Hore
Z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia

Divízia ISOVER Saint-Gobain Construction Products

Dokonalá izolácia

Stará Vajnorská 139
Bratislava

Sto Slovensko, s.r.o.

Stavať zodpovedne

Pribylinská 2
Bratislava

Internorm

Okná pre pasívne domy

Galvaniho 15 B
Bratislava

SCHÜCO International KG, o. z. Slovensko

Okná, dvere a fasády

Tomášikova 17
Bratislava

VELUX SLOVENSKO spol. s r.o.

Prinášame Vám svetlo

Galvaniho 7 7/A
Bratislava

KOMA Modular s.r.o.

Říčanská 1191
Vizovice

BMI SLOVENSKO

Šikmé a ploché strech

Mojmírovská 9
Ivanka pri Nitre

Inteligentné inštalačné systémy

ABB i-bus® EIB / KNX je inteligentný...

ABB (výrobca)
ABB (distribútor)

umývadlo od SAPHIRKERAMIK

Dizajnéri kúpeľní často snívajú o možnosti...

Phoenix Design (autor)
LAUFEN Bathrooms AG (výrobca)
LAUFEN SK s.r.o. (distribútor)

CITY moduly

Designový mestský mobiliár v merítku drobnej...

KOMA Modular s.r.o. (výrobca)
KOMA Modular s.r.o. (distribútor)

ISOVER EPS GREYWALL

Divízia ISOVER Saint-Gobain Construction Products (výrobca)
Divízia ISOVER Saint-Gobain Construction Products (distribútor)

PANORAMA CELOPRESKLENÉ OKNO HX 300

OTVORENÉ. SVETLÉ. VOĽNÉ.
Veľkoplošné...

Internorm (výrobca)
Internorm (distribútor)

Multizóny

Chýba vám uzavretý priestor, kde môžete...

TECHO, s.r.o. (výrobca)
TECHO, s.r.o. (distribútor)

Hore
Menu
Kalendárium
Vložené
15. december 2017
0
317

Transformácie (Ikonické ruiny) časť 2: Transformácie Metódy

Vývojová platforma programu "Ikonické ruiny" prebieha v súčasnosti na KAT VŠVU v Bratislave.
Transformácie (Ikonické ruiny) časť 2: Transformácie Metódy

Pohľad na architektúru druhej polovice 20. storočia, pri záchrane ktorej zlyhávajú univerzálne zásady pamiatkovej starostlivosti. Projekt Ikonické ruiny sa snaží ukázať ako integrovať architektúru druhej polovice 20. storočia do súčasného životného a kultúrneho prostredia.

Pod gesciou Jana Studeného sa na príprave podieľali hlavne členovia a študenti KAT VŠVU a blízki spolupracovníci (autorský kolektív viď. v spodnej časti článku). Výsledok bol publikovaný v špeciálnom čísle časopisu PROJEKT 3-4 2017. Typografia je dielom Ľ. Segečovej (ISSUU náhľad). Uverejňujeme na pokračovanie. Časť 2:

…chceme neskoromoderné paláce zo socialistického obdobia zbúrať, alebo rekonštruovať? Myslíme si, že ani jedno ani druhé. Hľadáme spôsoby ako ich transformovať.

ANTIVILLA – BRANDLHUBER + EMDE, BURLON

Rekonštrkcia bývalej východonemeckej fabriky na pleteniny „Ernst Lück“, situovanej pri jazere Krampnitzsee juhozápadne od Berlína, nemá za cieľ iba prosté fyzické upgradovanie vonkajšej škrupiny. Namiesto toho kladie otázky o záväzných normách v súčasných stavebných reguláciách - tým, že navrhuje nový spôsob pochopenia architektúry a životného prostredia.

Sedlová strecha z azbestových platní bola odstránená a nahradená novo navrhnutou plochou strechou, ktorá v stavebnej štruktúre funguje ako podpera, umožňujúca vytvoriť až päť metrov široké otvory v existujúcich stenách, čím je zdôraznená fyzická prítomnosť existujúcej konštrukcie.

Vnútri bol budova „vypitvaná“ – všetky nenosné steny boli odstránené. Funkčné jadro obsahujúce kúpeľňu, kuchyňu a saunu dopĺňa horné podlažie. Saunová pec funguje zároveň ako ústredný bod diferencovaných klimatických zón, ktoré sa rozpúšťajú od horúcejšieho vnútra k studenšiemu vonkajšku a môžu byť oddelené priesvitnými závesmi. Tým sa zachováva celková impresia veľkorysého priestoru.

Zatiaľ čo v zime sa vykurovaný priestor zmenší do jadra s plochou približne 70m2, v ostatných ročných obdobiach môže expandovať ako to podmienky umožnia. V kontraste s klimatickou gradáciou osvetlenie je diferencované na základe funkčných potrieb. Takto je Antivilla znovupoužitím & znovupremyslením konceptu Reynera Banhama

„Architektúra dobre temperovaného prostredia“ z roku 1969, kombinujúcim jeho dva výrazné princípy „generovania priestoru“. Existujúca štruktúra reprezentuje „konštrukčný aspekt“; klimatická gradácia reprezentuje „energetický aspekt“.

Brandlhuber+ Emde, Burlon, Antivila, Berlin
Brandlhuber+ Emde, Burlon, Antivila, Berlin
Brandlhuber+ Emde, Burlon, Antivila, Berlin
Brandlhuber+ Emde, Burlon, Antivila, Berlin
Pôdorys 1. NP
Pôdorys 1. NP
Pôdorys 2. NP, v ťažisku komfortná klimatická zóna okolo kúpeľne, v zime zatiahnutá závesom
Pôdorys 2. NP, v ťažisku komfortná klimatická zóna okolo kúpeľne, v zime zatiahnutá závesom
Brandlhuber+ Emde, Burlon, Antivila Berlin, axonometria, viď. na protiľahlej strane
Brandlhuber+ Emde, Burlon, Antivila Berlin, axonometria, viď. na protiľahlej strane
Pôvodný stav pred rekonštrukciou: sklad obilia
Pôvodný stav pred rekonštrukciou: sklad obilia
Animácia techniky: intervencie, model
Animácia techniky: intervencie, model

THOMAS BURLON BRANDLHUBER + rozhovor Ján Studený a Thomas Burlon

Ján Studený: Návšteva galérie v kostole a obzvlášť naša skupinová návšteva v budove s galériou a ateliérom na Brunnenstrasse 9 bola hlavnou témou nášho študijného výletu do Berlína minulý rok. Spôsob, akým ste sa o budove českej ambasády (pozn. red.: pôvodne československá ambasáda vo východnom Berlíne, 1978) od architektov Machoninovcov zmienili vo Vašej knihe, je zaujímavý vo vzťahu k tomu, ako by sa mal Berlín čítať v kontexte. Môžete prosím túto poznámku trochu rozvinúť?

Thomas Burlon: Fakt, že ambasáda ČR je viac či menej vyvýšená budova a v prízemí slúži ako verejný priestor, ilustruje našu myšlienku alebo návrh, že ak majitelia nehnuteľností poskytujú na prízemí verejný priestor, mali by dostať povolenie „naložiť“ ďalší objem alebo vrstvu na takýto dom. Zatiaľ je totiž všetko v Berlíne zaregulované maximálnou výškou budov. Je to návrh, ako dosiahnuť väčšiu hustotu.

JS: Zaujímavým faktom o kostole St. Agnes je konfrontácia toho, čo od projektu očakávame s tým, čo vidíme na mieste. Podľa môjho názoru najzaujímavejšou vecou je kontext, a v tomto prípade nielen priestorový ale aj časový. Aká je história tejto budovy a ako ste sa dostali k tomuto zadaniu? Bolo to priame zadanie?

TB: Kostol (pôvodne St. Agnes Kirche, Berlín-Kreuzberg) bol postavený v rokoch 1964 – 1967 podľa projektu Wernera Düttmanna. V roku 2006 sa katolícka cirkev v Berlíne dostala do finančnej krízy a preto chceli budovu zbúrať. Ale v roku 2008 bol celý komplex zapísaný do zoznamu chránených pamiatok, pretože je to jeden z najdôležitejších príkladov brutalizmu v Nemecku. Cirkev chcela tento svoj majetok predať a my sme sa o tom dopočuli a navrhli sme galeristovi Johannovi Königovi ideu využitia objektu ako galérie. Idea ho okamžite oslovila. Takže: bola to priama objednávka, ale svojím výskumom sme prispeli k tomu, aby sa uskutočnila.

JS: Myslíte si, že iniciatívy a aktivizmus umeleckých skupín, ktoré podnecujú transformácie objektov, majú pôvod v sociálnom a kultúrnom živote tu v Berlíne alebo je to vo všeobecnosti otázka systému? Systémom myslím to, že administratíva je natoľko flexibilná, že reaguje a ponúka takéto možnosti.

TB: My hovorievame, že Berlín je ‘chudobný ale sexy’. Projekty obvykle začínajú len s málom peňazí ale s množstvom ideí. Takže povedal by som, že áno, pre Berlín je typické použiť veci, ktoré tu už sú a minimalizovať intervencie, ktoré sa vykonajú.

JS: Vaša intervencia bola subtílna ale efektívna. Pôvodnú kostolnú halu ste rozdelili na dve časti horizontálnou doskou, čím ste získali niečo ako čierno-bielu pozíciu s úzkymi medzerami povedľa steny. Takže špeciálny efekt z minulosti je stále prítomný. Myslím, že najefektívnejšia je práca s prirodzeným svetlom na povrchoch vo vnútornom priestore. Vaša práca s materiálom je veľmi viditeľná aj pri iných projektoch, blíži sa k poňatiu práce s materiálmi ako vo výtvarnom umením. Má to nejaký koncept? A z čoho vychádza?

TB: V skutočnosti nemám(e) preferenciu pre určitý materiál. Robíme veľa výskumov k tomu, aký bude priestorový účinok projektu. Betón je pre nás najlepším materiálom, ktorý obklopuje tento priestor, pretože betón sa môže liať do akejkoľvek formy. Áno, dá sa povedať, že je za tým výtvarná, sochárska idea.

JS: To je druh určitej intervencie, ale keby ste mali pomenovať ako istú stratégiu? Nazvali by ste to len ako “predelenie priestoru”, alebo niečo ako “distribúcia svetla”, alebo je to len čisto odpoveď na zadanie galérie?

TB: Nazvali by sme to ‘pokračujúce stavanie’. Düttmann (architekt kostola St. Agnes) bol fascinovaný kameňolomom v Les Baux. Kameňolom vzniká odoberaním materiálu, čiže je to koncept (matematického) odčítania. Takisto v kostole St. Agnes je jasný rozdiel medzi objektom a priestorom. Priestor je definovaný, ale jeho využitie nie. Pôvodné využitie kostola pominulo (to, čo patrilo k cirkevnému využitiu nebolo fixované), my sme teraz pridali novú funkciu – galériu. A novou vrstvou je iba obrovský stôl, ktorý slúži pre potreby galérie prostredníctvom úplne minimálnej intervencie.

JS: Pochádzate z východnej časti Nemecka. Čo si vo všeobecnosti myslíte o konverziách socialistických budov z bývalého Východného Nemecka? Poznáte nejaké úspešné príklady konverzie z tohto územia, ktoré vyústili do dobrej architektúry?

TB: V prvom rade je pre mňa dôležité, že sa uvažujeme o transformáciách budov, pričom je úplne jedno, či sú staré tisíc rokov alebo iba desať. V tých budovách je toľko energie a histórie, že sú silne zakotvené v našej spoločnosti, silnejšie, než je súčasná metóda búrania budov a stavania nových a štýlových na tom istom mieste – čo je trhová koncepcia. Obzvlášť v Berlíne, po zbúraní múru, sa uskutočnilo množstvo intervencií do budov z doby bývalého východného Nemecka. Vlastne celá klubová scéna 90. rokov je toho príkladom. Či konverzie boli úspešné alebo nie, je možno aj vecou osobného vkusu, ale je dôležité pokúsiť sa o to, a nie skončiť budovaním nejakých palácov?

JS: Videli sme v Berlíne tiež niektoré aktivity zamerané na naozaj veľké veci – mám na mysli projekt konverzie bývalého ústredného štatistického úradu (Haus der Statistik) v centre bývalého Východného Berlína. Ale táto iniciatíva vychádza z aktivistického hnutia Urban Haus Berlin. Myslíte si, že úloha architekta by tu mala byť širšia a viac prítomná?

TB: Myslím si, že architekti by sa pri vývoji projektov mali viac venovať výskumu. Bežný spôsob, že máte klienta s konkrétnym zadaním a architekt mu má slúžiť, je nudný, alebo - povedzme to tak, že nevyústi do zaujímavých projektov. Konverzia objektu Haus der Statistik je dobrým príkladom, ako to môže fungovať.

JS: Na druhej strane, projekt veží v Lichtenbergu vyzerá odlišne. Mám na mysli, že sami tu hráte úlohu developera. Sami vytvárate príležitosti pre vlastnú prácu. Musí byť produkt, ktorý tvoríte úspešný aj na trhu? Z hľadiska architektúry to vyzerá ako nejaký druh samo-developovacieho projektu. Môžete vysvetliť túto stratégiu?

TB: Brunnenstrasse, Antivilla a veže v Lichtenbergu sú naše osobné prípadové štúdie. Keď nemáte zaujímavého klienta alebo zaujímavé úlohy, tak si musíte vybudovať dačo sami. Tieto projekty nemusia byť úspešné na trhu – ale sú, pretože sú osobné. Výsledkom práce architekta ako developera sú projekty prispôsobené na mieru a nie iba zaručený návrat investície.

JS: Vyskytli sa nejaké reštrikcie od úradov pokiaľ ide o tento projekt? Ako to funguje v súlade so stavebnými normami, ktoré verím že v Nemecku sú prísne?

TB: Keď ste svojim vlastným klientom, je oveľa jednoduchšie vysporiadať sa s týmito normami a štandardmi. Napríklad ateliér, to je niečo medzi prácou a bývaním, takže môžete definovať, aké štandardy tu sú. Vždy sa snažíme pohrať sa s týmito pravidlami, aj keď sú stále prísnejšie najmä kvôli protipožiarnym predpisom. Je to pre nás výzva, aby sme sa tým zaoberali. Ak by žiadne pravidlá neboli, možno by sa nám projektovalo ťažšie.

Brandlhuber+ Emde, Burlon, St. Agnes, Berlin , prestavba kostola na galériu, 2012
Brandlhuber+ Emde, Burlon, St Agnes, Berlin, pozdĺžny rez
Brandlhuber+ Emde, Burlon, St Agnes, Berlin, pozdĺžny rez
Brandlhuber+ Emde, Burlon, St. Agnes, Berlin , prestavba kostola na galériu, 2012
Brandlhuber+ Emde, Burlon, St. Agnes, Berlin , prestavba kostola na galériu, 2012
Brandlhuber+ Emde, Burlon, St. Agnes, Berlin , prestavba kostola na galériu, 2012
Brandlhuber+ Emde, Burlon, St. Agnes, Berlin , prestavba kostola na galériu, 2012
Brandlhuber+ Emde, Burlon, St. Agnes, Berlin , prestavba kostola na galériu, 2012
Brandlhuber+ Emde, Burlon, St. Agnes, Berlin , prestavba kostola na galériu, 2012

PO SEZÓNE Martin Zaiček

Kúpeľne mesto Trenčianske Teplice na Západnom Slovensku je výnimočnou lokalitou, ktorá významom miestnej architektúry presahuje hranice Slovenska. Aj napriek svojej zdanlivej všednosti sú Trenčianske Teplice miestom, v ktorom sa stretli veľkolepé vízie 20. storočia s hmotným úpadkom. Dnes sa tu testujú nové formy diskusie o budúcnosti kultúrneho dedičstva 20. storočia na Slovensku.

Obdobie prvej Československej republiky tu zanechalo množstvo kvalitnej architektúry. Jednou z nich je liečebný dom Machnáč, ktorý je považovaný za najväčšiu pamiatku modernej architektúry na Slovensku. Je len málo stavieb, kde je možné v plnej miere obdivovať princípy a filozofiu funkcionalistickej architektúry. Liečebný dom Machnáč bol postavený pre Pojišťovnu soukromých úředníku v Prahe, podľa ktorej niesol v 30. rokoch aj meno. Jeho autorom bol Jaromír Krejcar, výrazná osobnosť avantgardnej architektúry, ktorý sa k zákazke dostal na základe víťazstva v súťaži architektonických návrhov v roku 1929. Pôvodný zámer architekta však nebol zďaleka tak progresívnou stavbou akú môžeme, aj napriek súčasnému stavu, obdivovať dnes.

Dielo architekta Jaromíra Krejcara malo šťastie na investora, ktorý vložil nemalý kapitál do progresívnej stavby. Z dnešného pohľadu nemožno opomenúť podporu vedenia samotných kúpeľov v Trenčianskych Tepliciach, ktoré rozvoj kúpeľníctva videlo práve v nových víziách modernizmu. V roku 1932 sa liečebný dom Machnáč podarilo zrealizovať, ako vtedy najdrahšiu stavbu v ČSR na jednotku plochy. Pásové okná, strešné terasy, železobetónový nosný skelet umožňujúci uvoľnenie dispozície a veľkoplošné zasklenia predstavujú ucelenú ukážku princípov modernej architektúry, tak ako ich definoval svetoznámy architekt Le Corbusier. 50 izieb z celkového počtu 65 má balkón do parku, ktoré vytvárajú na východnom priečelí dnes už ikonickú kompozíciu. Krejcar pri dizajne zábradlí a tvare balkónov dospel k obdobnému formálnemu stvárneniu ako na budove internátu v škole Bauhaus v Dessau. Farebnosť domu sledovala dobové trendy hnutia De Stijl. Červená, modrá, biela a čierna tak definovali architektúru zvonka. Návštevníka aj dnes upútajú nápadité technické detaily alebo stále funkčné okná od bratislavskej firmy Kraus, ktoré dokázali v momente premeniť malú obytnú izbu na priestrannú lodžiu. Balkón a okno tu nie sú už len funkciou, ale aj znakom architektúry. Boli miestom, ktoré každému kúpeľnému hosťovi umožňovali cestovanie do nekonečných zákutí parku.

Ruina sanatória Machnáč

Súčasné vedenie kúpeľov nevyužilo potenciál liečebného domu stať sa atraktorom pre rekreantov. Machnáč za posledných osem rokov zmenil majiteľa už päťkrát. Každý z majiteľov však narazí na nezlučiteľnosť zachovania umeleckej a historickej hodnoty domu s plánom na adaptáciu domu pre účely poskytovania hotelových služieb. Ozdoba kníh o architektúre 20. storočia je tak dnes ponechaná vykrádačom kovov a toku času. Malé mesto s 4000 obyvateľmi neposkytuje dostatok odhodlaných aktivistov, ktorí by boli schopní upozorniť na zúfalý stav kultúrneho dedičstva tohto mesta. Od roku 2001 je Machnáč mimo prevádzky. Práve z dôvodu absencie starostlivosti vznikla okolo Machnáča v roku 2011 nová komunita, ktorú založili fotografka Andrea Kalinová a architekt Martin Zaiček. Umelecká skupina Opustená (re) kreácia svojím programom reaguje na lokálny fenomén oddychu a fyzický stav chátrajúcej architektúry.

(re)kreácia v Machnáči

Machnáč sa stal príčinou zrodu viacerých iniciatív umeleckého aktivizmu. Prvou bola na jar 2013 akcia s názvom Internazionale Putzbrigade. Skupina mladých umelcov a architektov zo Slovenska a 20 hostí z Viedne, medzi inými kultúrni pracovníci a študenti architektúry Universität für Angewandte Kunst Wien, spoločne vstúpili do objektu liečebného domu s cieľom upratať jeho interiér od neporiadku a dať mu tak aspoň zdanlivý znak starostlivosti. V duchu upratovania a obnovy „zdola“ sa niesla performance tvorby diela: Izba č. 106 / Room Nb.106. V ňom autori projektu v plnej miere zrekonštruovali jednu z 65 izieb do pôvodnej podoby z roku 1932. Pri detailnom spoznávaní zákutí liečebného domu sa v autoroch násobí pocit spolupatričnosti s neblahým osudom stavby. Dochádza tak k istej forme dialógu, kde architektúra síce mlčí, zato však neustále inšpiruje. Tento vzťah personifikácie architektúry je ukázaný v projekte „Pohľadnice Machnáču“. Autori a priatelia Opustenej (re)kreácie posielajú pohľadnice z ciest, vždy s oslovením ,,Milý Machnáč“ na jeho nepoužívanú adresu. Mnohí ľudia chápu architektúru ako prístrešok (kryt) pre ľudské aktivity. Táto sporná definícia architektúry vytvára predstavu, že architektúra je iba formálnym, hmotným statkom, ktorý je čisto utilitárny. Predstava, že architektúra ako obraz ľudskej tvorivosti by mohla byť napríklad manifestom myšlienky, ba myšlienkou samotnou, je tak značne postavená do dichotomického postavenia k účelnosti architektúry. Liečebný dom Machnáč v Trenčianskych Tepliciach, ako ruina predstavy modernej budúcnosti, je dnes bez utilitárneho významu. Aj napriek tomu je však katalyzátorom spoločenského diania. Projekt Opustená (re)kreácia nie je zďaleka akcia lákajúca davy, nevytvára aktivity, ktoré by zapĺňali námestia. Je však príkladom marginálneho trendu, ktorý v dnešnej spoločnosti založenej na ekonomickom pragmatizme poukazuje na nepochopené alebo zabudnuté vízie humanizmu I. polovice 20. storočia.

Do projektu je nevyhnutné zapájať široké spektrum ľudí a profesií. Cieľom naďalej ostáva ak nie samotná fyzická záchrana objektu, tak aspoň zmiernenie jeho chátrania. Stavba samotná je dostatočne významná na vzbudenie záujmu profesijných kruhov, ako na Slovensku tak aj v Českej republike. Z toho vyplýva nevyhnutný krok, a to zapojenie vysokých škôl v regióne, v spolupráci s odborníkmi z oblasti obnovy kultúrneho dedičstva 20. storočia. Na Slovensku je tento diskurz značne pozadu, najmä v porovnaní s Českom, kde sa povedomie o architektúre 20. storočia rozvíja aj vďaka pamiatkam akou je napr. Vila Tugendhat v Brne.

