Konček Skoček Titl

Katalóg vznikol pri príležitosti výstavy na FA STU v roku 2013 a bol znovu prezentovaný na odovzdávaní Cien spolku architektov Slovenka v roku 2016, kedy Ferdinand Konček, Iľja Skoček a Ľubomír Titl získali Cenu Emila Belluša za celoživotné dielo. Práca kolegov stojí za preštudovanie. Výrazným spôsobom ovplyvnili architektúru na Slovensku, či už svojimi realizovanými dielami, alebo svojimi názormi a formovaním nastupujúcej generácie kolegov. Veríme, že si radi tento súhrnný prehľad diela ikonickej trojice pozriete v ISSUU prezentácii na konci článku.

Veľká vďaka patrí zostavovateľom publikácie:

Editorky katalógu: Katarína Andrášiová, Nina Bartošová
Autorka textu: Katarína Andrášiová
Jazyková korektúra: Blažena Moravčíková
Autori fotografií: Ivan Hoffman, Kaňka, Ľ. M. Mihalovič,
Rajmund Müller, Miloš Pitoňák, Ľubo Stacho,
Tibor Škandík
Grafická úprava: Matúš Lelovský, Juraj Blaško

Architekti Ferdinand Konček, Iľja Skoček, Ľubomír Titl:

Ferdinand Konček (1929), Iľja Skoček (1930) a Ľubomír Titl (1929) vyštudovali architektúru v rokoch 1948 až 1952 v Bratislave na Fakulte architektúry a pozemného staviteľstva. Školenie absolvovali diplomovými projektmi v ateliéroch profesora Emila Belluša a Emanuela Hrušku. Štúdium si rozšírili na majstrovskej škole architektúry na Akadémii výtvarných umení v Prahe u prof. Jaroslava Fragnera. Do projekčnej praxe nastúpili na bratislavskom Stavoprojekte v roku 1956. Keď v uvoľňujúcich sa politických a hospodárskych pomeroch 60. rokov vznikali Združené projektové ateliéry pri ZSA, spoločne prešli do jedného z ich, ktorý na základe konkurzu viedol od roku 1968 Iľja Skoček. Po transformácii ateliérov do ŠPTÚ v roku 1972 tu pracovali až do roku 1990.

Tvorivé partnerstvo trojice architektov sa vyvinulo už v priebehu vysokoškolského štúdia a upevnil ho pobyt a štúdium v Prahe. I keď každý z ich tvoril aj samostatne, ťažisko ich celoživotného diela predstavujú spoločné práce. V projektovej praxi sa zaoberali širokým spektrom úloh. Koncipovali veľké obytné súbory Ružinov a Dúbravka v Bratislave (v spolupráci s ďalšími kolegami), projektovali obytné budovy, kde vyvinuli i experimentálnu technológiu, navrhli hotelové a rekreačné zariadenia, administratívne a spoločenské budovy. Venovali sa i obnovám historických pamiatok a prácam v historickom prostredí miest. Navrhli viaceré pamätníky, neoddeliteľnou súčasťou ich tvorby je spolupráca s výtvarníkmi.

V ich spoločnom diele patrí osobitné miesto dvom veľkým témam. Jednou je bratislavské Podhradie, ktorým sa zaoberali od roku 1955. V päťdesiatych rokoch opakovane navrhli štúdie a vypracovali projekt, v šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch pokračovali návrhmi úprav Hradného vrchu a blízkeho okolia. Tieto zámery však z veľkej časti ostali nerealizované. Druhou úlohou bol Dom odborov, techniky a kultúry (dnešný Istropolis) v Bratislave. Zákazku získali na základe víťazstva v súťaži v roku 1956, v priebehu šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov vytvorili množstvo štúdií a projektov. Dom odborov bol odovzdaný do užívania v roku 1981. Či už v realizovanej alebo nerealizovanej podobe je myšlienková báza týchto projektov súčasťou našej kultúry a dôležitým architektonickým dedičstvom.

Architekti Konček, Skoček, Titl svojou tvorbou prispeli k rozvoju našej spoločnosti. Či už to bolo počas povojnovej obnovy v päťdesiatych rokoch alebo v časoch hospodárskeho vzmáhania sa a duchovného rozletu ďalších desaťročí. Svojím čistým rukopisom a odkazom na tradíciu funkcionalizmu nepochybne patria k popredným osobnostiam našej modernej architektúry 20. storočia. Výnimočným je ich hlboké humanistické presvedčenie a cit pri pretváraní životného prostredia. Svoje presvedčenie prejavili i v intelektuálnej rovine formou odborných úvah zameraných napríklad na riešenie problémov Bratislavy, či počas redakčnej práce v časopise Projekt. V prostredí ich ateliéru nadobudli praktické skúsenosti architekti mladšej generácie, ktorí už sami získali viaceré popredné ocenenia.

Miesto trojice Konček, Skoček, Titl v rámci generácie architektov druhej polovice 20. storočia a ich podiel na formovaní našej modernej architektúry i vzniku jej popredných diel nie je možné opomenúť. Navyše, ak chceme v súčasných podmienkach i profesionálne chrániť toho naše architektonické dedičstvo, je potrebné aby sa v očiach laickej verejnosti spájalo s profesionálnym renomé a uznaním jeho tvorcov.

Text: Katarína Andrášiová