Za Jozefom Chrobákom...

Banská Bystrica 10. 11. 2008

Nerada by som strácala čas, ktorý máme vymedzený na stretnutie a  hlbšie spoznanie osobnosti architekta Jozefa Chrobáka, na vymenovanie jeho mnohostrannej a bohatej činnosti počas uplynulých šesťdesiatich rokov. Myslím, že je to pomerné zriedkavé, keď sa na tomto stolci usadí architekt a preto by sme sa mali zamerať na túto vzácnu a nie jednoznačne chápanú profesiu, prezentovanú osobnosťou tu prítomného pána architekta. Áno, osemdesiat rokov je vysoký vek a vo výnimočných prípadoch sa k nej pridružuje múdrosť. Cez jej prizmu prichádzajú spomienky, ako aj predtým ešte nevyslovené pravdy, hodnotenie vlastných výsledkov ako aj miery sklamaní .
Bola by som rada, keby celý tento čas patril myšlienkam pána architekta, takže by som začala citáciou jeho úvodu k vlastnému katalógu pred 20 rokmi.:
„Tvorba architektúry, to je tvorba stavby i nadstavby súbežne a odrazu. Ibaže to nie je jednorazový a nezávislý výkon. Je to náročný integračný proces, neustále sa obmieňajúci vo variáciách, v ustavičných zrážkach s realitou i so sebou samým - v emotívnych predstavách i racionálnych rozboroch a úvahách - v krehkom pohybe hľadania a približovania - v osamelom tichom zamýšľaní i uprostred hlučných a protirečivých nárazov - v prudkom odmietaní i pokornom splývaní v zanietení i pochybnostiach.
Do takýchto mnohorakých zákonitých, oscilujúcich i nevypočitateľných podôb sa premieta neľahký a predsa strhujúci tvorivý a  tvoriteľský proces architekta, úsilie o postupnú kryštalizáciu jeho idey až sa napokon podarí vyslobodzujúci, i povznášajúci prienik k myšlienkovej a výrazovej čistote, k syntéze. Čo nasleduje potom, to je tuhý zápas o jej obhájenie a realizáciu.“
Uvedené slová nám predstavujú Jozefa Chrobáka ako humanistu naturelom i vzdelaním, ako tvorcu poznajúceho všetky mučivé, pochybujúce ako aj oslobodzujúce fázy tvorby, ako architekta-umelca.
V minulom storočí a dnes, vo svete globalizácie je už celkom mimoriadne, keď sa nadaný a vzdelaný človek rozhodne prežiť svoj život v regióne, v ktorom sa narodil a v ktorom je doma (región – Stredné Slovensko, rodná zem – Liptov). Jozef Chrobák tu dokázal naplno rozvinúť svoj talent a vytvoriť architektonické diela, ktoré sa zapísali do dejín modernej slovenskej architektúry 20. storočia.
Rodina ho obdarila vzácnymi hodnotami, ktoré sú mu vlastné dodnes. Tvorivý prístup k životu, túžba po poznaní, pracovitosť, morálne hodnoty boli prirodzené v Chrobákovskej rodine nielen u tých jej členov, ktorí dosiahli akademické hodnosti, ale aj u tých, ktorí jednoducho žili svoj život týmto spôsobom.
Mal šťastie aj pri svojom vzdelávaní - na svojich učiteľov už v ľudovej škole doma v Hybiach i v mikulášskom gymnáziu a osobitne potom  Prahe; Fakulta architektúry a pozemného staviteľstva pri Českom vysokom učení technickom hneď v prvých rokoch po vojne ešte nadväzovala na svoju predvojnovú európsku úroveň a domáce kultúrne prostredie ho pripravilo na vnímanie a poznávanie bohatej pražskej kultúry. Špecifickým spôsobom sa rozvinul vo viacerých oblastiach jeho výtvarný prejav.
