Radikálna ochrana časť 4. - Mäusebunker

Ako pristupovať k obnove architektonického dedičstva? Architekt Igor Machata sa dlodobo venuje stratégiám adaptívnej konverzie stavieb, so zameraním najmä na diela neskorého modernizmu. Systematickú práca autora, ktorá sa snaží hľadať potenciál diel, pohybujúcich často na okraji záujmu, si všimla už v roku 2018 porota prehliadky diplomových prác českých architektonických škôl. Za Projekt OKDR 2.0 si vtedy v rámci súťažnej prehliadky odniesol hlavnú cenu.

Aktivita Igora Machatu okrem dizertačnej práce, výstavných a publikačných projektov nedávno vyústila do predstavenia publikácie Radikálna ochrana s podtitulom Prípadové štúdie metódy adaptívneho opätovného využitia stavieb (Ochrana prestavbou). Zverejnené príklady ilustrujú konkrétne nástroje a postupy metódy "radikálnej ochrany". Prípadové štúdie sprevádza súbor doplňujúceho materiálu, ktorý približuje kontext ich vzniku a metodiku práce s neskoro modernou architektúrou.

Na stránkach ARCHINFO si v nasledujúcich týždňoch budete môcť prečítať rozhovory s nemeckými architektmi, ktoré vznikli ako súčasť aktuálnej publikáce. Ako štvrtý prinášame pohľad architektov Roberty Jurčić a Olafa Grawerta z ateliéru b+ na projekt Mäusebunker CC - transformácie brutalistických laboratórií pre testovanie na zvieratách.
 

Na úvod ešte pár slov ku konceptu radikálnej ochrany: 

Radikálna ochrana je metóda architektonickej stratégie adaptívneho opätovného využitia existujúcich stavieb. Je reakciou na nutné prehodnocovanie spôsobov nášho prístupu ku životnému prostrediu a existujúcemu stavebnému fondu. Jej použitie je v záujme širších cieľov ochrany pamiatkových hodnôt, podpory a vytvárania udržateľného prostredia v kontexte prispôsobovania sa meniacim sa globálnym podmienkam a spoločenským potrebám.

Radikálna ochrana uvažuje o stavbách ako o procesoch. Každý postavený dom je len jednou fázou vývoja architektonického projektu. Ak dokážeme identifikovať inherentné vlastnosti stavieb a mechanizmy ako boli navrhnuté, môžeme ich rozvíjať a vytvárať ďalšiu fázu evolúcie - kontinuálnu stavbu. Konkrétne postupy metódy závisia teda od špecifík jednotlivých architektonických projektov. Takýmto cieleným rozvíjaním dokážeme v rámci transformácie stavieb chrániť ich hodnoty. Ochrana prestavbou.

Termín “ochrana“ odkazuje na predmety zamerania tejto metódy, a teda objekty, ktoré potenciálne obsahujú pamiatkové hodnoty. Konkrétnejšie vychádza z potreby aktualizácie architektúry druhej polovice 20. storočia, a teda povojnovej architektúry neskorého modernizmu vo všeobecnosti, alebo socialistického modernizmu v rámci kontextu krajín bývalého Východného bloku. Tie ostávajú kvôli ich ideologickej kontaminácií na okraji spoločenského záujmu o ich starostlivosť a dostávajú sa pod tlak ekonomicky a politicky motivovaných síl. Ak sa aj tieto objekty stanú pamiatkami, je otázne, či inštitucionalizovaná pamiatková starostlivosť disponuje vhodnými stratégiami pre ich zapojenie do súčasného života a zabezpečenie ich odolnosti do budúcnosti.

Preto je použitý termín “radikálna“, a to v rámci prehlbovania vedomostí o týchto objektoch a overovania možných spôsobov ich ochrany, ktorých výsledkom môžu byť nekonvenčné a invazívne postupy. Príklady radikálnej ochrany vznikajú v čase urgentnej potreby ich aktualizácie a/alebo zmeny funkcie v záujme ich záchrany. V tomto kontexte môže byť radikálna ochrana chápaná ako prirodzený vývoj disciplíny pamiatkovej starostlivosti, ako vznik neortodoxnej metódy práce a starostlivosti o architektonické dedičstvo v čase jeho ohrozenia.

Nasledujúca publikácia predstavuje prípadové štúdie architektonických projektov, ktoré sú interpretované ako radikálna ochrana. Historické a súčasné príklady ilustrujú konkrétne možné nástroje a postupy metódy radikálnej ochrany. Prípadové štúdie sprevádza súbor doplňujúceho materiálu, ktorý má za úlohu podrobnejšie popísať radikálnu ochranu a kontext jej vzniku ako metódu architektonickej práce s neskoro modernou architektúrou. Predastavuje ju ako metódu reagujúcu na klimatickú krízu a tézu antropocénu a s tým súvisiacimi zmenami architektonickej praxe a profesie. Taktiež priblíženie súčasnej spoločenskej pozície architektúry neskorého a/alebo socialistického modernizmu, príčiny a následky jej vymazávania a zadefinovanie polohy radikálnej ochrany v historickom kontexte vývoja disciplíny pamiatkovej starostlivosti.

