Ján Šipöcz / Comeback

kurátorka výstavy: Michaela Pašteková

Ján Šipöcz je späť! Po siedmich rokoch opustil stovežatú Prahu, preťal dovtedy priamočiaro plynúcu životnú trajektóriu a vyzliekol sa z identity zamestnanca s osemhodinovým pracovným úväzkom. V Bratislave nanovo vymaľoval svoju niekdajšiu detskú izbu a premenil ju na staromládenecký ateliér. Už vyše roka sa nachádza v akomsi medzičase, hodnotí a obzerá sa za tým, čo bolo, niečo vytesňuje, iné očakáva. Aký Ján Šipöcz sa vracia na scénu?

Výstava v galérii Temporary Parapet je osobnou reflexiou tohto zlomového životného obdobia a predstavuje tak trochu iného Šipöcza, než na akého sme navyknutí. Po prvýkrát napríklad pracuje s objektami či využíva Polaroid proces. Nevystupuje ako pozorovateľ sveta naokolo, ale najmä ako pozorovateľ samého seba. Aj v tejto novej pozícii však zostáva svojsky humorný, k médiu fotografie jemne bezočivý a vo vzťahu k sebe láskavo ironický. Jeho umelecké sebaspytovanie nie je bolestivou či trýznivou autorskou introspekciou. Badať to hneď pri vstupe do výstavného priestoru, kde sme konfrontovaní s veľkoformátovými autoportrétmi zo série Pamäťové médium. Šipöcz tu svoje rozmanité podobizne v pasových formátoch ukladá do obalov pamäťových kariet. Klasický fotografický portrét, ktorý balzamuje obraz človeka pre budúce generácie, prepája so symbolom novodobej digitálnej archivácie. Ktorá pamäť je dôveryhodnejšia?

Téma spomienok je (doslovne) vrytá aj do práce Eraser. Šipöcz tu z diapozitívov, ktoré kupuje na blších trhoch či cez internet, vyškrabáva riadok po riadku, emulziu mení na prach. “Políčko filmu ostáva, len obraz sa stáva nečitateľným a zabudnutým,” hovorí. Niektoré diapozitívy následne prefocuje a vidíme ich visieť na stene vo formáte 60x90 cm a zvyšok je klasickým spôsobom premietaný na stenu. “Myšlienka vznikla v období, keď som potreboval uzavrieť určité veci z minulosti, aby som sa mohol sústrediť na prítomnosť a nové nápady.” S projektom začal v roku 2016 sériou Hladina ustálená a voľne pokračoval aj v roku 2017 počas rezidencie v Banskej Štiavnici. Pôvodne vyškrabával iba časti políčok. Tematicky si vyberal najmä zábery z rôznych dovoleniek (napr. z Talianska či Tatier), pretože tie si najčastejšie uchovávame ako obrazy nezabudnuteľných zážitkov.

Výstavou Comeback považuje celú prácu za uzatvorenú. Zmazal, čo potreboval, no to, čo v pamäti ostalo, ďalej spracúva. Napríklad aj v diele Meter diapozitívov. Na jeden meter dlhú palicu navrstvil spomienky, avšak spôsobom, ktorý nám divákom zabraňuje, vidieť ich a nepoznáme ani logiku ich radenia. Pôvodne ploché obrazové informácie sú nám predkladané v podobe trojdimenzionálneho objektu, no napriek tomu alebo práve preto je pre nás jeho informačná hodnota ešte efemérnejšia. V utajovaní obsahu (svojej) pamäte pokračuje Šipöcz aj v sérii nazvanej Foto kapsule. Strieborné obaly od tabletiek vkladá do rámov od diapozitívov a vystavuje ich jednak vo forme fyzického objektu, ale taktiež ich transformuje a zväčuje do fotografií. Jemnými umeleckými zásahmi premieňa kapsule od liekov na akési abstraktné časové schránky. Úložiskom čoho sa stávajú? Spomienok, ktoré si chce autor uchovať? Alebo do nich ukrýva tajné želania, proroctvá a odkazy? Čo by sme v jeho kapsule našli o sto rokov?

Výstava je zavŕšená v podkrovnej simulácii (možno) Šipöczovej detskej izby. Na prvý pohľad nostalgická spomienka na tínedžerské obdobie, kedy si človek nad posteľ lepil svoje idoly. Keď si však vaše oči privyknú na prítmie, uvedomíte si, že na fotografiách nie sú herečky či hudobné skupiny, ale len fragmenty rôznych objektov, architektúr, neostré zábery mestských zátiší, kúsok nôh, či useknuté výrezy parkov a záhrad. Vizuálne atribúty, ktoré sú pre diváka tajomné a možno nečitateľné, v autorovi asociujú konkrétne spomienky. Sentimentálna séria má názov Mapa lások a je výsledkom Šipöczovho putovania po miestach, kde prežil svoje niekdajšie reálne aj platonické pocity zamilovanosti. Zámerne zvolil formu Polaroidovych snímok, ktorých kvalita je kolísavá: “Niektoré vyšli lepšie, iné horšie - presne ako vzťahy.” A ani posteľ, nad ktorou je fotografická tapeta, nie je klasickou posteľou. Matrac podopierajú Kodak krabice od fotopapiera s kompletným Šipöczovým fotoarchívom. Keď na nich v noci spí, je to ako strážiť svoje poklady. Keby sme ich totiž pootvárali, našli by sme v nich negatívy z ešte predštudentských čias, školské cvičenia, filmy, medzizväčšeniny, CD a DVD s dátami, diapozitívy… Ako celok sa tak tento špecifický readymade stáva aj atribútom sťahovania a ukladania (majetku, zážitkov, skúseností). Je to veľa alebo málo, keď sa celá tvoja minulosť zmestí pod jeden matrac? 

Michaela Pašteková

Ján Šipöcz (1983) absolvoval v roku 2009 Katedru fotografie a nových médií na VŠVU. Je zakladajúcim členom Photoportu (2006). V roku 2011 bol finalistom Ceny Oskara Čepana. Pravidelne vystavuje doma ale aj v zahraničí, absolvoval viacero rezidencií. Od ukončenia štúdia roku 2017 žil v Prahe. Momentálne žije na Slovensku.