5 dôvodov, prečo zrušiť súťaž na Art Campus

Približne pred mesiacom sa skončila architektonická súťaž na Art Campus. Veľkorysé zadanie, medzinárodná porota a štedré odmeny sľubovali, že sa Slovensko po rokoch konečne dočká súťaže európskej úrovne. Dočkalo sa?  

Predmetom súťaže bolo hľadanie architektonických riešení rozšírenia areálu VŠVU na Drotárskej ceste v Bratislave o internát, jedáleň a technologický trakt. Od tejto súťaže sme mali všetci veľké očakávania. Náš ateliér bol výsledkami súťaže natoľko sklamaný, že sme sa rozhodli podať odvolanie na Úrad pre verejné obstarávanie. Mnoho kolegov-architektov nás v tom podporuje, ale niektorí sa pýtajú, prečo sme zvolili až takýto radikálny krok. Ide hlavne o tých, ktorí nepoznajú detaily celej kauzy. Zosumarizovali sme preto päť dôvodov, prečo si myslíme, že súťaž musí byť zrušená.

1. Súťaž bola neférová

Porota si sama pred súťažou stanovila kritériá, ktoré mali návrhy spĺňať. Napríklad, že sa nemá zasahovať do existujúcej budovy, alebo že treba dodržiavať územný plán. Paradoxne, odmenila návrhy, ktoré jej vlastné kritériá porušovali. Tým bola drvivá väčšina súťažiacich, ktorí podmienky dodržali, v nevýhode. My si myslíme, že porota je síce slobodná v architektonickom názore, ale ustanovené podmienky súťaže sú záväzné a nemali by sa počas súťaže meniť.

2. Víťazný návrh zasahuje do existujúcej budovy

Predmetom súťaže bolo rozšírenie existujúceho areálu, ktorý navrhol zakladateľ katedry architektúry na VŠVU prof. Dušan Kuzma a neskôr bol nadstavaný tímom pod vedením prof. Bahnu, ktorý bol dlhoročným pedagógom na tejto škole. Dušan Kuzma je výrazný predstaviteľ modernej architektúry na Slovensku. Okrem tejto budovy navrhol aj také významné stavby, ako napríklad pamätník SNP v Banskej Bystrici alebo budovu Matice slovenskej v Martine. Prof. Bahna je zase známy napríklad návrhom budovy VÚB na Mlynských Nivách v Bratislave. Budova na Drotárskej ceste je excelentným príkladom modernistickej architektúry a v rámci Slovenska nemá medzi školskými stavbami obdobu. Je paradoxné, že nie je pamiatkovo chránená, to je ale, žiaľ, na Slovensku rozšírený problém. Mnohé z modernistických stavieb, ktoré by si zaslúžili pozornosť pamiatkarov, ostávajú nechránené.

Pri inštitúcii ako je VŠVU by sa dalo očakávať, že si bude vážiť kultúrne hodnoty aj bez toho, aby jej to prikazoval zákon. Žiaľ, nie je to tak. VŠVU nasleduje nešťastný trend, keď sa do ikonických stavieb modernistickej architektúry zasahuje nekoncepčne, bez širšej odbornej diskusie (Poliklinika na Bezručovej, prístavba pod mostom SNP, ktorá je navyše aj čiernou stavbou – a to je len pár príkladov) alebo im priamo hrozí likvidácia (hotel Kyjev, kúpeľný dom Machnáč v Trenčianskych Tepliciach alebo ROH, dnes Istropolis, v Bratislave).

Netvrdíme, že do existujúcej budovy by sa nemalo vôbec zasahovať. Rekonštrukcia alebo prestavba je samozrejme možná, ale mala by jej predchádzať diskusia nielen so študentmi a pedagógmi, ale aj odborníkmi na modernú architektúru. V ideálnom prípade by sa mala uskutočniť ideová súťaž, aby sa preverili možné stratégie, ako narábať s historickou substanciou. Tento návrh vznikol akosi pomimo, lebo súťaž na Art Campus hovorila o rozšírení a s rekonštrukciou sa vôbec nerátalo, čo všetci ostatní súťažiaci viac-menej rešpektovali.

3. Autorské práva sú v ohrození

VŠVU vychováva umelcov, ktorých budúca existencia je bytostne závislá od úrovne dodržiavania autorských práv. Táto právna oblasť je, žiaľ, na Slovensku plná legislatívnych dier. Trpia tým práve umelci, ktorých diela sa buď kopírujú, alebo menia bez ich súhlasu. A niečo podobné hrozí aj v tomto prípade. Autori pôvodnej budovy, prípadne dediči autorských práv (prof. Kuzma zomrel v roku 2008) mali byť oslovení už pred súťažou s otázkou, či so zmenou ich diela súhlasia a za akých podmienok. Nevieme si predstaviť, ako sa vzniknutá situácia bude riešiť, keď autori víťazného návrhu musia pod hrozbou pokuty podpísať zmluvu o dielo na dodanie projektu a autorské práva sú nedoriešené. VŠVU by sa mala snažiť o to, aby sa kultúra autorských práv rozvíjala a nie ju sama problematizovať. 