Nasledujúce prílohy sa pokúšajú vysvetliť kontext doby, v ktorej sa nachádzame a prečo je potrebné prehodnotiť zaužívané prístupy ku životnému prostrediu:

Mäusebunker

Všeobecné informácie:

Názov projektu: Centrálne zvieracie laboratóriá "Mäusebunker"
Miesto: Berlín
Kategória: Pamiatka (2023)

Pôvodná budova

Autor(i): Gerd a Magdalena Hänska, Kurt Schmersow
Klient: Freie Universtät Berlín
Realizácia: 1971 - 1983
Funkcia: Laboratóriá pre testovanie na zvieratách

Centrálne laboratóriá pre testovanie na zvieratách boli postavené spolu s Inštitútom hygieny a mikrobiológie ako súčasť politickej stratégie na vytvorenie výskumného centra v Západnom Berlíne. Architektúra reprezentuje svoj obsah priamočiarym spôsobom. Ako stavba ponášajúca sa na bunker, uzavretá pred okolím a vonkajšími vplyvmi, chrániaca a kontrolujúca vnútorné prostredie. Odtiaľ prezývka Mäusebunker. Objekt je príkladom dobového techno-utopizmu a brutalistických tendencii v architektúre. Plánovaná demolácia oboch stavieb bola po protestoch v roku 2020 zastavená. Inštitút hygieny a mikrobiológie bol zapísaný ako pamiatka v roku 2021, Mäusebunker v roku 2023. Možnosti adaptívneho opätovného využitia sa v súčasnosti skúmajú prostredníctvom tzv. Modelového postupu Mäusebunker, iniciatívy berlínskeho štátneho pamiatkového úradu v spolupráci s novým vlastníkom - univerzitnou nemocnicou Charité a oddelením berlínskeho senátu pre rozvoj miest.

Transformácia

Autor(i): bplus.xyz
Klient: iniciatíva
Realizácia 2022 -
Funkcia: ateliéry, dielne, komunitné bývanie

To, čo kedysi symbolizovalo ľudskú prevahu nad prírodou, by sa malo dnes zmeniť na miesto hľadania spôsobov spolužitia. Stavba sa stáva obývateľnou jej fyzickým otváraním, prostredníctvom otáčania a zavesenia existujúcich prefabrikovaných fasádnych panelov a inštaláciou nových prefabrikovaných rámov. Týmto spôsobom sa nasleduje systematický princíp pôvodnej stavby, rozvíjaním jej formálneho jazyka, resp. rozširovaním jeho slovníka o nové fasádne prvky reprezentujúce funkciu interiéru. Bývalé technické podlažia a uzavreté povrchy sa majú strategicky otvoriť tak, aby sa fauna a flóra mohli uchádzať o svoj priestor medzi novými ľudskými uživateľmi. Návrh štúdia b+ sa nesie v snahe pochopenia pôvodného kontextu a zámerov projektu a otočenia tejto situácie. To, čo bolo ideologicky a fyzicky uzavreté sa stalo irelevantným a prežitým. Otvorenie a transparentnosť transformuje pôvodné myšlienky a vytvára nové významy a relevantnosť budovy v súčasnej realite.

Radikálna ochrana: inverzia (priestorová a koncepčná), otváranie, rozvíjanie konštrukčného systému

Rozhovor

bplus.xyz (b+) je kolaboratívna architektonická kancelária, ktorá pôsobí na pomedzí teórie a praxe a v rôznych médiách a formátoch. Cieľom praxe je zaoberať sa súčasnými výzvami našej doby, najmä tými, ktoré súvisia so sociálno-ekologickou transformáciou a adaptívnym opätovným využitím existujúcich budov, s ekologicky a ekonomicky životaschopnými riešeniami.

b+ chápe architektúru, ako otvorený proces a budovy vníma ako súčasť väčších systémov, ktoré si vyžadujú systémový prístup. b+ vníma rámec existujúcich budov a ich legislatívu ako aktívny nástroj navrhovania, ktorý v sebe nesie potenciál transformácie. b+ preto vyzdvihuje potenciál existujúceho zastavaného prostredia a snaží sa odhaľovať a aktivovať latentné potenciály, ktoré sa v ňom skrývajú.

Rozhovor s Robertou Jurčić a Olafom Grawertom o projekte Mäusebunker CC sa uskutočnil online v januári 2024.

Igor Machata: Zdá sa, že existuje silný vzťah medzi funkciou pôvodnej budovy, reflexiou architektov Magdalény a Gerda Hänska na túto funkciu a jej prevedenie do formy. Počas môjho rýchleho výskumu o stavbe sa mi však nepodarilo nájsť žiadne konkrétne vyjadrenia architektov o ich zámeroch. Narazili ste na niečo počas vašej práce na projekte pre adaptáciu tejto stavby?

