Hore
Portál z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia

Wienerberger s.r.o.

Tehelná 1203/6
Zlaté Moravce

Internorm

Okná pre pasívne domy

Galvaniho 15 B
Bratislava

Saint-Gobain

BIM knižnice a objekty

Stará Vajnorská 139
Bratislava

Divízia ISOVER Saint-Gobain Construction Products

Dokonalá izolácia

Stará Vajnorská 139
Bratislava

Profirol s.r.o

Prielohy 1012/1C
Žilina

PREFA Slovensko s. r. o.

Štúrova 136B
Nitra

Saint-Gobain Construction Products, s.r.o., Divízia Rigips

Vlárska 22
Trnava

This site is protected by reCAPTCHA and the Google Privacy Policy and Terms of Service apply.
Hore
Menu
Kalendárium
Vložené
15. február 2023
6
1343

MIND THE GAP - teoretická práca ocenená Cenou dekana Fakulty architektúry a dizajnu STU v Bratislave za najlepší ateliérový Projekt

Hľadanie rozvojového potenciálu v "slepých kútoch" Petržalky.
MIND THE GAP - teoretická práca ocenená Cenou dekana Fakulty architektúry a dizajnu STU v Bratislave za najlepší ateliérový Projekt
Autori: Martina KováčováRealizácia: 2021 - 2022Adresa: SlovenskoPublikované: 17. február 2023

Laureátkou Ceny dekana Fakulty architektúry STU v Bratislave za najlepšiu ateliérovú prácu 2021/2022 sa stala Martina Kováčová za projekt MIND THE GAP, ktorý vznikol v rámci vertikálneho ateliéru Polakovič Bátor

Rozhodnutie poroty bolo absolútne jednoznačné. Práca má interdisciplinárny charakter kombinujúci teoretické uvažovanie o sídliskách neskorej moderny so sociológiou, filmom, ale ťažisko práce spočíva aj v predložení architektonických návrhov na riešenie prieluk medzi panelákmi. Porota ocenila zacielenia sa študentky na konkrétny architektonicko-urbánny prvok sídliska, ďalej ocenila koncepčné uvažovanie študentky, jej schopnosť vidieť ´v slepých kútoch´ Petržalky potenciál na rozvoj daného miesta. Zaujímavým momentom práce je aj to, že záťažové situácie (charakteristiky) sídliska najrôznejšieho druhu (unifikácia, anonymita, nocľaháreň a pod.) dokázala podať odľahčenou formou, ktorá nabáda k chuti riešiť tento problém aj reálne v praxi. Napokon sa porota zhodla aj v tom, že práca je autorkou podaná vizuálne zaujímavou formou, je podložená jasnými a zrozumiteľnými skicami, ktoré neraz v sebe nesú aj vtipné vizuálne komentáre.

262
Youtube

 

MIND THE GAP

INTRO

V mojej semestrálnej práci nadväzujem na tému, ktorú sme spoločne vo vertikálnom ateliéri Polakovič_Bátor riešili tento semester- Petržalka, časť Lúky. Témou práce je riešenie prázdna medzi panelákmi, kde sa v súčasnosti na niektorých miestach nachádzajú jednopodlažné objekty výmenníkových staníc tepla.

Práca je rozdelená na 7 samostatných kapitol, ktoré by postupne mali dotvárať a rozkrývať život na sídlisku. V časti teórie sa zaoberám typickými problémami panelového sídliska a jeho obyvateľov. Na to, aby sme vytvorili kvalitný návrh je nutné sídlisku najskôr porozumieť. Pretože ak nepoznáme svoju minulosť, sme odsúdení ju stále opakovať. Ďalšiu kapitolu tvoria fotky z miesta, na ktorých som chcela vystihnúť atmosféru a život na sídlisku. Na fotkách zachytávam, ako ľudia využívajú prázdno medzi panelákmi a ako sa niektoré objekty transformovali na malé prevádzky. Na to plynulo nadväzujú skice nápadov a idei. Štvrtá kapitola ukazuje príklady obnovy panelových sídlisk a príklady prístupov vyplnenia prieluky medzi dvoma budovami. Piata kapitola je venovaná ankete, v ktorej chcem spoznať názor miestnych na danú tému. Poslednú kapitolu tvorí katalóg riešení a možností typickej prieluky medzi dvoma panelovými domami.

Na začiatku som rozmýšľala ako k tejto téme pristúpiť. Myslela som si, že prídem s jedným ,, správnym,, riešením prieluky. No myslím, že by som len zopakovala rovnakú chybu, a že panelové sídliska sú jasným príkladom ako dopadne typizácia a aplikovanie jedného ,,správneho," riešenia plošne.

Preto chcem aby moja práca vyvolávala viac otázok a podnecovala diskusiu, ako predkladala a vnucovala riešenia. Preto sa katalóg riešení skôr zaoberá ideou a náplňou ako formou. Ak nechceme opakovať rovnaký pattern, ako pri návrhu panelákov, každá z prieluk musí byť originál, ktorý odzrkadľuje miesto kde sa nachádza a ľudí ktorí v okolí žijú. Mnohí si od výstavby sídlisk na zelených lúkach sľubovali nie len naplnenie hygienických potrieb, ale aj zrod novej spoločnosti v ktorej by zmizli sociálne rozdiely.

Hlavná idea sa opierala o presvedčenie, že ak všetci budú bývať v rovnakých bytoch zaručí to sociálnu rovnosť. Na druhej strane sa začali objavovať názory, že typom bývania, v ktorom chýba rozmanitosť, a vzťah medzi klientom a architektom úplne vymyzol, dokonca prehlbuje sociálne rozdiely. Práve toto môže zapríčiňovať zvyšovanie počtu nezamestnaných, odchod stredných vrstiev, segregáciu obyvateľov, vznik kriminality a degradáciu verejného prostredia. Mesto niekedy viac ako architektov, potrebuje čas. Vníma naša generácia hodnotu panelákov ako nostalgiu? Prešlo dosť času, aby sme sídlisko nevnímali na pozadí vtedajšieho politického režimu? Aj cez všetky nevýhody a hrozby panelového sídliska, toto miesto poskytuje bývanie pre veľké množstvo ľudí.

Situácia, ktorá vznikla na našich dnešných sídliskách podnecuje úsilie o riešenie nahromadených problémov. Každý z nás si vybaví hneď niekoľko vecí. V tejto práci sa ich pokúsim pár rozobrať, klásť otázky možno viac ako na ne odpovedať, ale predovšetkým by som chcela začať od začiatku. Na začiatku bol človek.

„Mesto je viac ako inokedy, všetko čo máme.“  - Rem Koolhaas

 

FOTOGRAFIE

 

TEÓRIA

SÍDLISKÁ ALEBO MESTÁ?

Muž z ludu architektom navrhuiúcim asanáciu v ieho meste:

„Lepší byty-jo! Vodovody-jo! Kanalizace-jo! Ale to neznamená, že sa to musí všecko zplanýrovat a zasvinit nějakejma panelama. Vono by to tak bylo jednodušší, to jo! Ale taky vošklivejší! Nebo ne?"

Sídliská na počiatku 20. storočia boli právom vnímané za obrovský pokrok. Typizáciou a prefabrikáciou sa mala výroba zefektívniť, zlacniť a urýchliť, no technokratický prístup ideu o kvalitnom bývaní zmenil. Vznikli teda sídliská bez námestí a ulíc, bez jasne určeného verejného a súkromného priestoru.

Na sídlisku často chýbajú plochy s jasným významovým a funkčným určením. Je to kombinácia, veľkých zelených nevyužívaných plôch s miestami na parkovanie. Chýba jasná sieť ulíc a orientačné body, rušné obchodné ulice, na druhej strane s kľudnými vnútornými priestormi, orientované na juh, nerušené dopravou, bezpečné pre hru detí a odpočinok starších. Riadková zástavba panelákov sa neskôr mení sa závitnice, kde paneláky vytvárajú jednu veľkú ohradu pre vnútrobloky so zeleňou.

Pri urbanistickom návrhu verejných priestorov sídlisk sa akoby úplne vytratila téma ulice či námestia. Vzniká teda súbor obytných domov v závitnici, po obvode s dopravou. Do rozľahlého priestoru vnútrobloku už doprava nezasahuje, čím je vytvorený chránený priestor pre peších, deti, psíčkarov... Tu nastáva problém, pretože veľké zelené plochy sú zanedbané a neudržiavané. Plno miest s potenciálom tak zostáva zanedbaných, špinavých a plných odpadkov, čo prispieva k negatívnemu vnímaniu sídliska. Vo verejnom priestore chýba mestský mobiliár, vhodný pre všetky vekové kategórie. V parkoch chýba kultivácia a zmysluplné rozdelenie priestoru na športoviská, zelené plochy, miesto na oddych a rekreáciu, miesta pre grilovanie alebo venčenie psov. No najväčším problémom na sídlisku je parkovanie. Predovšetkým kvôli dlhodobej preferencii automobilovej dopravy sa vo verejnom priestore vyskytuje množstvo prekážok a bariér. Úzke chodníky, na ktorých parkujú autá, nelogicky umiestnené podchody a nadchody, nenadväzujúce cyklotrasy... Preto je dôležité klásť si otázku, koľko voľného priestoru si môžeme dovoliť, aby jeho údržba bola zvládnuteľná a ekonomická a veľkosť uchopiteľná.

Niekedy si ľudia myslia, že čím viac verejného priestoru májú, tým lepšie. Nie vždy je to tak. Petržalské sídlisko je príklad obrovskej štruktúry so zanedbanými, neudržiavanými verejnými priestranstvami, ktoré neodmysliteľne prispievajú k negatívnemu obrazu sídliska. Dôležité je, aby mal aj verejný priestor jasnú infraštruktúru a koordinovaný plán. Kľúčová je prístupnosť pre všetkých obyvateľov a schopnosť prispôsobiť sa požiadavkom miestnych.

Petržalka je najväčšie sídlisko nie len v Česku a na Slovenku, ale aj v celej Európe. Otázkou je, ako by sa v nej žilo, ak by sa naplnili všetky vízie architektov. Chybou bolo, že pri výstavbe panelového sídlsika sa postavili domy, ale na vybavenosť, služby, priestor pre šport a kvalitné verejné priestranstvá nezostali peniaze ani čas. Presne to, za čím musia obyvatelia dochádzať do mesta. Ďalším faktorom, ktorý odlišuje sídlisko od mesta je mierka. Mesto je prirodzene prispôsobené chodcom, preto sa v ňom vieme orientovať a cítime sa v ňom pohodlne. Na sídlisku sa strácame medzi obrovskými hmotami panelákov a rozl'ahlými plochami zelene. Vieme predpovedať, čo by spôsobilo zahustenie Petržalky? Priblížilo by sa tým sídlisko k mestu?

Za najlepšie sídlisko je považované sídlisko Februárka na Račianskom mýte. Je teda pravda, že sídlisko je dobré vtedy, keď vyzerá a správa sa ako mesto? Je hustejšie, plochy sú jasne vymedzené, menšie, a tým aj uchopiteľné pre miestnych obyvateľov. Údržba zelene a verejných priestorov nie je tak náročná ako pri rozľahlých zelených plochách na Petržalskom sídlisku. Presnejšie povedané, sídlisku chýba ľudská mierka. Človek.

Zdá sa teda, že správnou cestou pri návrhu sídliska bolo to, že sa autori snažili napodobniť mesto ako také a nie primárne vytvoriť sídlisko. Vychádza sa z predpokladu, že v meste sa ľudia lepšie orientujú, nachádzajú v ňom kvalitnejšie, prívetivejšie prostredie, s ktorým sa vedia stotožniť a cítia sa viac ako doma. Sídlisko, ktoré sa podobá tradičnej mestskej forme, a teda preberá na seba všetky vlastnosti, za ktorými sa radi do mesta vraciame.

TYPIZÁCIA - ANONYMNÝ KLIENT

„Naliehavá potreba bytov nás nezbavuje povinnosti vytvárať ľudské sídla, v ktorých žije človek a nie len manipulovaná výrobné silá."

- Miroslav Gottlieb a Markéta Todlová, časopis Architektura ČSSR, 1969

Aha, človek!

Čo vieme o individuálnych prianiach jednotlivcov?

Pri plánovaní sídlisk sa ako keby na človeka ako jednotlivca zabudlo. Vytráca sa tradičné spojenie medzi architektom a klientom. Direktívne plánovanie sa zakladalo na určitých vytipovaných potrebách obyvateľov, ktorí však boli rôzni, no byty dostávali rovnaké. Takýto štýl plánovania domov sa zakladá len na číslach, a teda kvantite. Rozhodujúce pre naplnenie potrieb bolo, aby každá rodina mala vlastný byt. Ide teda iba o počet. V 60tych rokoch anonymitu, odosobňovanie a stratu mierky začali riešiť nie len architekti, ale objavuje sa aj ako téma v psychologických a sociologických štúdiách, kde sa presadzuje názor, že monotónnosť, uniformita prostredia a citová prázdnota moderných stavieb vedie u ľudí k odcudzeniu a neistote. Nie je teda pravda, že ľudia kvalitu a krásu nechcú. Rovnako sa v 60. rokoch zaznamenali pokusy o celoštátny dialóg, na základe ktorého sa malo zistiť, ako si ľudia predstavujú svoje bývanie, čo ľudia naozaj potrebujú a po čom túžia. Vo výsledku sa ale požiadavky budúcich majiteľov vzťahovali skôr k technickému vybaveniu, počtu izieb a ku kvalite odvedenej práce, ako k ich osobným potrebám a túžbam. Teoretik architektúry Jaromír lštván pre Architektúru ČSSR hovorí: ,,Z anonymného obyvateľa sa stáva konkrétny obyvateľ, ktorý sleduje projektovanie a výstavbu svojho bytu". Je samozrejmé, že k takejto miere participácie s jednotlivými obyvateľmi sa československá architektúra v tom čase nemohla prepracovať. Vznikli teda prakticky stroje na bývanie. Naprogramované na typického obyvateľa s typickým životom. Ale existuje naozaj niekto taký? Na počudovanie to ale neznamenalo, že by ľudia boli s panelovými domami nespokojní, práve naopak, zaručoval im v tej dobe štardard, ktorý nebol samozrejmosťou. Otázka, v akej architektúre chcú ľudia bývať aj napriek snahe zostala nezodpovedaná, a tak odpoveď zostala na projektantoch a typizovaných panelových sústavách, ktorými v tej dobe architekti disponovali.

No dnešný svet je iný. Spoločnosť je iná, ľudia sú iní, ich návyky, náročnosť na požiadavky, predstavy a životný štýl je iný. Časom sa zefektívňovanie výstavby pomocou typizácie stretávalo s kritickými reakciami, pretože sa ukázalo, že práve takýto systém nevie plniť nové nároky ľudí. Z architektúry sa stáva mechanická činnosť, ktorá opakuje rovnaké schémy a detaily v hmotovej aj priestorovej kompozícií. Dnes tento jav pozorujeme aj pri výstavbe „katalógových domov,,. Rovnako anonymný klient, rovnako vytypované potreby jednotlivých obyvateľov klasickej rodiny. Rozdiel je len v tom, že stroje na bývanie neukladáme na seba, ale vedľa seba.

V dnešnej dobe nie sú potreby ľudí obmedzené len na kvalitné bývanie, ale aj na kvalitné využitie voľného času, do povedomia sa dostáva estetickosť spojená s praktickosťou, životné prostredie a miesta pre komunitu, ako dôležitý faktor pre nadväzovanie susedských a medziľudských vzťahov. Túžba ľudí prispôsobiť si prostredie a vymaniť sa z nekonečnej uniformity sa prejavuje na svojsky dotvorených balkónoch a krikľavých fasádach panelákov.

SAMOTA A ANONYMITA

„Ľudia, ktorí tu bývajú, akoby sa nepriateľsky uzatvárali pred ulicou, pred všetkým okolo. V starých štvrtiach sa cítime byť medzi ľuďmi. Tu sme medzi schránkami na ľudí. Sú dokonalé, sú hermetické, nič z nich neuniká von. Cez všetku ich reálnosť je v nich niečo napodiv fiktívne - rovnako fiktívne ako televízia, ktorá ich nakoniec jediná oživuje."

- Jindrich Chalupecký

Jedným z veľkých problémov nie len na panelových sídliskách je samota a anonymita. Dnešná doba tento problém ešte zosilnila a ukázala, že je viac ako aktuálny. Velký počet ľudí, najmä seniorov, sa cítia osamelo aj na takých preplných miestach ako sú mestá. Otázkou je, ako jednotlivec a v neposlednom rade my architekti, vieme zabrániť pocitu osamelosti a poskytnúť také priestorové riešenia, ktoré budú susedské väzby posilňovať a nie uzatvárať ľudí do svojich bytov. Vzťahy medzi ľuďmi vznikajú tým, že spolu niečo robia. Spoločný život so susedmi je nutný nie len pre spoločenský rast, ale aj vývoj detí. Bez kontaktu s inými ľudmi, by sa len ťažko naučili byť sami ľuďmi. Preto je dôležité, aby mali obyvatelia možnosť stretávať sa nie len pred panelákmi na lavičkách.

Sídliskové vnútrobloky sú vybavené detskými ihriskami, workoutovými ihriskami, niekde sú to len veľké trávnaté plochy bez funkčného určenia. Na sídlisku pozorujeme, že anonymita sa stráca pri stretávaní rodičov s deťmi na ihriskách. Je to miesto, kde sa rodičia učia od detí väčšej otvorenosti a tým, že ich spája niečo spoločné, ľahšie nadväzujú kontakt. Rovnako to platí aj pri psíčkaroch. Známená to, že ľudí nespája len miesto kde bývajú, ale najmä spoločné záujmy, koníčky, to čo čítajú, počúvajú, čo radi jedia. Odpoveďou na odstraňovanie samoty a anonymity teda nie je len priestor ako taký, ale miesto s programom a náplňou.

Miesto pre život nezahŕňa len priestor pre naplnenie základných potrieb. To, čo človek potrebuje pre svoje prežitie najviac, je kontakt s ostatnými ľuďmi. Vo svete existuje množstvo príkladov, kde systém co-housingového bývania pôsobí ako katalyzátor pri budovaní komunít a nových aktivít. Ide o systém, kde obyvatelia vlastnia svoje bytové jednotky a zdieľajú komunitné priestory. Mohli by sme si myslieť, že ide o bývanie pre mladých ľudí bez rodín na začiatku kariéry, no opak je pravdou. V zahraničí vznikol dom s co-housingovým systémom bývania, o ktorý neprejavili záujem predovšetkým mladí ľudia, ako architekti predpokladali, ale rozvedení muži po 40tke. To nám môže slúžiť ako pekný príklad pri búraní stereotypov, pri určovaní, pre koho má byť dom určený. Treba teda vytvárať nové miesta pre komunitu? Čo sa stane s existujúcimi budovami, kde chýba komunitný život alebo kde sú existujúce spoločné priestory zastarané?

Viac ako polovica 70% opýtaných ľudí na sídlisku si myslí, že bývanie v paneláku je anonymné. Avšak pri otázke čo považujú za najväčšiu nevýhodu sídliska väčšina uvádza, že ide o preplnené miesto, chýba im pokoj, ticho. Prichádza teda anonymita s narastajúcim počtom ľudí? Prečo sa obyvatelia nezdržujú v spoločných priestroch domu? Sú zanedbané, nevľúdne? Alebo sme my, architekti nepochopili ako má fungovať bytový dom?

SEGREGÁCIA

"Veľké sídliská, ktoré boli v 60. rokoch symbolom modernizácie spoločnosti sa o niekoľko desaťročí stali symbolom urbánnej krízy. "

- Acque Donzelot

Paneláky, ktoré vznikali na zelenej lúke prebúdzali nádeje, že ich výstavbou sa vyrieši nie len bytová otázka s uspokojením základných hygienických štandardov, ale aj otázka sociálnych problémov. Ak chceme pochopiť ideu výstavby sídlisk, musíme sa odraziť od socialistických ideálov zrodu novej spoločnosti, v ktorej by zmizli sociálne rozdiely. Dnes už ale vieme, že priestorová proximita vôbec nevytvára sociálnu proximitu, priam naopak. Modernistické ideály tvorby miest prišli s monofunkčnými zónami, kde by bolo jasné oddelené bývanie, rekreácia a výroba a obytné zóny by ponúkali kvalitné verejné priestory a dostatok parkovacích miest pre miestnych. Dnes už ale vieme, že realita je iná a akákoľvek segregácia, je pre človeka neprirodzená. Socialistickým ideálom bolo vytvorenie novej spoločnosti, v ktorej si budú všetci rovní. Obyvatelia sídliska pochádzali väčšinou z rovnakej sociálnej skupiny. Po nástupe iného režimu sa sociálne rozdiely začali prehlbovať. Tí, ktorí na to mali, vymenili sídlisko za rodinný dom, iní si našli byt v meste, niektorí zostali bývať v paneláku a žijú v ňom dodnes. Rôznorodosť a pestrosť mesta by sa mala ukázať nie len na úrovni obytnej štvrte alebo mesta, ale ideálne aj v rámci jedného domu. V dnešnej dobe je ideálnym príkladom dom, ktorý má v parteri vybavenosť a služby, vo vyšších poschodiach kancelárie alebo co-working, sociálne byty, nad nimi bežné byty a na poslednom poschodí penthousy. Takto sa v jednej budove každý deň stretávajú a premiešavajú rôzne vrstvy obyvateľstva a nedochádza k segregácii a vzniku funkčných monoštvrtí.

V našej spoločnosti vzniká jav, kde ľudia túžia žiť obklopení seberovnými. Ide o prirodzenú vec, pretože je jasné, že ľudia sú najspokojnejší medzi tými, s ktorými sú si v niečom podobní. No vytváranie si vlastnej bubliny, v ktorej nás nezaujímajú ostatní, nie je dlhodobo udržateľné riešenie. Týmto delením a uzatváraním sa pred svetom vznikajú štvrte s veľkými sociálnymi a spoločenskými rozdielmi. Následkom čoho môže vznikať kriminalita, agresia a pocit nebezpečia v 11chudobných" štvrtiach. Iba tým, že ľudia z rôznych vrstiev a s rôznymi záujmami budú bývať vedľa seba, sa naučia vzájomnej tolerancii a spolupráci. Vhodným miestom na premiešavanie ľudí je parter domu, ktorý zároveň atraktivizuje dom a vťahuje ľudí na ulicu. Ľudia majú miesto, kde sa môžu stretávať, zoznamovať, nakupovať. Mesto od dediny rozlišuje najmä to, že v meste máme neustále množstvo podnetov a príležitostí. Stretávame sa neustále s novými ľudmi, spoznávame nové názory, myšlienky, jedlá, kultúry. V meste stále zažívame čaro nepoznaného. Ak sa mesto v tomto ohľade prestane vyvíjať a premiešavať, začne stagnovať.

ĽUDIA BEZ DOMOVA

Bezdomovectvo predstavuje jednu z najextrémnejších foriem sociálneho vylúčenia. Ako dostať ľudí bez domova z ulice? Ako ich v zime ochrániť pred zmrznutím? Včasná pomoc často znamená záchranu života. Zimné obdobie môže byť pre viacerých ľudí bez domova obdobím, kedy si svoju neľahkú situáciu uvedomujú oveľa intenzívnejšie. Nápor na ich psychiku sa práve v tomto období zvyšuje. Často však odmietajú pomoc ostatných, radšej zostávajú na ulici, akoby navštívili azylový dom, dokonca aj počas silných mrazov. Problém bezdomovcov je väčšinou vnímaný veľmi zjednodušene. Pritom ide o komplexný celospoločenský problém. To, čo vidíme na ulici, je len špička ľadovca. Pod povrchom sa ukrývajú zložité a smutné ľudské príbehy. Neplatí totiž, že ľudia sa na ulici ocitnú len vlastnou vinou. Dôvody, prečo sa stane človek bezdomovcom, sú rôzne. Príčinou môže byť strata práce, rozvod, úmrtie v rodine, ale aj rôzne závislosti. Nech už sú dôvody akékoľvek, ľudia bez domova si zaslúžia našu pozornosť a nemali by sme si pred nimi zakrývať oči. Pretože stále sú to predovšetkým ľudia s právom na plnohodnotný život. Našou morálnou povinnosťou je nielen pomôcť im, ale aj prísť so systémovými riešeniami, ktoré problému dokážu predchádzať. Prípadne ho aspoň zmierňovať.

Ako môže architektúra pomôcť ľuďom bez domova? Títo ľudia sú dlho skupinou stále prítomných a takmer neviditeľných ľudí v mestských oblastiach po celom svete. Aj oni však majú svoje priania. Tie sú oveľa skromnejšie, no o to zložitejšie. Väčšinou si želajú to, čo je pre nás úplne prirodzené, a to zdravie, prácu alebo teplo domova. Splnenie týchto prianí tak môže ľuďom bez domova zmeniť celý ich život. Ako architekti sme profesionálne vyškolení, aby sme neustále mysleli na vzťah medzi ľuďmi, budovami, mestami a životným prostredím. Ako teda môžeme poskytnúť rozumné riešenia na otázku ľudí bez domova? Riešenie by malo reagovať na aktuálnu situáciu a poskytnúť útočisko najmä v zime. Ide teda o dočasnú architektúru, ktorá by poskytovala útulňu v zimných mesiacoch so základným hygienickým vybavením a miestom na spanie.

Ľudia bez strechy nad hlavou zázračne z ulíc nezmiznú. Keďže si sami pomôcť nevedia, nie je riešením pred nimi zatvárať oči, ale hľadať možnosti, ktoré túto situáciu zmenia. V sučasnosti vznikajú vizuálne atraktívne projekty, ktoré ale často končia neudržateľnou, vizuálnou transformáciou, bez riešenia podstatných oblastí - príjmu, živobytia a životných podmienok. Je dočasný príbytok riešením toho problému? Vedeli by ľudia prijať takúto intervenciu v svojom susedstve? Dôležité je, aby sme ľudí bez domova zbytočne nestigmatizovali, ale snažili sa im pomôcť aj začlenením do spoločnosti. Pretože strata domova negatívne ovplyvňuje nielen človeka, ktorý domov stráca, ale aj spoločnosť ako celok.

ZATEPĽOVANIE

Jirí Pleskot o zateplovaní: ,,Jakmile se začnou paneláky omalovávat jako hračky, stávaií se z nich jiné domy, než ze své podstaty jsou. Je to špatné, jde o základní nepochopení jeiich kvality. Jeiich podstata by mela být spíš rozvíiena a neměly by být degradovýny na legrační domy. Panelákum škodí nepromyšlené způsoby zateplování a scelování fasád, kdy se vytrácí jeiich elementárnost, celkový výraz - jeho složenost a rozebíratelnost"

Medzi najodsudzovanejšiu vlastnosť panelového sídliska rozhodne patrila nekonečná šeď fasád jednotlivých domov, ktorá sa vytratila po začatí zatepľovania panelov polystyrénom. Neregulovaný výzor fasád bez miery detailu a domové schôdze v znamení more is more, zapríčinili výzor dnešných sídlisk. Samotní obyvatelia týmto úpravám bývajú naklonení, pretože zateplenie poskytuje najrýchlejšie a cenovo dostupné riešenie, ako znížiť energetické nároky budovy, v ktorej žijú. Rovnako môže predstavovať jednu z ciest, ako sa dostať z labyrintu monotónneho vyznenia a nemožnosti orientácie v území. Dnes už na sídlisku nájdeme pôvodnú šeď len ťažko a panelák v pôvodnom stave sa dá považovať za vzácnosť. Fasády panelákov ukazujú širokú farebnú škálu plnú vzorov, podľa gusta ich obyvateľov. V tomto prípade sa dá len ťažko hovoriť o pridanej hodnote. Hodnota budovy predsa nezáleží len od toho, koľko stojí jej prevádzka, ale aj aké má estetické a spoločenské hodnoty. A verejný priestor okolo nej na to priamo nadväzuje. Môžeme teda tvrdiť, že farbením fasád sa do istej miery iba kompenzuje zanedbanosť okolitých verejných priestorov. Často si to možno ani neuvedomujeme, ale posledných 10-15m pred vchodom do domu ovplyvňuje náš celkový pocit z budovy. Zatepľovanie je teda len akási dočasná náplasť oveľa väčšieho problému. Debata o zatepľovaní však končí tam, kde sa budeme rozhodovať medzi hodnotou domu, kultúrnou hodnotou, priestorom, funkciou nie len budovy, ale sídliska ako takého. Ako by teda mala vyzerať transformácia paneláku na súčasný dom? Ako zlepšiť energetické nároky budovy, ale zároveň dbať aj na estetiku a poskytnúť ľuďom kvalitnejšie bývanie s priestorom pre komunitu, relax a šport?

Václav Kralíček ako návrh úprav panelového domu pre Urbanitu 86 uviedol: ,,Technicky je možné zväčšovať plochu bytu len v lodžiovom module. V tomto mieste môžu teda byty expandovať mimo svoj dnešný stavebný objem. Byty na poslednom poschodí by mohli dokonca expandovať na strechu ako mezonety. Pokiaľ by sme pre takúto expanziu použili dostatočne jemnú stavebnú technológiu a pokiaľ by sme vypracovali pre každý blok a pre každú sekciu individuálny architektonický návrh, mohli by sme arogantne uniformné betónové paneláky preobliecť do šiat architektúry. Kozmetické líčenie v podobe barevných fasád našim sídliskám nepomôže. Naopak iba podtrhuje povrchnosť nášho záujmu o obytné a estetické funkcie dnešnej bytovej výstavby. "

Ako výborný príklad rekonštrukcie panelového domu môže byť transformácia 530 bytov v Bordó od architektonického štúdia Lacaton&Vassal. Ide o premenu troch budov, ktorým boli pridané zimné záhrady a balkóny. Celkovú energetickú náročnosť budovy sa teda zlepšuje pridaním zimných záhrad a zateplením severnej fasády. Architekti v tomto návrhu nemysleli len na zlepšenie kvality bytov, ale aj na transparentnejšie vstupné haly, atraktivizáciu partera a vylepšenie okolitého verejného priestoru pred budovou.

Na tomto príklade môžeme vidieť, ako komplexne treba nahliadať na transformáciu panelového domu, a že polystyrénové panely a kýbeľ s farbou by nám ako riešenie tohto problému nemali postačovať. Nehovoriac o tom, že pri výrobe polystyrénu sa uvoľní veľké množstvo CO2 do ovdušia. Životnosť dnes používaných tepelnoizolačných systémov, pri správnej realizácii je 20 až 30 rokov. Otázkou je, čo bude nasledovať po tom, keď už ľuďom výmena okien a zateplenie fasády nebude stačiť.

OBNOVA PANELOVÝCH SÍDLISK

V panelových bytových domoch z druhej polovice 20. storočia žije na našom území takmer 40% obyvateľstva. Sú najčastejšou a v súčasnosti nenahraditeľnou formou bývania veľkej časti popupácie nie len na Slovensku, ale všade na svete. Aj napriek tomu neexistuje žiaden plán ako tieto sídliska zrekonštruovať. Existuje však množstvo pekných príkladov, kde sa transformácia panelákov podarila. Búranie panelových domov sa odohráva po celej Európe predovšetkým tam, kde domy nie sú v súkromnom vlastníctve obyvateľov alebo sú neobývané a schátrané. Predstavy ľudí, že riešením problémov panelového sídliska je ich zbúranie a postavenie nových domov sa na Slovensku nenaplnili, a tak je na mieste hľadať riešenia ich transformácie.

PANDÉMIA

Láska v 21. storočí

A to, že ho ľúbila bolo jasné. Vlastne ľúbila je slabé slovo. Dokonca aj čašník v jej obľúbenej kaviarni vedel, ako spolu strávili víkend a čo od neho dostala na narodeniny, keďže to vždy v piatok rozprávala svojim priateľkám pri pohári vína. Ono, nie každý spozná lásku, aj keď je toľko manželstiev. Hore je  nebo a dole paneláky. Paneláky plné plaču manželiek, opitých manželov, vystrašených detí, ktoré videli to, prečo matka plače.

Podobne ako na celom svete, aj na Slovensku priniesla pandémia COVID-19 veľa problémov, ktorým sme museli čeliť v našich domácnostiach. Mnohým sa zmenili počas pandémie pracovné podmienky a zostali pracovať z domu, čo v niektorých prípadoch zapríčinilo nárast partnerského násilia na ženách a deťoch. Protipandemické opatrenia viedli k sociálnej izolácii a ženy a deti zažívajúce násilie sa ocitli uzavreté v domácnostiach s násilníkom, čo umožnilo ešte vyššiu intenzitu násilia. Sociálna izolácia zároveň znížila dostupnosť služieb a neformálnej podpory od okolia žien.

Zmenám sa musela prispôsobovať celá domácnosť, deti prešli na online výučbu a dospelí si vytvárali provizórne pracovné miesta v svojich bytoch. Množstvo ľudí začalo trpieť úzskosťami a nevedeli oddeľovať prácu a školu od voľného času. Jedným z najdôležitejších vecí pre zachovanie si odstupu, je psychohygiena. Ľudia v panelákoch nemali veľa možností, ako tráviť voľný čas. Častokrát bola pandemická situácia tak kritická, že nemohli opustiť ani svoj byt, a tak zostali medzi štyrmi stenami. Paneláky nedisponujú komunitnými priestormi, ktoré by bola možnosť využívať, a preto bol byt miesto pre všetky aktivity.

Okrem mnohých nástrah, ktorými je virtuálny svet sprevádzaný, nám v súčasnosti ponúka aj určité pracovné výhody. Sú to napríklad úspora času či výrazné znižovanie cestovania do práce. Ak by ale obyvatelia domu mali možnosť vytvoriť si horne offlce pár metrov od svojho domova, pohodlie ani efektivita by sa neznížila a zmena prostriedia by bola len prospešná. Na sídliskách chýbajú multifunkčné priestory, ktoré by vedeli reagovať aj na situáciu, aká nastala v priebehu posledných rokov. Komunitné priestory, ktoré by boli ľahko adaptabilné a prístupné všetkým obyvateľom bez rozdielu. Pre niekoho by priestor ponúkal bezpečné útočisko, iní by si sem moholi presunúť domácu kanceláriu, seniori by mali priestor na stretávanie, deti na hru...

KOMUNITNÉ PRIESTORY- miesto pre nikoho všetkých, o ktoré sa nikto všetci nestará.

Architekti zidealizovane navrhujú komunitné priestory tam, kde ľudia ako komunita nevedia žiť.
Veľkým plusom a rovnako aj nevýhodou pri komunitných priestoroch je, že ho môžu využívať všetci. Architekti pri navrhovaní komunitných priestorov musia vytvoriť podmienky, aby sa ľudia cítili na tomto mieste viac angažovane a pristupovali k nemu s väčšou zodpovednosťou. Iba vtedy sa z užívateľov stávajú obyvatelia. Ľudia musia mať pocit', že sú toho súčasťou. Už pri vytváraní a koncipovaní priestoru je vhodné, aby na ňom užívatelia participovali. Tým sa nevytvára pocit neznámeho, naopak si k miestu vytvárajú citovú väzbu, vďaka ktorej sa o tento priestor budú starať a s radosťou tam tráviť svoj čas.

Herman Hertzberger hovorí o tzv. ,,bezpečnom hniezde„ čo je niečo, čo každý jednotlivec ako aj skupina potrebuje. Je to známe prostredie, kde môžeme nechať svoje veci s pocitom, že sú v bezpečí, miesto, kde sa môžeme sústrediť a vieme, že nebudeme vyrušovaní.

Pri multifunkčných komunitných priestroch platí jedno zásadné heslo - rešpektovať sa navzájom. Človek by si mohol myslieť, že ideálne je teda vytvoriť priestor, ktorý je čistý, neutrálny, bez nejakých výrazných prvkov. Otázkou ale je, či by takáto voľnosť a nekonečný výber z možností nespôsobil paralýzu. Herman Hertzberger tu uvádza príklad s jedálnym lístkom. Ak má človek na výber z veľkého počtu možností, nevie sa rozhodnúť a nie ešte vybrať najlepšie riešenie. Priveľa možností je rovnako zlé ako aj príliš málo. Základnou podmienkou je, aby bola celá škála možností ľahko uchopiteľná a človek, ktorý si vyberá z možností, je schopný predstaviť si jednotlivé alternatívy a je a schopný ich pochopiť.

NOCĽAHÁREŇ

Ak nemáme radi mesto v ktorom bývame, nie sme schopní preň nič urobiť:

V rokoch 1996-2005 sa viac ľudí z Petržalky odsťahovalo ako prisťahovalo. Z analýz sťahovania vyplýva, že ľudia z Petržalky sa v súčasnosti sťahujú najmä do ostatných častí Bratislavy a do satelitov. Otázkou je, čo im tu chýba? Stáva sa z Petržalky len noclaháreň alebo by sa dali rovnako chápať aj novovznikajúce satelity Bratislavy? Čo vyvoláva sub-urbanizačný trend a ako by sa dalo vyhnúť odlivu stredných vrstiev do kobercovej zástavby v satelitných mestách? Prvým faktrom je nízka kvalita mestského prostredia a bývania, čo súvisí s absenciou bezpečia, súkromia, cenovej dostupnosti a prírody. V súčasnej dobe pozorujeme veľký trend sťahovania do novovzniknutých štvrtí s víziou lepšie kvality bývania pre svoje deti. No ľudia snívajú sen, ktorý sa často rozchádza s každodennou realitou.

Panelovým sídliskám vyčítame anonymitu, neosobnosť a sociálnu izoláciu, ktorú ešte vo väčšej miere pozorujeme v týchto štvrtiach. Samota v paneláku je rovnaká ako samota v satelitoch. Tým, že v nových častiach ešte nie je rozvinutá infraštruktúra a služby, človek zostáva odrezaný od sveta za múrami svojho domu. Domy sú väčšinou blízko seba, cez deň bývajú prázdne, všetci sa stretávajú až večer a čas prežitý doma je tiež obmedzený. Bez vzájomnej spolupráce je satelit rovnako mŕtvy ako panelák. Nutné je zmieniť aj fakt, že bývanie v byte v meste má menší ekologický dopad, ako výstavba nových štrvtí, ktoré zaberajú veľkú plochu a sú náročné na údržbu sietí a komunikácii. Neodmysliteľnou súčasťou života na predmestí je dochádzanie do práce, ktoré je spojené s nekonečným čakaním v kolonách v dopravných špičkách. V celosvetovom priemere cesta do práce trvá 41 minút. Je teda útek na vidiek naozaj riešením otázky lepšieho bývania? Ako vytvoriť z Petžalky živú časť Bratislavy, ktorá by žila aj počas pracovného dňa? Jedným z riešení je vytvárať multifunkčné zóny, ktoré ponúkajú nie len bývanie, ale aj priestor pre prácu, zábavu a voľný čas.

Charakteristickým pre panelové sídliska bolo, že obyvateľstvo bolo zväčša tvorené jednou generáciou. Podľa prognózy vývoja počtu obyvateľov bude Petržalka jedna z najrýchlejšie starnúcich populácií. Zlepšenie bývania, skvalitnenie verejných priestorov a dostatok služieb a vybavenosti je záruka toho, aby bola Petržalka atraktívna aj pre mladé rodiny a ľudí v produktívnom veku. Kvalitné mestské prostredie, vybavenosť a služby v dobrej dochádzkovej vzdialenosti je nový štandard, ktorý každý pri výbere bývania vyžaduje. Množstvo pracovných príležitostí, dobrá vybavenosť, dostatok miesta pre relax, šport a kultúru je výsadou mesta, ktoré len ťažko budeme hľadať na vidieku.

Čo teda zlepšiť v Petržalke, aby nebola len miestom na prespanie? Víziou je vytvorenie kvalitnej, atraktívnej a samostatnej časti Bratislavy. Tak samostatnej ,aby ste už nemuseli ísť na druhú stranu Dunaja. Petržalka ako sebestašné mesto.

Satelity sú vlastne tie isté paneláky, z ktorých odišli, len naležato.

Použitá literatúra:

  • SKŘIVÁKOVÁ, L. - ŠVÁCHA, R. - NOVOTNÁ, E. - JIRKALOVÁ, K. Paneláci 1. vyd. Uměleckoprůmyslové museum, 2017, ISBN 9788071011613
  • SKŘIVÁKOVÁ, L. - ŠVÁCHA, R. - NOVOTNÁ, E. - KOUKALOVÁ, M. Paneláci 2. vyd. Uměleckoprůmyslové museum, 2017, ISBN 9788071011699
  • HERTZBERGER, H. - Přednášky pro studenty architektury. vyd. Mox Nox, 2012, ISBN 9788090506404
  • MARCELLI, M. - Mesto vo filozofii. vyd. Kalligram, 2011, ISBN 9788081014000
  • OKAMURA, O. - Město pro každého. vyd. Labyrint, 2021, ISBN 9788086803678

ANKETA

 

REŠERŠ

 

SKICE

 

KATALÓG RIEŠENÍ

Katalógu riešení predchádzalo veľké množstvo konzultácii, rozhovorov a načítaných kníh, pomocou ktorých som chcela pochopiť život na sídlisku a paneláky ako také o trošku viac. Vzniklo 15 možností riešenia prieluky medzi panelákmi, ktoré ponúkajú celý diapazón možností, od prázdna až po tie najinvazívnejšie riešenia, kde sa dotýkame aj fasád, striech a parterov panelákov. Mojím cieľom bolo vytvoriť atraktívne miesto, inkluzívne, nie len pre verejnosť, ale najmä pre jednotlivca. Preto sú niektoré riešenia zobrazané pomocou obrazov, náznakov, iné sú zas viac názorné. Odpoveďou ale nie je dom a jeho forma. Riešením nie sú ani dispozície domov. Ide skôr o náplň a rámec, ideu. Forma domu je nepodstatná.

prázdno

Správne formovaná prázdnota priestoru a plochy nie je len negácia obraznosti, iba jej protipól. Prázdnota má k obraznosti rovnaký pomer ako mlčanie k slovu. Akonáhle sa človek pre ňu otvorí, pociťuje v nej tajomnú prítomnosť.

- Romano Guardini

Je možné zbúrať všetky domy a místo nich nepostaviť žiadne iné.

- Adam Gebrian

 

amfiteáter/ miesto pre kultúru

dočastné, skladné, atraktivizujúce priestor okolo

 

samoobslužná umyvárka pre psov

café

Miesto, kam vezmeš dievča na prvé rande.

 

parkovací dom pre bycikle / cykloservis

Koniec bicyklov v kobkách medzi kompótmi

 

strašne tu fúka

 

dočastný príbytok pre ludi bez domova

Ako prežiť silné mrazy na ulici?

 

vertikálne hospodárstvo

Sliepky, ktoré majú výber aj výhľad!
Koniec vajec z klietkového chovu sliepok.

 

parkovanie

pater noster auto version

 

miesto pre šport

interiérové športoviská, sauna ...

 

miesto pre komunitu

inkluzívne, modulárne, pre všetkých ...

 

bývanie

vlastná bunka + zdieľané priestory, terasy

 

balkóny

pridaná hodnota k už existujúcim bytom

parter

vytvorenie vzťahu medzi domom a exteriérom

 

terasy+strecha

Lacaton Vassal + grilovačka, šport, letné kino, záhrady, včely…

 

PLAGÁT

Plagát
Plagát

 

PORTFÓLIO

Martina Kováčová
Pravý stĺpec
Menu
Hlavný obsahHlavný obsah
Čakajte prosím