Piešťanský Dom umenia, čerstvo zapísaný ako NKP, na fotografiách Mateja Hakára

Dom umenia v Piešťanoch je oficiálne zapísaný do zoznamu chránených pamiatok – ako unikátne zachované dielo neskorej moderny na Slovensku. Stalo sa tak po 3 rokoch od podania podnetu so širokou podporou odbornej verejnosti.

Pri tejto príležitosti dávame do pozornosti komentované prehliadky. Priestormi Domu umenia vás budú sprevádzať už začiatkom júna architektky Lívia Gažová a Eva Rohoňová.

Pre tých, ktorí nemajú cestu do Piešťan znovu publikujeme Vizuálnu esej Mateja Hakára. K Piešťanskému domu umenia sa s objektívom vracia so železnou pravidelnosťou,  jeho fotografie boli súčasťou viacerých výstav a projektov. Vyvrcholením úsilia je fotografická publikácia DOMO, ktorá vyšla v obmedzenom náklade. Autorské fotografie, doplnené o archívnu dokumentáciu a krátky sprievodný text, nechávajú vyniknúť nadčasový koncept Milučkého vrcholného diela.  

"Táto vizuálna esej je konkrétnou mikrosprávou o architektúre v širšom kontexte. Snaží sa vystihnúť krásy a esencie moderny na príklade monumentálneho celku Domu umenia od Ferdinanda Milučkého.

Fotograf Matej Hakár zo zdanlivo „prevareného“ materiálu naservíroval lahôdku prierezu architektúry v pôsobení času od súvislosti s krajinou, až po samotný architektonický detail stavby.

Vieme, že vidíme Dom umenia, skúsime však vysvetliť, prečo a ako ho vidíme. Klasikou je už architektúra Ferdinanda Milučkého, klasikou k interpretácii diela Ferdinanda Milučkého je publikácia z pera Matúša Dullu, ktorého citáty si pripomíname a zopakujeme aj pri Hakárových fotografiách. Každý prvok stavby má svoje fyzikálne i vizuálne vlastnosti a časom prichádza k ich opotrebeniu. Hakár prichádza vo svojich početných návštevách lokality na to, že v tomto prípade ide o opotrebenie mechanické, ale nie funkčné. Ekosystém Domu umenia je stále Domom umenia, aj keď niektoré „bunky“ už odumreli. Architekt zriedka navrhuje budovu bez kontextu, jej život je určujúci pre vnímanie a esenciu fyzickej štruktúry. Architektúra nie je nemenná, nie je večná, aj keď by sme si to niekedy želali. A práve fotografovaniu sa hovorieva zvečniť..."

-Zuzana Duchová

Dom umenia Piešťany – Správa o stave budovy a stave kultúry

Architektúra Domu umenia v Piešťanoch

Pre architektúru je najlepšie, keď slúži svojmu účelu a nikto ju nemusí spätne oživovať. Kontinuita v údržbe, vedení a funkcii umožňuje, že architektúra dokáže byť stále aktuálnou. Nadčasovou nielen formou, ale aj programom. V opačnom prípade môže architektúra fyzicky a morálne degradovať. Na Slovensku nie je veľa stavieb, ktoré dokázali obstáť v skúške času rovnako dobre ako piešťanský Dom umenia.

Kontinuita

Nepretržitosť je základným formujúcim znakom tejto stavby. Od svoj-ho otvorenia v roku 1980 plní stále funkciu koncertnej sály, priestoru pre profesionálne hudobné, tanečné a divadelné vystúpenia a výstavy. Po celých 40 rokov ostala vo vlastníctve štátu. Jej správcovia boli v osobnom styku s autorom, ktorý schvaľoval úpravy. Zamestnanci Domu umenia sú už druhou generáciou pôsobiacou v tejto budove. Svoju prácu volajú poslaním. To všetko spôsobuje nezvyčajne silný vzťah k budove zo strany správcov a jej dobrú kondíciu. O Dome umenia kvôli tomu nikto neuvažuje ako zastaranom a prekonanom, ako sa to stalo v prípade iných podobných stavieb.

Diskusia

Okrem kontinuity potrebuje architektúra byť predmetom diskusie. A tú Dom umenia dokáže rozprúdiť stále. Časťou verejnosti je jeho architektúra stále nepochopená. Kým niektorí ho považujú za be-tónový relikt minulosti, ostatní ho bránia a oceňujú. Rozpor je však pochopiteľný. Charakter Domu umenia definujú surové materiály, základné tvary a monumentálna mierka. Bežný divák až na druhý pohľad odhalí jeho kvality: premyslené kompozície, pravdivosť materiálov, hru so svetlom a farbami, lapidárne formy, panoramatické výhľady či geometrickú dokonalosť sály. Dom umenia balansuje na rozhraní prekonaného a retro. Pre mladých je cenný a atraktívny, staršia generácia ho vníma ako betónového votrelca.

Vzťah

Aj keď hovoríme o kontinuite, je nutné povedať, že jeden faktor sa pri Dome umenia za tie roky zmenil. Nový politický režim, pre ktorý veľ-korysý dom nebol stavaný, prišiel už niekoľko rokov po jeho otvorení. Postavil prevádzku do nového kontextu. Spodné poschodie so salónom riaditeľa Filharmónie, sálou na muzikologické kongresy a galériou sa menia na kasíno a nočný bar. Sledujú sa náklady na vykurovanie, investície sa zastavujú, dom musí zarábať. Ani k realizácii prestavby nábrežia už zrejme nikdy nedôjde. Dom umenia chcú dokonca zavrieť. Záchranu predstavuje znova kombinácia vzťahu, dozoru a snahy. Vďaka tomu je dnes Dom umenia jedným z najzachovalejších príkladov architektonického brutalizmu na Slovensku.
Z pozície elít môžeme nevhodné zásahy stále vypátrať a kritizovať. Alebo si priznať, že ani najdokonalejší architektonický návrh nemôže myslieť na všetky aspekty života budovy po celú dobu prevádzky. Jednoduchá komparácia pôvodného a nového nie je produktívna. Pri debate o architektúre Domu umenia by sme mali zohľadniť kontext času, politiky, kontinuity i diskontinuity.

Lívia Gažová

Terén je pre Milučkého poľom, ktoré mu poskytuje také isté slobodné možnosti na tvarovanie ako stavba či jej detail. V pozadí je vždy porozumenie, integrálne spojené so silným zásahom, ktorý umocňuje podnet už prirodzene existujúci. (Dulla 1998, s.9)

Najvýsostnejšie (on sám používa slovo „zvrchovane“) dokázal Milučký vyjadriť svoje tvorivé krédo v silných solitérnych, skulpturálne formovaných stavbách, spojených s osobitým konfiguračným kontextom. Piešťanský Dom umenia patrí k vrcholom jeho diela. (Dulla 1998, s.9)

V socialistických projektových organizáciách a v spolupráci (či skôr konfrontácii) s vtedajšími stavebnými firmami si vyslúžil povesť dôsledného a húževnatého zástancu uceleného výtvarného názoru. Uvedomoval si, že práve zľavovanie z umelecky konštituovaných a dohodnutých koncepcií u nás veľmi často vedie k neúspechu, ku kultúrnej i umeleckej rozdrobenosti a marginálnosti. Vďaka tomu patrili jeho diela v socialistickom období k najpovestnejším nielen svojou umeleckou, ale i stavebnou kvalitou. Najlepšie z nich patria takrečeno k zlatému pokladu slovenskej architektúry 20. storočia. (Dulla 1998, s.7)

Milučký sa stal tvorcom, ktorý i pri transponovaní všetkých racionalistických výdobytkov moderny dokázal udržať v architektúre jej výtvarnú dimenziu a rozozvučať jej umelecké tóny. (Dulla 1998, s.6)

Milučký sa orientoval na principiálnu rovinu. (Dulla 1998, s.6)

Milučkého rukopis je formovaný výsostne tvorivým vnútrom - je preňho jediným korektívom, ktorý sa smie ku vznikajúcej architektúre vyjadrovať. (Dulla 1998, s.6)

Vo všetkých svojich dielach sa Milučký húževnato dopracovával k najpodstatnejšej esencii tvaru, materiálu, priestorového usporiadania, skrátka k podstate architektúry. (Dulla 1998, s.11)

Od veľkého celku, urbanistického počinu, cez ucelený solitér až po zariaďovací prvok a detail siahajú celostné a navýsosť výtvarné zásahy Ferdinanda Milučkého. (Dulla 1998, s.11)

Stretnutie s legendou

Hľadania

Táto vizuálna esej je konkrétnou mikrosprávou o architektúre v širšom kontexte. Snaží sa vystihnúť krásy a esencie moderny na príklade monumentálneho celku Domu umenia od Ferdinanda Milučkého. Fotograf Matej Hakár zo zdanlivo „prevareného“ materiálu naser-víroval lahôdku prierezu architektúry v pôsobení času od súvislosti s krajinou až po samotný architektonický detail stavby.

Interpretácie

Vieme, že vidíme Dom umenia, skúsime však vysvetliť, prečo a ako ho vidíme. Klasikou je už architektúra Ferdinanda Milučkého, klasi-kou k interpretácii diela Ferdinanda Milučkého je publikácia z pera Matúša Dullu, ktorého citáty si pripomíname a zopakujeme aj pri Hakárových fotografiách. Každý prvok stavby má svoje fyzikálne i vizuálne vlastnosti a časom prichádza k ich opotrebeniu. Hakár prichádza vo svojich početných návštevách lokality na to, že v tomto prípade ide o opotrebenie mechanické, ale nie funkčné. Ekosystém Domu umenia je stále Domom umenia, aj keď niektoré „bunky“ už odumreli. Architekt zriedka navrhuje budovu bez kontextu, jej život je určujúci pre vnímanie a esenciu fyzickej štruktúry. Architektúra nie je nemenná, nie je večná, aj keď by sme si to niekedy želali. A práve fotografovaniu sa hovorieva zvečniť...

Systém

Matej Hakár sa stretáva s Ferdinandom Milučkým, prežívajúc ob-rovskú pokoru a subtílnu neistotu. Čistota, symetria a systém, ktorý funguje. Pravidlá ukotvujú. Schémy abstrahujú, skratky slúžia na zjednodušenie práce. Fyzické prostredie vyrastá v zákonoch vzťahov materiálov, princípoch symetrie, rytmu, vybočenia z rytmu. Ferdinand Milučký abstrahoval a ukotvoval svoje projekty do geometrických a čistých kresieb, texty a názvy do skratiek začiatočných písmen. Možno by z toho celku vznikla zaujímavá architektonická „abeceda“. Dom umenia sa kódoval ako DOMO.

-Zuzana Duchová

Tiráž:

Fotografie: Matej Hakár
Text: Lívia Gažová
Redakcia: Zuzana Duchová
Grafický dizajn: Matej Lacko

TISKÁRNA PROTISK, s.r.o.
Rudolfovská 617
370 01 České Budějovice
Česká republika

Náklad: 50KS
Rok vydania: 2020

Ukážky z publikácie:

Publikáciu si môžete prelistovať aj v prílohe nižšie:

Podklady: Matej Hakár