Roberta Jurčić: Existuje málo dokumentov, ktoré opisujú koncepciu budovy. Autori chceli v podstate vytvoriť „stroj“, ktorý by fungoval ako laboratórium na testovanie zvierat. To je zámer, ktorý do veľkej miery reflektuje dobové premýšľanie nad architektúrou.

Olaf Grawert: To naznačuje všeobecnejšiu diskusiu, ktorá v tom čase prebiehala. A to, ako by mohla modernistická architektúra prekonať „choroby a baktérie“, čo je v kontexte laboratória mimoriadne zaujímavé. Ideou bolo vytvoriť budovu, ktorá by reprezentovala ľudskú schopnosť vládnuť nad prírodou. Nakoniec, práve o tom je testovanie na zvieratách. A táto budova to ukazuje svetu pomerne priamočiaro. Osobne by ma veľmi prekvapilo, keby to nebolo zámerom architektov. 

IM: Tento vzťah vonkajšieho vzhľadu budovy a jej pôvodného programu očividne vyvolal negatívne ohlasy verejnosti. Zámer introvertného charakteru budovy sa zdá byť jasný, v kontexte jej účelu ako laboratória, a teda uzavretosť z hľadiska obsahu, hygieny, kontroly vnútorného prostredia a podobne. Zaujímavý mi pripadá jej „obranný“ charakter, ktorý pravdepodobne len umocňuje negatívne vnímanie jej obsahu ako inštitúcie pre testovanie na zvieratách. Prečo si myslíte, že architekti zvolili tento šokujúco úprimný alebo takmer ironický prístup? 

RJ: Na základe nášho výskumu v archívoch sa nezdá, žeby si architekti mysleli, že by budova mala vyvolávať negatívne diskusie alebo negatívne konotácie. Ich zámerom nebolo postaviť niečo nevhodné. Myslím si, že ich navrhovanie budovy naozaj bavilo a boli spokojní s výsledkom ako najlepšou odpoveďou na zadanie a najlogickejším riešením programu. 

Treba si tiež uvedomiť, že v tej dobe neexistovala žiadna populárna kritická diskusia o otázke testovania na zvieratách. Hnutie proti takémuto spôsobu výskumu sa len začínalo. V roku 1982 demonštrovalo proti Mäusebunkru a testovaniu na zvieratách len 100 ľudí. PETA bola v Nemecku založená až v roku 1993. Takže informovanosť a súvisiace postupy proti pokusom na zvieratách sa začali oveľa neskôr. Musíme si uvedomiť historický kontext a poučiť sa z neho. Niektoré veci, ktoré sú pre nás dnes bežné, môžu byť o 50 rokov prežité. 

OG: Existovala akási viera v techno-utopizmus, a teda, že mechanizácia a automatizácia všetko vyriešia. Táto viera viedla k vzniku niekoľkých ďalších budov v Berlíne, ktoré sa riadili veľmi podobným princípom, a ktoré fungovali najmä vďaka technológiám. Dnes vieme, že to nie je riešenie, pretože technológie starnú príliš rýchlo. V okamihu, keď bol Mäusebunker otvorený, jeho technológie boli už zastarané. To je prípad aj budovy Medzinárodného konferenčného centra v Berlíne (ICC Berlin). Keď niečo staviate 15 rokov, v momente keď stavbu otvoríte, technológie sú zastarané. Fenomén, ktorý sa samozrejme od 70. rokov výrazne zrýchlil. 

V tomto zmysle bola budova v súlade s duchom doby, napriek tomu ma prekvapuje, že sa im podarilo zrealizovať verejnú budovu, ktorá je taká extrémna. Myslím si, že jej prezývka hovorí za všetko. Podľa mňa, každé rozprávanie príbehu o projekte sa vždy môže začať prezývkou, v tomto prípade „Mäusebunker“, teda myší bunker, čo odráža názor verejnosti. Myslím si, že si toto architekti museli uvedomovať. Tak, ako si architekti ICC museli byť vedomí, že stavajú vesmírnu loď. Ale taký bol duch doby (Zeitgeist). 

Napriek tomu je to niečo jedinečné. Aj preto sa diskutuje o tom, prečo by mal človek stavby ako Mäusebunker, ICC a celkovo architektúru z tohto obdobia zachovávať. Pretože zachytávajú moment v dejinách ľudstva, kedy existovala táto jasná viera v technológiu.

IM: Mohli by ste svoj návrh opísať v súvislosti s pôvodným projektom, ako načrtnutého vzťahu programu a vášho spôsobu myslenia a výslednej formy. A či nejakým spôsobom reaguje na pôvodné zámery projektu.

RJ: Keď sme začali pracovať na projekte a pozreli sme sa na históriu budovy, položili sme si otázku - Čo chceme zachovať? Myšlienku a koncept budovy? Moment, kedy sa budova považovala za dokončenú?

Takáto diskusia presahuje rámec jednej konkrétnej budovy. Mäusebunker však môže slúžiť ako zaujímavý príklad. Pôvodne sa plánovalo, že budova bude dlhšia. Kvôli vysokým nákladom sa projekt zastavil a trvalo pomerne dlho, kým sa stavba dokončila tak, ako ju poznáme dnes. Každopádne nie je realizovaná v celej plánovanej dĺžke. Takže to, čo vidíte dnes nie je podľa originálneho plánu. Jedna (zadná) strana je len jednoducho uzavretá. Čo teda zachovávame? Tento jeden moment, v ktorom považujeme stavbu za dokončenú, ale ktorý, keď sa človek začne zaoberať históriou, sa ukazuje byť len jedným z možných momentov?

Ak sa vrátite v histórii Mäusebunkru ďalej, dostanete sa k inému momentu, ktorý je oveľa otvorenejší budúcnosti. Predstava, ktorú máme o Mäusebunkri, ako veľmi pevná, veľmi tektonická stavba, neodráža skutočnú povahu budovy, ktorá je len skeletovou konštrukciou. Všetky panely, ktoré vidíte zvonku, sú prefabrikované komponenty, ktoré sú namontované na vrch nosnej konštrukcie. Alebo lepšie povedané, sa opierajú o skelet. Ak sa pozriete na tento moment histórie a začnete diskusiu o ochrane tam, stane sa produktívnejšou a otvorenejšou pre budúce možnosti. Bolo to pre nás zaujímavé, pretože budova má v súčasnosti veľmi zlé svetlo-technické podmienky a cirkuláciu vzduchu, vzhľadom na to, že je úplne uzavretá. V súčasnosti je každé druhé podlažie technickým podlažím, ktorých plochu zaberá vzduchotechnika.

Vychádzajúc z tejto predstavy, že technológia môže vyriešiť čokoľvek, sme sa začali zaujímať aj o to, ako túto myšlienku zvrátiť jednoduchými prostriedkami. Čo by sa stalo, keby sme jednoducho odstránili niektoré panely, aby sme dovnútra pustili svetlo a vzduch? Zachovali by sme budovu takú aká je alebo aká bola? Alebo by sme možno dokonca ukázali jej skutočnú podstatu? To bola naša základná myšlienka s cieľom otvoriť budovu a využiť všetky úrovne vrátane technických podlaží.

OG: Keď sa pozrieme na takéto budovy a typológie, ktorých funkcia sa stala prežitou (existuje zaujímavý výskum s názvom „prežité mesto“ (Obsolete Stadt)^[1], ktorý sa tým zaoberá) otázka vždy znie - ktoré hodnoty sa stanú základom úvah o ich ďalšom využití?

Existuje skupina ľudí, ktorá chce zachovať budovy pre ich kultúrnu a historickú hodnotu. Buď kvôli významu architekta alebo štýlu. Ako napríklad v prípade kostola St. Agnes, ktorého autorom je Werner Düttmann. Pri Mäusebunkri to nie je kvôli architektom, ľudia sotva poznajú ich mená, ale je to kvôli „štýlu“ - brutalistickému hnutiu.

Existuje aj ďalšia skupina, ktorá chce zachovať budovy pre ich environmentálnu hodnotu. Keďže žijeme v dobe, kedy sme si uvedomili, že environmentálne problémy, ktorým dnes čelíme spôsobili systémy vytvorené človekom a jednoducho si nemôžeme dovoliť zachovávať len to, čo iba niektorí ľudia považujú za cenné z kultúrneho hľadiska.

A potom je tu samozrejme ďalšia skupina, ktorá sa zaujíma o finančnú stránku alebo lepšie povedané o pozemky, na ktorých sú tieto budovy postavené. V prípade historických budov ide o pozemky v centre mesta s vysokou hodnotou. To je jednoducho ekonomická realita. Ak sa teda pozeráme na takéto projekty myslím si, že je dôležité pochopiť, že vždy je potrebná kalkulácia a poctivá diskusia - čo znamená zachovanie pamiatok a čo si ako spoločnosť chceme a môžeme dovoliť? Pretože v konečnom dôsledku to niekto musí zaplatiť.

V prípade kostola St.Agnes, to bola galéria König, ktorá vyvolala podnet na jej renováciu a opätovné využitie. V prípade Mäusebunkru má táto diskusia dve vrstvy - stavebnú a programovú. V prvom prípade chceme stavbu otvoriť tak, ako vysvetlila Roberta. To je nielen veľmi jednoduché a jasné, ale nadväzuje to na logiku existujúcej stavby. Druhým aspektom je ako budovu rekonfigurovať takým spôsobom, aby sa z nej stal využiteľný priestor pre rôzne programy, a ktoré programy by to mohli byť? 

Myslím si, že mesto Berlín má zaujímavý pohľad na vec, keď tvrdí, že chráni len budovy, ktoré sa dajú znovu využiť alebo ktorých pôvodné už prežité využitie sa dá zmeniť. Pretože nemôžeme prenášať na spoločnosť finančné bremeno spojené s údržbou pamiatky. To je vlastne veľmi pragmatický pohľad na tému ochrany, ktorý na jednej strane pomáha zabezpečiť to, aby sa budovy nemenili na múzeá. Bolo by tragické, ak by sa Mäusebunker tak, ako je teraz zapísaný ako pamiatka (máj 2023), zachoval v pôvodnom stave, v tomto jednom momente histórie a nikdy by sa nič nemohlo zmeniť. 

Ak sa však na perspektívu mesta Berlín pozrieme z opačnej strany môžeme povedať – všetko, čo sa dá znovu použiť, môžeme zachovať. Vtedy sa tento prístup stáva veľmi produktívnym a my ako architekti, máme možnosť ukázať transformačný potenciál prostredníctvom dizajnu. 

Keď sa pozriete na dokumentáciu nášho návrhu - otvárame obálku, otvárame nízke technické podlažia, aby sme ich spojili s podlažiami s väčšou svetlou výškou a vytvorili nové konfigurácie. Myslím si, že diskusia s odborníkmi pamiatkovej ochrany o tom, čo sa oplatí zachovať a čo možno obetovať je veľmi zaujímavá a dôležitá a treba ju otvoriť najmä v prípade stavieb ako Mäusebunker, pretože inak ho nikdy nemôžete premeniť na niečo, čo by malo dnes spoločenskú hodnotu. 

Áno, náš návrh nezachováva „obraz“ budovy. Ale môžete tvrdiť, že zachováva jej materialitu, a to tak, že by sa zásah vedel byť reverzibilný a tiež zachováva koncepciu a logiku budovy, ktorá je veľmi modulárna, a teda otvorená budúcim zmenám.

IM: Váš návrh považujem za veľmi relevantný v tom zmysle, že naznačuje progresívny spôsob riešenia ochrany kultúrneho dedičstva a tiež to, ako reprezentuje našu tému – radikálna ochrana. A to ako identifikáciu nejakým spôsobom definujúcich existujúcich princípov pôvodného projektu a ich rozvíjanie v ďalšom kroku, a v tom zmysle vytváranie kontinuálnej stavby, alebo vývoja pôvodného projektu. 

V tomto prípade ide tiež o akúsi inverziu pôvodnej situácie. Pôvodné myšlienky až akéhosi hermetického uzavretia, ochrany a kontroly, separácie a možno aj nadradenosti človeka nad prírodou už nie sú relevantné, pretože sa zmenila funkcia budovy a zmenil sa aj postoj spoločnosti k týmto témam. Túto situáciu obraciate otváraním, transparentnosťou, uvažovaním o spôsoboch spolunažívania. Tým sa transformujú pôvodné myšlienky a vytvárajú sa nové významy a relevantnosť budovy v súčasnej realite. 

OG: Otázkou tiež je, do akej miery by si chcel tento prístup chcel rozšíriť a ako sa pozeráš na svet okolo nás. Pretože tieto dve budovy, o ktorých hovoríme (St. Agnes a Mäusebunker), sú „klenotmi“, nie sú to bežné stavby. Vždy sa pýtam sám seba, nakoľko návrh ťaží z toho, že už pôvodné budovy sú skvelými architektúrami?

Ďalšia vec je, že z architektonického hľadiska by som súhlasil s tým, čo hovoríš. Napriek tomu si myslím, že sme dovolím si povedať, viac pragmatickejší. V prípade St.Agnes si myslím, že môžeme byť úprimní a povedať, že pôvodné využitie komunitného centra, materskej školy a kostola bolo pre spoločnosť všeobecne prospešnejšie ako funkcia galérie, kaviarne, súkromnej univerzity a ubytovania. Z verejného sa stalo súkromné s niekoľkými bránami, ktoré sa zatvárajú, aby vytvorili súkromie pre nájomníkov a majiteľov. Ale očividne sa verejnosť z tohto miesta vytratila už predtým. Pretože inak by komunitné centrum, ktoré sa tu nachádza, nevypadlo z používania kvôli zmenšujúcej sa komunite. Má to teda naozaj dve stránky. Rozdiel medzi St.Agnes a Mäusebunkrom je v sociálnom aspekte programu, ktorý navrhujeme. A to sú v prípade Mäusebunkru ateliéry, ktoré by boli dotované mestom a prevádzkované v rámci štátneho programu ateliérov. 

Myslím, že z architektonického hľadiska sa nám v St.Agnes podarilo urobiť niečo, čo nadväzuje na logiku existujúcej architektúry veľmi „plynulo“. Dúfam, že v Mäusebunkri sa nám podarí urobiť niečo podobné a zároveň otvorenejšie verejnosti. Pretože si myslím, že doposiaľ je táto radikálna ochrana, ako ju nazývaš, bohužiaľ zriedkavá a skôr luxusná prax, zakorenená vo vôli a vkuse jednotlivcov, ktorí si to chcú a môžu dovoliť. Tak to jednoducho momentálne je, takže poďme to zmeniť a urobiť z toho novú normu.

RJ: Zaujímavým príkladom je aj Corbusierova Unité. Táto stavba postavená pre robotnícku triedu v povojnových časoch, keď bol po bývaní veľký dopyt, z najlacnejších dostupných materiálov. Myšlienkou bolo bývanie pre veľa ľudí a verejné využitie, postavené čo najdostupnejšie. Pamiatková ochrana budovy je s tým v ostrom kontraste, pretože nejde o zachovanie myšlienky a spoločenskej hodnoty, ale o zachovávanie obrazu, o jeho prinavrátenie alebo zachovanie presnej historickej podoby. Kvôli týmto opatreniam sa stáva stavba exkluzívnou je cenovo dostupná len pre určitú skupinu ľudí. 

Za dôležitý považujeme teda primárne program budovy a to, ako sa mení vnímanie tohto programu. Po druhé ekonomiku. Samozrejme, že môže existovať nejaká divoká karta a neobmedzené peniaze, ale keď sa držíte reality, musíte sa riadiť ekonomickou koncepciou. A v neposlednom rade samozrejme, konštrukčný aspekt. A teda to, čím budova je a čo vám umožňuje v rámci toho, ako bola pôvodne myslená. Taktiež je samozrejme dôležitá ekológia alebo CO2, ktorý je už v budove obsiahnutý.

IM: Pri hľadaní informácií o Mäusebunkri som sa viackrát stretol s jeho formálnym prirovnaním k lodi. Ludwig Heimbach v jednom zo svojich rozhovorov spomína ^[2], že táto analógia sa do veľkej miery premieta aj do riešenia funkčných častí budovy. Ako by ste z vlastnej skúsenosti opísali stavebno-architektonické riešenie Mäusebunkru?

RJ: Pokiaľ ide o samotnú konštrukciu, stavba je riešená naozaj pragmaticky. Má päť hlavných častí, ktoré sú dilatačne a požiarne oddelené. To znamená, že ide v podstate o päť samostatných domov spojených dohromady. Medzi jednotlivými sekciami sú dokonca dvojité steny. Každá zo sekcii je potom ďalej rozdelená v rámci osového modulového systému s rozponom 2,6 metra. Na nižšej úrovni sú stenové konštrukcie, vo vyšších podlažiach sú stĺpy. Pragmatickosť a modulárnosť konštrukcie nám z architektonického hľadiska uľahčuje prácu. V rámci tohto systému je pomerne jednoduché organizovať a spájať určité súbory a pásy dohromady alebo ich oddeľovať. Pôsobí to takmer ako matematický vzorec. Je to päť častí, rozdelených osami vždy v rovnakej vzdialenosti, žiadne nepravidelnosti. Myslím si, že to robí architektom radosť, keď vidia, že všetko dáva v pôdoryse zmysel. A samozrejme, my sme potom už len nasledovali logiku, ktorá tu už bola.

OG: Myslím, že analógia s loďou pochádza z nemeckého termínu Schotte^[3]. To je konštrukčný prvok, ktorý môžete nájsť v lodiach aj v budovách. V podstate ide o komorový systém, ktorý stabilizuje celý objem. A ak sa pozriete na niektoré pôdorysy Mäusebunkru, kde nemáte stĺpy ale steny, vyzerá to veľmi podobne ako interiér lode.

IM: V ďalšom rozhovore Gunnar Klack uvádza^[4], že rôzne funkčné časti budovy sú reprezentované prostredníctvom fasádnych prvkov. Je to očividné, keď sa pozriete na budovu zvonku. Váš návrh sa potom dá intepretovať tak, že opäť rozvíja tento zámer, vzhľadom na novú funkciu objektu. 

RJ: Áno, každý fasádny panel má svoju funkciu a logiku. Ak je za ním priestor laboratória, alebo kancelária, je tam trojuholníkové okno. Ak je za ním technológia, je tam rúrový prvok. Ak za ním nie je žiadny priestor, ktorý nutne potrebuje denné osvetlenie, je tam plný panel. Ak je tam schodisko, je tam štvorcový otvor.

 Postupovali sme teda podľa rovnakej logiky a ako hlavné parametre sme pridali vzduch a slnečné svetlo. Všetky prvky a panely, ktoré už plnia funkciu vzduchu a svetla, sme zachovali. Iba plné panely, a tie ktoré sú pravidelné, sa otočia a zavesia. Týmto spôsobom sa snažíme minimalizovať zdroje a navrhujeme vyrobiť len jeden typ nového rámu, ktorý by sa používal vždy rovnakým spôsobom. A teda v tomto zmysle by som súhlasila s tým čo hovoríš, že nasledujeme logiku budovy a ďalej ju rozvíjame alebo prispôsobujeme na budúce použitie. 

OG: To bolo cieľom návrhu projektu - vychádzať z vnútornej logiky. Alternatívou by bolo pridať druhý, nový systém zvonka. Otvoriť budovu a pridať niečo ako pavlačovú policu, ktorá by tiež pekne fungovala. Vždy ide o pokračovanie logiky systému, pokiaľ vychádzate z toho, čo tam je a podľa toho prispôsobujete program.

IM: Ako ste formulovali program, ktorý navrhujete?

RJ: V rámci našej výučbovej činnosti station.plus (ETH Zürich) sme absolvovali semester s názvom Housing The Non-Human, ktorý sa zaoberal témou spolužitia alebo tým, ako môžeme nielen spolunažívať, ale aj spolu-obývať priestor s ne-ľudskými činiteľmi. Ako štúdio sme už v tom čase pracovali na Mäusebunkri, takže nás napadlo ho využiť ako prípadovú štúdiu. Ak sa zamyslíte nad jeho históriou a príbehom, dáva to zmysel, keďže už bol priestorom ľudského a ne-ľudského spolužitia, v tej najkrutejšej podobe. Preto sme si položili otázku - ako by sme mohli tento príbeh zmeniť?

Začali sme diskusiou o spolužití s ne-ľudskými činiteľmi spolu s desiatimi rôznymi partnermi, ktorí sa touto témou zaoberali už dlhšie - takpovediac s odborníkmi na aspekty spolužitia. Mali sme tam napríklad Zoop^[5] - organizáciu z Holandska, ktorá skúma ako by sme vedeli dať agendu iným druhom, a ako by mohli informovať architektúru. Ďalšou organizáciou bola Organism Democracy^[6] - skupina so sídlom v Berlíne, ktorá rôznym druhom organizmov priraďuje ľudských hovorcov, ktorí sa vo vykonštruovanom parlamente snažia vniesť demokratický prístup do vzťahu človek-nečlovek. Oslovili sme aj Nemecké múzeum architektúry (Oliver Elser), ktoré pracovalo na výstave SOS Brutalizmus a malo záujem o Mäusebunker, jeho zachovanie a budúcnosť. Ako múzeum architektúry zachovávate určité podoby a formy architektúry, ale ako pristupujete ku zachovaniu reálnej stavby? Vždy sme chceli spolupracovať s partnermi, ktorí by mali záujem aj o samotnú budovu aj z pohľadu miestneho užívateľa, takže sme tam mali aj zástupcu susednej materskej školy. 

Možno Olaf by mohol niečo povedať o finančnej stránke projektu?

OG: Idea je projekt krížovo financovať. Jedna časť budovy by slúžila „všeobecnému dobru“, o čom hovorila Roberta, vo forme rôznorodých priestorov pre rôznych užívateľov. Napríklad pre miestnu komunitu, ale aj mestom dotovanými priestormi pre umelcov v rámci tzv. ateliérového programu berlínskeho senátu kultúry. Druhá časť budovy by sa realizovala v súkromnejšom režime, ktorá by bola zisková a vytvárala príjmy.

Aj keď radi špekulujeme o utópiách a budúcnosti, snažíme sa minimalizovať možné neistoty. Tam treba byť úprimný - je obrovskou výhodou byť vo veľkom meste, pretože je pravdepodobnejšie nájsť nájomcov pre konkrétne programy a priestory. Zatiaľ, čo v menšom kontexte musíte hľadať, čo trh potrebuje a prispôsobiť sa. Nemyslím si, že Mäusebunker by mohol mať akýkoľvek program. Pre určité funkcie by bolo ťažké v rámci projektu fyzicky obývať vnútorné priestory kvôli právnym požiadavkám na výšky miestnosti, územnému plánu, atď.

Funguje to dobre hlavne pre ateliéry rôzneho druhu a veľkosti, ktoré môžu byť dotované mestom až do výšky 50 %, aby sa vytvorili cenovo dostupné priestory pre umelcov, ktorí by sa inak museli odsťahovať z mesta. Ale Berlín, ako mesto si ich chce udržať, čo je politické rozhodnutie.

Preto si myslím, že budovy ako Mäusebunker nemôžete zachovať v pomere 1:1 z hľadiska ich podoby a konštrukcie. Ak by ste ho zakonzervovali a zakázali akúkoľvek zmenu, čo by sa tam potom dalo urobiť? Najčastejšou odpoveďou je múzeum alebo iné kultúrne využitie. Ale na podporu toľkých kultúrnych priestorov jednoducho nie je dosť peňazí (daňových poplatníkov). Otázka teda znie či a ako by sa napríklad zo St.Agnes mohlo stať bývanie?

RJ: Myslím, že to je veľmi relevantná otázka. Máme napríklad veľa obchodných a kancelárskych priestorov, ktoré sa prestávajú využívať a otázka znie, čo s nimi? Tuším koncom minulého roka (2023) Biely dom vydal vyhlásenie, že kancelárske budovy prestávajú mať svoje pôvodné využitie, a že vláda bude podporovať projekty adaptácie tejto typológie. Pre túto typológiu by mohlo byť bývanie ideálnou funkciou. No potom je to otázka regulácií a štandardov, pretože existuje veľmi veľa obmedzení, ktoré súvisia s funkciou bývania. Často sú dispozície administratívnych budov príliš hlboké, nespĺňajú požiadavky na osvetlenie, požiarne predpisy atď. Takže často je to tak, že ľudia sa síce nadchnú pre nejakú zmenu, ale súčasné predpisy a normy to neumožňujú. Preto potom búrame a staviame nanovo.

