Otvorená myseľ a neposedná nátura. In memoriam Juraj Koban

Neposednosť, tak Juraj Koban charakterizoval svoju pracovnú metódu v jednom z našich spoločných rozhovorov o architektúre.  Žiada sa k tomu doplniť, že tá neposednosť nepramenila z netrpezlivosti alebo nedostatku pokory, ale z Jurajovej novým podnetom otvorenej mysle. Bola to práve tá otvorená myseľ, ktorá ho nútila stále reflektovať aktuálne dianie nielen v oblasti architektúry a umenia všeobecne, ale aj v takých disciplínach ako je matematika či kybernetika. Permanentnej kritickej reflexii podroboval aj vlastnú tvorbu. Juraj Koban bol jedným z tých mála architektov, ktorí sa nebáli formulovať vlastný autorský program. Jeho „personalizmus“ bola jedinečná intelektuálna umelecká koncepcia, ktorá tvorila aj základ programu ateliéru KOPA.

Táto koncepcia, charakterizovaná silnou expresívnou formou a zložitým priestorovým usporiadaním, sa prejavila už v deväťdesiatych rokoch na budove Klubu pre hendikepované deti (1999). Naplno ju však možno sledovať na neskorších dielach z prvého desaťročia nového milénia, ako je hokejový štadión Steel aréna (2007), Univerzitná knižnica TU KE (2007) či bytový dom v košickom Mestskom parku (2007). Juraj Koban vždy zdôrazňoval, že história musí vnímať architektov cez ich jedinečnosť a nie cez príslušnosť ku skupine. Napriek tomu som presvedčená o tom, že práve tento bohatý tvarovo dynamický architektonický jazyk možno súčasne identifikovať ako určujúci aj vo vzťahu k širšej skupine košických architektov. Mám pritom na mysli protagonistov siahajúcich od Ľudovíta Oelschlägera z tridsiatych rokov, cez Pavla Merjavého a jeho diela zo sedemdesiatych rokov až po najmladšiu generáciu reprezentovanú napríklad skvelým Tomášom Borošom. Presne tento autentický architektonický výraz je pritom nielen dôležitou súčasťou košickej identity ale aj významným exportným artiklom (stačí si pozrieť víťazný návrh ateliéru Doxa v súťaži na hvezdáreň v Prostějove z roku 2022). Príslušnosť ku skupine, respektíve ukotvenie v určitom spoločnom myšlienkovom svete zahŕňajúcom celým jedinečný kultúrny kontext Košíc, nepovažujem za nedostatok. Práve naopak, byť súčasťou takej skupiny je silnou stránkou všetkých spomínaných autorov, vrátane Juraja Kobana.

Základným rámcom určujúcim život a dielo Juraja Koban bol ateliér KOPA. Prostý názov KOPA, ktorý vznikol z prvých písmen mien zakladateľov ateliéru, Koban a Pacák, obsiahol samú podstatu existencie oboch týchto mužov. Spolu generovali kopu myšlienok, nápadov, energie, slov, činov. Svoju tvorbu zvykli s určitou iróniou nazývať architektúrou kopy. Na slovenskej architektonickej scéne zanechali nezmazateľnú stopu. V roku 2020 zomrel Štefan Pacák. Minulú nedeľu Juraj Koban.

KOPA sa definitívne minula. A je to ukrutne smutné…

Henrieta Moravčíková

Kresba: Archív Henriety Moravčíkovej