Depo Loco, Špania Dolina

V Španej Doline prešiel chátrajúci servisný objekt banských vagónikov a lokomotív zo 60. rokov citlivou adaptáciou na víkendové bývanie. 

Návrh architektky Elišky Turanskej zachováva pôvodné tvaroslovie, tehlové murivo aj stavebné otvory a čo je najdôležitejšie industriálny genius loci v interiéri nového loftového bvývania. V interiéri s výškou viac ako tri a pol metra vznikla flexibilná dispozícia s mobilným zariadením. Atmosféru v interiéri dotvárajú recyklované betónové dlaždice na kuchynskej doske a vitráže Kataríny Pokornej. 

Dielo bližšie predstaví sprievodný text, ktorého autorom je Inez Búci:

Keď majiteľka uvidela tento chátrajúci priemyselný objekt na servis banských vagónikov a lokomotív, hneď pocítila, že to je presne to čo hľadala.

“Finálny vzhľad objektu ovplyvnili tri impulzy: Veľmi pekné tvaroslovie a celková hmota, existujúce stavebné otvory, a dobre zachované tehlové murivo.” Dodáva architektka rekonštrukcie.

Bol to pravý autentický loft v budove zo šesťdesiatych rokov, ktorá bývala súčasťou banského priemyselného komplexu. Ťažil sa tu malachit, z ktorého získavali meď. Do jednej z dvoch veľkých brán viedla úzka kolajnica, kadiaľ vchádzali malé banské vagóniky, hunty, a lokomotívy do depa. Zachovala sa aj servisná jama a oceľový nosník, na ktorom je označená maximálna nosnosť, ktorú na ňom mohli dvíhať. Inak sem neboli privedené žiadne siete ani kanalizácia.

“Chvíľu sme zvažovali, či sa prikloniť k mašinérii vybavovačiek povolení, alebo k suchej vonkajšej toalete. No pri predstave, že cestou na latrínu na okraji lesa nás môžu sprevádzať srny, diviaky, či medvede, uprednostnili sme predsa len komfort 21. storočia,” smeje sa majiteľka.

Potenciál tejto chátrajúcej stavby nadchol aj prizvanú architektku - bola to jedinečná budova na jedinečnom mieste. Pri návrhu rekonštrukcie a premeny banského depa na obytný priestor postupovala takmer ako pri pamiatkovom objekte, s úctou k pôvodnému. Od začiatku bolo jasné, že tento industrálny Genius Loci chce nielen ponechať, ale ešte posilniť.

Za zachovanie autenticity

Prvé potrebné kroky viedli k záchrane objektu a predĺženiu jeho životnosti. Terén odsadili od stavby, spevnili gabiónmi, vytvorili drenáž a zaizolovali podlahu i strop. Degradovaná strecha si však vyžiadala nový, nízky krov, aby nemenili architektonický výraz budovy. Aby podporili industriálny ráz architektúry aj samotného interiéru, z oboch strán ponechali priznané tehlové murivo, len ho vyčistili a povrchovo ošetrili. Stavebné otvory pre okná a brány ponechali na svojom mieste. Doplnili kvalitné okná s izolačným trojsklom a aby nebolo zo strany exteriéru vidno zaizolované spoje s murivom, okolo okien boli vytvorené šambrány. Veľké okná s nižšími parapetmi sa stali ideálnym miestom na sedenie s výhľadom do prírody, kde neraz vidno pasúce sa srnky.

S flexibilnou dispozíciou

Pôdorysné rozvrhnutie je čisté, bez zbytočných komplikácií. Autorka využila oddelenú časť s nižším stropom na situovanie kuchyne, a navrhla tu jedinú novú priečku, drevenú, ktorou oddelila kúpeľňu. Kuchynskú linku v industriálnom štýle tvorí  jeden obrovský pult, na ktorom pracovnú dosku tvoria recyklované betónové dlaždice od výrobcu Ľubomíra Horáka. Pod ním sú výsuvné prvky. Zaujímavým riešením je polica na poháre osadená priamo v okne. Na dverách do kúpeľne vytvorila epické vitráže Katka Pokorná. Zachytáva miestnu technickú pamiatku, šachtu Ludovika.

Ostatný priestor loftu s výškou 3,6 metra ponechala otvorený, a to z jednoduchého dôvodu: ponúka tak možnosti rôznorodého využitia. Aj keď aktuálne slúži ako víkendové bývanie, tento krásny priestor má v budúcnosti potenciál stať sa jedinečným miestom na prenájom - či už pre workshopy, zážitkové akcie, mítingy, či detské predstavenia. Tejto vízii architektka prispôsobila aj zariadenie. Takmer všetky nábytkové solitéry sú na kolieskach, čo umožňuje ich jednoduché premiestnenie. Pohovka a postele na kolieskach sú nové, na mieru vyhovovené. Kreslá a konferenčný stolík sú opravené, repasované a prečalúnené staré kúsky.

“Pri tejto rekonštrukcii som získala veľa skúseností a som za to vďačná. Beriem to ako trenažér, po ktorom môžem vstúpiť aj do väčších projektov. Toto miesto je pre našu rodinu veľmi inšpirujúce a dáva nám pocit slobody,” uzatvára majiteľka.

Fotografie objektu pred rekonštrukciou:

Autorka: Eliška Turanská
Vitráže - Katarína Pokorná 
Ručne vyrábaná historická dlažba - Ľubomír Horák 

Fotografie: Miro Pochyba, Ondrej Filipko, Katarína Pokorná
Text: Inez Búci