenity – Zem nám nepatrí, ale tvárime sa, akoby opak bol pravdou.

My chceme utiecť z tohto paradoxu trpezlivým budovaním novej planetárnej perspektívy, ktorá nepozná rozdelenie na prírodu a spoločnosť, divočinu a mesto, alebo ľudí a rastliny – naopak, naša perspektíva čerpá energiu z radikálnej predstavy rovnoprávnosti všetkých vecí; ľudí nevynímajúc.

Preto sa pýtame: ako písať planétu? Teda nie opisovať, nie prehýbať jej strany, ale skutočne písať spolu s ňou?

text: Lukáš Likavčan
foto: Jan Trnka
grafický dizajn: Magdaléna Scheryová

APART collective

Výstavy galérie z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia