Oľga Paštéková: Ako sa do hory volá?

Samostatná výstava Oľgy Paštékovej Ako sa do hory volá? predstavuje v novootvorenej Galérii mladýchGalérie mesta Bratislavy príspevok k miestnešpecifickému uchopeniu daného priestoru. Podkrovie Mirbachovho paláca s výraznou trámovou stropnou konštrukciou zaplnila maliarka svojimi najnovšími prácami na preglejkách. Tie svojimi námetmi, rozmiestnením i materiálom symbolicky odkazujú k prostrediu lesa.

Oľga pokračuje v rozvíjaní svojej osobnej mytológie, ktorá je previazaná s námetmi divokých zvierat. Ako však názov výstavy naznačuje, kontextualizuje ju širšie rámcovanými otázkami ohľadne vzájomnej interakcie a spôsobu zaobchádzania ľudí s inými živočíšnymi druhmi. Z mestského prostredia predošlej série Animal versus City navracia svoje medvedice, havrany a vlky do ich prirodzeného prostredia. Ani tam sa však tiež nevyhnú stretnutiam s naším druhom - v reálnom či galerijnom priestore.

Vo viacerých filozofiách zdieľajú ľudia a zvieratá dôležitú spoločnú črtu, ktorá ich v istom zmysle zrovnoprávňuje - tzv. animu – dych, dušu. To sa premietlo aj do etymológie slova animal (v preklade zviera). Oľga sa s týmto zrovnoprávňujúcim pohľadom, aktualizovaným o súčasný diskurz odmietajúci antropocentrické hierarchizovanie živých bytostí, stotožňuje. Uvádza nás do symbolického a emočne silne nabitého priestoru, v ktorom sú zobrazené zvieratá aktívne, v pohybe, nárokujúc si na svoj životný priestor rovnakým dielom.

V Oľginej predošlej tvorbe, ktorá v podstate nikdy nevybočila z figuratívnej línie, sa častokrát objavuje motív tieňa. Jungiánska psychológia spája tiene s nevedomím alebo nejakými jeho aspektmi, či s kolektívnym nevedomím a strachmi. Jej havrany a vlky boli v podstate tiež vždy viac tieňmi ako reálnym zobrazením. Podľa potreby ich aktualizovala o naratívne nánosy z európskej kultúry – ako napríklad príbeh o Červenej Čiapočke. Interpretácie týchto príbehov sú podmienené nielen archetypálnym čítaním jednotlivých postáv a ich konania, ale aj dobovým kontextom. Dnes tento desivý príbeh v škatuľke rozprávky, ktorý bol v minulosti skôr moralizujúcim podobenstvom, asi najviac rezonuje v súvislosti s témou znásilnenia, ktorú otvorilo v globálnom meradle hnutie #metoo.

Pri aktuálnej výstave sa však Oľga pohráva so zobrazením animálnych stvorení mimo tradičných i aktualizovaných naratívov a to veľmi redukovaným gestickým rukopisom. Spoločne s dematerializáciou prevedenia samotných zvierat, ktoré vo výsledku pripomínajú sliny rozzúrených jedincov, prišlo aj k oživeniu použitej farebnej palety. Zobrazenia zvierat sa tu vo svojej ambivalentnej obrysovej (ne)prítomnosti stávajú stopami, indexmi živelnej sily, existenčného strachu a bezprostrednej slobody zároveň. Pohlcujú celú obrazovú plochu úzkych vysokých platní z priemyselne spracovaného prírodného materiálu. Príroda a kultúra sa vo výstave zámerne prestupujú, poukazujúc na arbitrárnu opozíciu týchto dvoch kategórií. V rámci silnejúceho občianskeho a enviromentálneho aktivizmu by sa mali dostať do popredia otázky prehodnocujúce vzťahy v rámci nášho regionálneho ekosystému. Kto je vlastne les? Ako veľmi sme si ho už domestifikovali? A čo sa z neho vlastne naspäť ozýva?

Kurátorka: Miroslava Urbanová

Oľga Paštéková (*1984, Bratislava, SK) je absolventkou Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave (ateliéry prof. Csudaia, prof. Popoviča, prof. Fischera). Študovala aj na viedenskej Akadémii umení u prof. D. Richtera. Primárne sa pohybuje na bratislavskej a viedenskej výtvarnej scéne, no vystavovala aj v Česku, Nemecku či v Belgicku.