Integrujúca architektúra humanizmu Humanizmus v architektúre je dnes vo veľkom potláčaný technokratickými a ekonomickými činiteľmi. Tento trend, badateľný už v období neskorého modernizmu 80. rokov, sa nepodarilo v architektúre zvrátiť. Aj preto dnes ostáva liečebný dom Machnáč, rovnako ako aj iné stavby obdobia „romantických utópií 30. a 60. rokov“ nepochopený. Jeho neekonomická priestrannosť verejných a spoločných priestorov stojí v kontraste k poddimenzovaným ,,predajným“ plochám izieb. Nástupné rampy a strešné záhrady samy o sebe neprinášajú zisk - a teda sú v objekte nadbytočné. Architektova predstava, kde tieto priestory fungovali ako miesta sociálnej interakcie liečebných hostí sa tak stáva z pohľadu majiteľa iba nepotrebným prvkom domu. Nesúhlas s týmto názorom bol práve tou vnútornou príčinou pre vznik komunity okolo Opustenej (re)kreácie. Práve v architektonických príbehoch modernizmu vidí potenciál pre „nové“ výzvy tvorby súčasného, sociálne integrujúceho prostredia architektúry. Môže sa tak stať príspevkom do tejto diskusie.

Architektonické dedičstvo nemusí byť len kulisou pre rozvoj ekonomiky turizmu. Stavby 20. storočia sú, práve kvôli svojej „všednosti“ pre dnešného človeka, vnímané zväčša ako menejcenná súčasť obrazu mesta. Architektúra však nevytvára iba našu urbánnu topografiu. Je rovnako aj hmotnou prítomnosťou sociálnej topografie. Dnes sa ukazuje, že kvalita architektonického priestoru nie je podmienená architektonickým štýlom, ale viac aktivitami a sociálnou otvorenosťou lokálnych a globálnych vzťahov. Je možno paradoxom, že dnes skupina ľudí volá po záchrane niečoho nevyužívaného, čo samotný autor považoval za „funkčnú“ aktualizáciu dobovej potreby. Avšak je tiež potrebné konštatovať, že vízia vývoja spoločenských procesov onej doby bola značne idealistická. Viera v modernu, ako východisko sociálno-spoločenských problémov na začiatku 20. storočia, nepočítala s antagonistickými režimami fašizmu a komunizmu, ktoré modernu ak nie zničili, tak aspoň výrazne oslabili. Preto dnes realizácie z tejto doby aj napriek ich „všednosti“ je potrebné uchovávať ako monumenty viery v lepšie zajtrajšky. Liečebný dom Machnáč v celej svojej súčasnej podobe znie piesňou, ktorá upadla do zabudnutia. Prestal byť konkrétnou architektúrou. Stal sa architektúrou abstraktnou. Fenoménu liečebného domu Macháč je venovaná pripravovaná publikácia Po sezóne / Off season, ktorá zaznamenáva aktivity skupiny Opustená (re)kreácia ako aj príbeh vzniku a chátrania tejto významnej pamiatky architektúry, ktorej pohľadnice zo živej kúpeľnej sezóny sú už len chladnou spomienkou v mrazivej zime.

Liečebný dom Machnáč (J. Krejcar 1932)
Liečebný dom Machnáč (J. Krejcar 1932)Foto: Peter Kuzmin, 2014
Helioterapia, Andrea Kalinova, 2013
Helioterapia, Andrea Kalinova, 2013
Interiér Machnáču
Interiér MachnáčuFoto: Dušan Chrastina, 2012
Still z videa, 2015, Schovat se pod rouškou tmy a delat věci neviditelne
Still z videa, 2015, Schovat se pod rouškou tmy a delat věci neviditelne
Rekonštrukcia balkónu
Rekonštrukcia balkónuFoto: Peter Kuzmin, 2014

Autorský kolektív podľa obsahu:

Ján Studený TRANSFORMÁCIE (EDITORIAL) 8
FILIP DUJARDIN HYPERREALISTICKÁ SUREÁLNOSŤ 11
Andrea Dilhofová BRATISLAVA LUNAPARK 11
BRANDLHUBER+ EMDE, BURLON ANTIVILLA ROZHOVOR JS S  THOMASOM BURLONOM 13
Martin Zaiček PO SEZÓNE 14
Marian Zervan I KONI CKÉ RUI NY AKO PROGRAM PRE REI NTEGRÁCI U ARCHI TEKTÚRY DRUHEJ POLOVI CE
DVADSIATEHO STOROČIA NA SLOVENSKU DO SÚČASNÉHO SPOLOČENSKO-KULTÚRNEHO PROSTREDIA 17
Martin Mikovčák Miroslav Búran SLOVENSKÝ ROZHLAS - OBNOVA 19
Gabriela Lenďáková STARTUP CENTRUM MLYNSKÁ DOLINA 19
Ernest Bevilaqua STV 20
Filip Kusák KRÍŽENEC 20
Miroslav Búran ARCHITEKTÚRA BEZ OBALU 20
Erika Beňuška STEINPLATZ II 21
Matúš Novanský I STROPOLI S – MODULÁRNE TRHOVI SKO 21
Filip Kusák, Marta Vysocká ISTROPOLIS 22
Matúš Novanský KONCERTNÁ SÁLA V  PREDMOSTÍ MOSTU SNP 22
Martin Jančok SYNAGOGA V ŽILINE – PROJEKT 24
Marek Adamov SYNAGOGA V ŽILINE 24
Peter Stec TRANSFORMÁCIE PRÁZDNA 27
Ján Studený DROTÁRSKA - PAVI LONY PRE A PROTI 29
Andrea Lizáková DROTÁRSKA 29
Ján Studený / Benjamín Bradňanský MIESTA V  MESTE (BA) / ZADANIE PRE ATELIÉR 3 KAT VŠVU 31
Zoltán Holocsy NÁJDENÉ PRI ESTORY – POTENCI ÁL PRE ROZŠÍRENIE VEREJNÉHO PRIESTORU 32
Peter Szalay TERASY BUDÚCNOSTI 33
Kristína Juríková LESS HOMELESS 36
Tomáš Letenay EINSTEINOVA MESTSKÉ OSTROVY 36
Slivka Juraj LEGAL - ILLEGAL: NEŽIADÚCA ARCHITEKTÚRA 37
Filip Kusák HYDRO-TUBE 37
Henrieta Moravčíková PAMIATKY MODERNEJ ARCHITEKTÚRY A  ALTERNATÍVNE STRATÉGIE ICH OCHRANY 39
Ján Studený / Benjamín Bradňanský STRATÉGIE / ZADANIE PRE ATELIÉR 3 KAT VŠVU 40
Juraj Horňák ASSEMBLAGE 41
Maroš Greš BERLIN 41
Zuzana Jurčišinová DEZEMBER PALÁC KATOVICE 42
Katarína Karásková KATOWICE 42
Gabriela Smetanová TORZO 43
Ján Malík VOID 43
ROZHOVOR JS S LIONELOM BILLETTOM 45
Ksa BARRANDOV, EXPO 58, STINK 47
Marian Zervan STAROSŤ O  ARCHI TEKTÚRU / CARE FOR ARCHI TECTURE: VYZVANI E DO TANCA 49
Nina Bartošová MLYNICA 51
Ján Studený / Benjamín Bradňanský TEPLÁREŇ ČULENOVA/ ZADANIE PRE ATELIÉR 3 KAT VŠVU 52
Miroslav Búran JURKOVIČ, TEPLÁREŇ ČULENOVA 53
Kristína Juríková ASAMBLÁŽ, TEPLÁREŇ ČULENOVA 53
Tomáš Letenay HYPOSTYLE SPACE, TEPLÁREŇ ČULENOVA 53
Ján Studený STODOLY NA MYJAVE 55
ENGLISH RESUME INTERVIEWS
THOMAS BURLON BRANDLHUBER + LI ONEL BI LLET, ROTOR BRUSEL ORI GI NAL VERSI ON 55

Autor článku

Súvisiace články

Pravý stĺpec
Menu
Hlavný obsahHlavný obsah
Čakajte prosím