4. Víťazný návrh nedodržiava výškovú reguláciu...

... ktorú stanovuje územný plán. Roky prebieha v Bratislave diskusia o výškovej regulácii, o tom, že je nedostatočná a že sa nedodržiava. Riešia sa tu rôzne kauzy, napríklad výškovka na Šancovej, veža pri  Auparku a najnovšie mrakodrap pri Eurovei. Je absurdné, že v tejto situácii sa práve inštitúcia ako VŠVU chystá zrealizovať projekt, ktorý porušuje výškovú reguláciu a zasahuje do siluety mesta. Niekto môže argumentovať, že územný plán je zlý a je zbytočne obmedzujúci. Tu treba pripomenúť, že územný plán je prejavom vôle občanov, vízie, ako si svoje mesto predstavujú a meniť sa dá iba s ich súhlasom (prostredníctvom volených zástupcov). Pravdu povediac, neviem si predstaviť, že by sa dnes našla politická podpora na zvyšovanie výškových limitov na takom citlivom mieste, ako je hradný kopec. Najmä nie po tom, čo tak „nádherne“ doplnili jeho siluetu stavby ako komplex Bonaparte alebo Bašternákova vila.

5. Druhý ocenený návrh umiestňuje stavbu v zeleni...

... napriek tomu, že to územný plán a súťažné podmienky nedovoľujú. Tento fakt asi nepotrebuje ďalší komentár.

O čo nám ide?

Nechceme si ventilovať frustráciu z neúspechu v súťaži. Nespochybňujeme ani architektonickú kvalitu víťazných návrhov – je v kompetenciách poroty, aby vybrala návrh, ktorý považuje za najlepší. Ide nám výlučne o to, aby sa pri rozhodovaní dodržiavali stanovené pravidlá.

Nie je to prvý prípad, keď sa porota neriadila podmienkami, ktoré si sama schválila. Nedodržiavanie podmienok pri súťažení môže spôsobiť, že architekti nebudú mať chuť súťažiť a investori nebudú mať motiváciu vypisovať súťaže. A to by bola veľká škoda, lebo súťaže sú pre rozvoj architektonického myslenia kľúčové. Nedodržiavanie podmienok pri vyhodnocovaní nerobí dobré meno žiadnej zo zainteresovaných inštitúcií.

Legislatíva je, žiaľ, nastavená tak, že ak sme so súťažou nespokojní, jedinou oficiálnou cestou, ako prejaviť nesúhlas, je podnet na UVO. Nesledujeme tým osobné záujmy, usilujeme sa o skultivovanie prostredia architektonických súťaží. Okrem iného navrhneme Slovenskej komore architektov, ktorá podmienky súťaží schvaľuje, úpravy súťažného poriadku v tom zmysle, aby podmienky súťaže boli pre porotu záväzné.

Perlička na záver. Členom poroty bol aj český architekt Petr Hájek, ktorý v roku 2007 skončil so svojimi kolegami z ateliéru HŠH na treťom mieste vo veľkej medzinárodnej súťaži na novostavbu Národnej knižnice v Prahe. Na prvom mieste skončil slávny pražský rodák žijúci v Londýne Jan Kaplický so svojím štúdiom Future Systems a s návrhom, ktorý sa podobal na chobotnicu. Žiaľ, Kaplický nedodržal podmienky súťaže a umiestnil konzervačný fond pod zem. Pravdepodobne preto jeho návrh vyzeral elegantnejšie, ako ostatné, ktoré sa s problémom konzervačného fondu v zmysle podmienok popasovali nad zemou. Architekt Hájek súťaž napadol na súde a po rokoch sporov so žalobou uspel, dokonca mu súd prisúdil náhradu škody 1,6 mil CZK. „Chceme se účastnit kvalitních soutěží, ne takových, kde si každý upravuje podmínky podle svého tak, jak se mu právě hodí,“ tvrdil vtedy Hájekov kolega architekt Hradečný a my s ním súhlasíme. O dvanásť rokov neskôr ten istý architekt nemal problém ako člen poroty podporiť návrh, ktorý porušuje súťažné podmienky. Alebo zle čítam zápisnicu z rokovania poroty?

Text: Tomáš Šebo z Architekti Šebo Lichý

Pôvodný článok nájdete tu.