Nedalo mi...

Komentár redakcie: Zajtra oslávime výročie významného dňa, kedy sa nám podarilo prihlásiť znova k normálnej, demokratickej časti sveta.

Nesmieme však podľahnúť pokušeniu o zjednodušený výklad rôznych aspektov histórie. A to ani pri hodnotení diel, vrátane architektonických, ktoré nemôžu vzniknúť mimo historického,  spoločenskéko ani politického rámca svojej doby. Nie všetko, čo vzniklo v období medzi rokmi 1948 a 1989 bolo zlé. Naopak - o to väčšie uznanie a obdiv si zaslúžia kolegovia (a ich diela), ktorí napriek dobe a podmienkam dokázali tvoriť výbornú architektúru, zrovnateľnú aj v medzinárodnom kontexte.

Veď Kuzma, Dedeček, Kusý, Milučký, Chrobák... (a mnohí ďalší) patria ku klasikom slovenskej architektúry. Práve mnoho architektov patrilo k tej časti spoločnosti, ktorá napriek všetkým ťažkostiam udržiavala vysoké štandardy svojej tvorby a intenzívne sa angažovala v oblasti tvorby hmotnej kultúry prostredia.

Preto je dôležité vážiť si prácu kolegov a hodnotiť podľa možností bez veľkého zjednodušovania, nie paušálne, len na základe dátumu vzniku diela. Radi preto zverejňujeme úvahu Imricha Ehrenbergera:

...Viem, kopnúť si do komunistického režimu patrí dnes tak akosi k "dobrému móresu". Nevravím, že si to v mnohom ohľade aj nezaslúži! Mám však dojem, že čím viac sa časovo od neho vzďaľujeme, tým sú tie kopance problematickejšie, nekorektnejšie, ak nie priam zbytočné. Kopnutím sa totiž dá vsietiť parádny gól, ale aj spôsobiť drzý faul. Aj tam, kde by ho človek vôbec nečakal. Napríklad v takom hodnotení víťaznej stavby v kategórii "Občianske a priemyselné stavby" v súťaži CE.ZA.AR 2019.

Citujem: "Ide o priam symbolický počin. Týka sa totiž transformácie bezduchej stavby, aké sa stavali v období socializmu. Pôvodne pochmúrna budova tu jednoduchými zásahmi architektov prešla obrovskou zmenou. Stačilo odstrániť priečky, zbytočné podhľady, pridať denný bar pre študentov a relaxačné zátišia pre čas prestávok.“ (ARCHINFO, október 2019, Ing. Arch. P. Mikolajčák, člen medzinárodnej paroty CE.ZA.AR)

A tak bezduchosť zo 70. rokov 20. storočia vystriedala duchaplnosť, hodná tretieho tisícročia! Fajn. Výborne.

Lenže, ak by mal u nás pretrvávať takýto lacný, jednostranný úzus a generalizovanie (s evidentným politickým, znevažujúcim podtextom) pre zdôraznenie výnimočnosti architektonických počinov, dá sa predpokladať, že o ďaľších tridsať rokov by si mala nová architektonická generácia zasa len z chuti kopnúť do "tvorivej produkcie" z terajšej éry raného slovenského kapitalizmu, aby vyzdvihla svoju tvorivú genialitu? Dúfam, že sa k tomu nezníži, i keď bude mať na to dostatok príležitostí - počnúc "podnikateľským barokom", či opolystyrénovanými monolitmi a celopresklenými "administratívkami", podobnými ako vajce vajcu, pokračujúc skladačkami z nakopených kontajnerov, ktoré chceli byť materskými školami, socálnymi bytovkami, ale i butikmi či galériami a končiac hektármi mechanicky "naflákaných" slumov rodinných domov v okolí pôvodných sídiel, bez akejkoľvek urbanistickej osnovy, hierarchie a vybavenia. A o to nám azda, predsa len nejde! Kolegiálna tolerantnosť a vzájomné pochopenie má totiž aj generačný kontext! Zákonitý vývoj, spoločensko-politický a v rámci neho i architektonický, by si nemusel pomáhať tým naším nekonečným historickým prekáraním, malo by stačiť, sústreďovať sa na poučený vývoj a rozvoj ako taký a ten objektívne analyzovať, hodnotiť a kontinuálne posúvať k vyššej kvalite. Nezačínať stále odznova!

Ale späť k téme:

Ona totiž tá - pôvodne Základná deväťročná škola - nebola v dobe svojho vzniku ani bezduchá, ani pochmúrna - bola taká, aká mala a mohla byť, dobre slúžila potrebám vyučovacieho procesu a mala nepochybne aj atribúty profesionálne skoncipovanej, štandardnej architektúry. Má len tú smolu, že pre dnešnú dobu už zrejme zostarla, ako sa to budovám spravidla stáva. Postavilo sa ich - tohto typu - na území Bratislavy neúrekom preto, lebo ich bolo treba! (A’propos - ako je to teraz s  tou potrebou stavieb pre znovuobjavené "duálne vzdelávanie", s potrebou materských škôl, s potrebou kultúrno-spoločenských či zdravotnických stavieb, alebo nájomných bytov za regulované nájomné??? )

Dnes si „experimentálne“ vyučovacie procesy vyžadujú iné, nové koncepty (často sa ani nevie aké) a čuduj sa svete, ten "bezduchý" normalizačný relikt umožnil vraj jednoduchými zásahmi architektov a vďaka iniciatíve školskej komunity dosiahnuť žiadaný novodobý efekt!

Žeby to teda tí pôvodní autori - Ing. arch. Jozef Slíž a Ing. arch. Eva Grébertová pred vyše tridsiatimi rokmi predsa len nenavrhli celkom bezducho?

Tie jednoduché zásahy totiž vlastne odkryli potenciál kvalitnej budovy a naznačili, ako posunúť jej služobné roky možno až do doby "vedomostnej spoločnosti". Zdôrazňovať, že sa tento, koniec-koncov - dielčí - úspech dosiahol pri budove z čias socializmu je, prepáčte slovutná porota, lacné, ak nie priam detinské.

Dobre predpokladáte, mladí kolegovia, patrím ku generácii, ktorej pripadlo pracovať a slúžiť architektúre v oných rokoch socializmu. Nezdá sa mi, že by ste to mali v dnešnej slobode, demokracii a trhovej ekonomike ľahšie. Podmienky vtedy a dnes sú síce diametrálne iné, ale aj doby temna majú rôzne podoby a dosahy...

Chcel som len zdôrazniť, že dobrá architektonická myšlienka je svojbytná a presadí sa aj bez znevažovania tej predchádzajúcej. Bolo by fajn, keby sme to rešpektovali.

Alebo sa azda mýlim?

I.Ehrenberger,  Bratislava, november 2019