Svoj tvorivý život prežil a prežíva vo dvoch centrách stredného Slovenska – vo Zvolene a v Banskej Bystrici. Až do svojho dôchodkového veku pracoval v tej istej inštitúcii, v Stavoprojekte – od roku 1957 ako vedúci ateliéru. Napriek mnohým obmedzovaniam tvorivej práce a jej anonymity sa jeho meno nestráca. Keďže každodenná práca v Stavoprojekte mu neposkytuje dosť možností k väčším vypätiam, od konca päťdesiatych rokov sa zúčastňuje súťaží, ktoré vyhráva, a tým aj realizuje.Je prizývaný do komisií, porôt a je prítomný v mnohých oblastiach odborného a verejného života. V spoluautorstve so sochármi vytvára memoriálne diela, venované osobnostiam slovenskej kultúry. V Banskej Bystrici denne vidíme jeho najvýznamnejšie realizácie: Dom kultúry (1961-1988),so spoluprácou .... Všeobecná úverová banka (1976-1985) a  Administratívna budova Krajského úradu (1972-1985) s Kongresovou sálou (1996-1998). Svojimi funkčnými i architektonickými hodnotami, priestorovou veľkorysosťou a schopnosťou vytvárať urbanistický i interiérový priestor patria dodnes medzi dominantné architektúry Banskej Bystrice.
V ankete z roku 1964 v Projekte na  otázku – Skúsenosti so stavebnými organizáciami a investormi vo výstavbe“ pán architekt vyjadril nasledovne: „Nuž skôr je to práca ako spolupráca. Úmorné dolovanie s neúmerným efektom a haldy nevecných formálnych papierov. Jarmok, na ktorom sa cena slova meria fónami až po prah bolestivosti a citu. Jarmok, na ktorom dopláca vždy len jedna strana: hmotné, kultúrne i morálne hodnoty spoločnosti. „
Odvtedy uplynulo 44 rokov – ale pre dnešok treba vymeniť alebo doplniť iba jedno-dve slová....
Kedysi si chýrnych architektoch prizývali panovníci a vládcovia, ako Perikles, Karol IV., pápežovia, ale ešte aj Tomáš Garick Masaryk – svojho Plečnika. Nadpriemerní a uznávaní architekti v našich končinách museli aj po obdržaní 1. ceny v súťaži tvrdo bojovať o realizácie, pristúpiť na kompromisy, čakať aspoň na hlavnú časť postavenia svojho projektu aj celé generačné obdobie, mnohé zostalo navždy nedokončené. To ešte netušili, aké trpké chvíle ich prekvapia v 21. storočí - keďže v našom štáte sa nerešpektujú a nedodržiavajú zákony, ktoré by mali chrániť duchovný majetok a práva tvorcov.

Od toho istého roku 1964 začína jeho vzácna (externá) pedagogická činnosť najprv na Vysokej škole lesníckej a drevárskej, od roku 1991 na Technickej univerzite vo Zvolene, od roku 1998 pôsobil ako hosťujúci profesor. V podstate pokračoval v tradícii našich najlepších medzivojnových architektov, pre ktorých ešte neexistovali hranice medzi urbanizmom, projektovaním objektov s najrôznejším zameraním a ich interierov v jednote vlastného autorského rukopisu. Bohaté znalosti a cítenie architektonického priestoru, priestorovej tvorby, tvorby komplexného interiéru odovzdával profesor Chrobák svojim študentom nábytkového dizajnu, formoval predstavy ďalších tvorivých generácií o  priestore ako o  prostredí, o modernej vizuálnej a žitej kultúre, v ktorej má dizajn nábytku a ďalších interierových prvkov nezastupiteľnú funkciu i poslanie.

Jozef Chrobák stelesňuje v sebe všetko, čo si o tvorivom človeku, tvorivom architektovi predstavujeme. Vyratúvaním jednotlivostí by sa to sprofanovalo. Doložím iba to, na čo by sa možno zabudlo – skromnosť.