Odišiel architekt a učiteľ nielen architektúry, ale aj životného štýlu, Juro Koban...

Už počas štúdií architektúry na SvF SVŠT v Bratislave a na AVU v Prahe a po nich som priebežne sledoval architektonické dianie nielen doma, ale i v zahraničí. Juraj už počas štúdií na Fakulte architektúry SVŠT bol talentovaný a ambiciózny mladý architekt. To všetko bohato zúročil vo svojej dlhoročnej architektonickej praxi, svojou „kopou“ úvah, štúdií a realizácií, ťažiskovo v ateliéri KOPA, filigránsky nesúc začiatočné písmená vašich priezvisk, spolu so Števom Pacákom.

V Jurovi som mal možnosť spoznať mladého vitálneho architekta, ktorý patril do skupiny českých a slovenských vyznávačov „postmoderny“, ktorí sa priam manifestačne stretávali na Spišskej kapitule od roku 1985. Od roku 1987 bol spoluorganizátorom štyroch ročníkov aj Juraj, už medzinárodných stretnutí architektov a výtvarníkov v Spišskej Kapitule. Na ich poslednom stretnutí ako hosť mal som česť sa zúčastniť osobne.

Ale pri Tvojom nečakanom odchode spomedzi nás, Juro, chcem sa zmieniť o inom, v čom si zanechal tiež hlbokú „kobanovskú“ stopu, o pedagogike:

Po roku 1989, keď v nádeji k lepšiemu prichádzali zmeny v celej spoločnosti, ako aj v architektonickej obci, náš profesijný život architektov a vysokoškolských pedagógov ma dal dokopy aj s Jurom Kobanom. Moje pomerne časté výjazdy do Košíc takmer vždy začínali u trojice kolegov Drahovský-Koban-Pásztor. Vďaka nim som mal možnosť spoznať osobne viacerých kolegov nielen v Klube architektov na Zámočníckej ulici 1. V ich doprovode Košicami priamo v teréne som sa zoznámil nielen s bohatou stavebnou históriou mesta, ale aj s ich najnovšími realizáciami a víziami.

Poznajúc, že vo viacerých európskych krajinách popri ich významných a na históriu bohatých centrách architektonického školstva vznikali regionálne a veľmi progresívne orientované školy architektúry, privítal som iniciatívu, že kolegovia v Košiciach sa tiež zaoberali touto myšlienkou. Na začiatku, v roku 1996, to bola Katedra architektúry na Stavebnej fakulte TU Košice pod vedením doc. Petra Pásztora a jeho spolupracovníkov-architektov: Adriany Priatkovej, Jura Kobana, Martina Drahovského, Karola Gregora, Štefana Zahatňanského, Jána Krcha a ďaľších. V tom čase sa začala formovať myšlienka školy architektúry v Košiciach, ktorej založenie som podporoval tiež ako prodekan pre pedagogiku a mimo fakultu aj ako prezident Spolku architektov Slovenska. Myšlienka Školy architektúry dozrievala, až 2.októbra1998 bola založená Fakulta umení TUKE a jej Katedry architektúry. Juro Koban svojou „ortuťovou povahou" mal na tejto skutočnosti, presahujúcej hranice Košického regiónu, významný ak nie zásadný podiel. Vyprofiloval si sa na profesnú i akademickú osobnosť s výrazným vplyvom na formovanie kultúrnej identity a rozvoj segmentov kreatívneho priemyslu i v medzinárodnom kontexte. V rokoch 2004 - 2013 si bol dekanom Fakulty umení, od roku 2013 vedúcim Katedry architektúry.

V roku 1990 som nastúpil ako vedúci KAT-AŠOSD na FA SVŠT/STU/. Až do roku 2008 do štátnicových komisií a na obhajoby diplomových projektov na našej Katedre boli prizývané osobnosti z praxe a renomovaných zahraničných škôl. Juro Koban z FU TUKE bol medzi nimi stálym a aktívnym členom. A pre nás oboch to bolo aj osobným prínosom, lebo popri tom, že sme učili, učili sme sa ako sa učí architektúra na akademickej pôde. Keď Juro v roku 1998 habilitoval v odbore Architektúra na VŠVU v Bratislave na docenta, bol som komisiou menovaný za jedného z oponentov. Juro v ďalšom svojom akademickom raste si vždy vyberal tú náročnejšiu a nie najľahšiu cestu. Preto, keď si pripravoval podmienky na inauguračné konanie na vymenovanie profesorom, hľadal túto možnosť na renomovaných umeleckých školách mimo Slovenska, konkrétne v Prahe. Nestihol to, ale zaslúžil by si to...

Juraj, keď už aj ja bilancujem, čo som urobil a hlavne ako, vážim si naše dlhoročné priateľské a profesijné kontakty nielen s Tebou, ale s mnohými Košičanmi i mimo TUKE. Nezabudnem na večerné dišputy takmer o všetkom, ale hlavne o architektúre v košických vinárničkach medzi dňami mojich výjazdov k vám, na FU TUKE. Z príležitosti 20.výročia založenia vašej Fakulty ako prvý architekt a docent, obdržal som čestný doktorát, ktorým ma poctila Vaša Technická univerzita. Som tretí, ktorého navrhla Vedecká a umelecká rada Fakulty umení, najmladšej fakulty vašej Technickej univerzity a získal tento čestný titul, Dr.h.c.. A som hrdý, že „som váš doktor“! Bohužiaľ, už nás pred takmer pol rokom opustil Dr. h.c. prof. Ing. Stanislav Kmeť, DrSc.,  vtedajšia magnificencia TUKE, s ktorým som sa stretával na vašich štátnicových komisiách a zasadnutia Vedeckých rád. Bola to vždy skvelá partia! A najväčšiu radosť som mal zo skvelých výsledkov vašej pedagogickej práce naprieč všetkými zameraniami, ktorými boli takmer každý rok viacerí talentovaní diplomanti.

V posledných kontaktoch s Tebou sme sa častejšie medzi rečou zdôverovali so svojimi zdravotnými problémami. Obaja sme schytali nezávidenia hodné diagnózy... Po neodkladnej hospitalizácii si však pendloval medzi nemocnicou, fakultou a Tvojou rodinou pokiaľ si vládal. Akoby si cítil, že sa blížiš do cieľa Tvojho bytia, tak si chcel všade urobiť čo bolo treba. Ja som tu ešte zostal... A keď mi Janko Krcho v nedeľu večer, 23.6.2024, oznámil s pohnutým hlasom, že si spomedzi nás odišiel, že už Ťa viac nestretnem, oznámil som to ďalej nehanbiac sa so slzami v očiach medzi kolegov a našich spoločných priateľov. Odvtedy horí u nás na parapete okna sviečka, ako spomienka na Teba. Verím, že keď už si sa vybral do toho „architektonického neba“ a my raz budeme klopať na tie Nebeské vráta s veľkým „A“, že nám prídeš otvoriť a opäť sa stretneme...

Mysľou budem dnes, 28.6.2024 pred obedom, so všetkými, ktorí sa prídu s Tebou rozlúčiť do kaplnky na Cintoríne sv. Rozálie.

Odpočívaj v pokoji v rodnej zemi!

Ivan Gürtler