IM: Zaujalo ma, čo Arno Brandlhuber zdôraznil v jednom z rozhovorov o Mäusebunkri^[7], a to je interakcia alebo vzťah medzi Mäusebunkerom a budovou Inštitútu hygieny a mikrobiológie^[8]. Jedna architektúra ako svetlý priestor pre komunikáciu, meditáciu a diskusiu, druhá ako uzavretá a obranná architektúra. Sú to antonymá, ktoré sa navzájom dopĺňajú. Ak stratíte jedno, druhé tiež stratí časť svojho významu. Reflektuje to váš návrh a/alebo, ako formulujete v rámci návrhu vzťah objektu ku svojmu okoliu?

OG: Myslím si, že tu treba rozlišovať medzi minulosťou a súčasnosťou. Pretože spôsob, akým dnes budovy spolu komunikujú je iný. Kedysi to bol pozemok mimo mesta. Teraz je obklopený zástavbou. Mäusebunker už nie je možné dokončiť podľa pôvodného plánu, práve kvôli neskôr vzniknutej zástavbe. Momentálne je pozemok Mäusebunkru krásny, pretože je z jednej strany otvorený k vode. Ale napriek tomu sa práve teraz diskutuje aj o tom či by sa na pozemku nemala postaviť nová budova, aby sa vytvoril zisk, ktorý by kompenzoval stratu. Takže si myslím, že pragmaticky, na urbanistickej úrovni, sa vzťah týchto dvoch budov mení, pretože sa mení kontext a prostredie okolo nich. Keď tam teraz prídete, môžete cítiť hustotu mesta. Myslím si, že tieto dve budovy dnes pôsobia v istom zmysle nepatrične, vzhľadom na zmenený kontext. Sú perfektné tam, kde sú, ale cítiť, že sa tam veľa vecí zmenilo. 

RJ: Taktiež budovy vždy patrili tomu istému vlastníkovi a tiež mali podobný program. Nech už sa ich program zmení akokoľvek, bude pravdepodobne odlišný, a to ich ešte viac vzdiali. A neviem či vieš, ale budovy sú naozaj fyzicky prepojené - existuje podzemný tunel, ktorý ich spája. 

Ďalším faktom je, že od minulého roka je Mäusebunker pamiatkou (2023), a to teda znamená, že tam bude ešte dlho stáť, spolu s Inštitútom hygieny a mikrobiológie (pamiatka 2021). Každý si teda môže interpretovať tento vzťah a dávať mu významy a uvažovať nad tým, ako sa navzájom ovplyvňujú. Takže skôr rozmýšľam nad tým, ako veľmi niektoré veci postkonceptualizujeme a formulujeme okolo toho určité predstavy a naratívy.

Ale všeobecná myšlienka konceptu architektúry Mäusebunkra je skôr zaoberanie sa samotnou budovou, ako ju odrezať a uzavrieť od okolitých vplyvov. My ju otvárame kvôli novej funkcií a užívateľom. Ale určite existujú niektoré druhy života, ktorým by sa v súčasnej podobe stavby darilo. 

Takže musíme byť aj realistickí a povedať, že aj náš návrh je nakoniec stále humanocentrický pohľad na danú problematiku. Samozrejme taký, ktorý sa snaží ísť ďalej a zahŕňať aj iné druhy. Ale stále sme to my, ktorí rozhodujú za niekoho iného. A samozrejme, že ich máme na mysli a snažíme sa konať čo najlepšie, ale vždy to bude humanocentrické, pretože ľudia sú tí, ktorí vytvárajú celú logiku, ktorá za tým stojí. 

IM: Ako sme už spomínali, v pôvodnom projekte je dôraz na vzťah formy, estetiky a funkcie. Estetika sa samozrejme viaže na určitú dobu, štýl a vplyvy. Hľadanie estetiky našej doby (môžeme povedať antropocénu) je dnes tiež témou. Zamýšľali ste sa nad tým, ako esteticky a formálne vyjadriť témy, ktorými sa zaoberáte - ako spolužitie ľudských a ne-ľudských druhov?

RJ: Myslím si, že pokiaľ ide spolu-obývanie priestorov ľuďmi spolu s ne-ľudskými druhmi, tam sú niektoré veci, ktoré navrhujeme. Ako napríklad odstraňovanie a narúšanie určitých povrchov. Je tam obrovská časť pozemku, ktorá je utesnená betónom. Tú navrhujeme v určitých bodoch narušiť, umožniť praskanie a prirodzenú degradáciu. Ďalšia vec je, že do bývalých technologických priestorov komplexu, ktoré sú úplne tmavé a ktoré predtým slúžili len na skladovanie, navrhujeme vyvŕtať väčšie otvory, vysypať ich zeminou a vysadiť zeleň.

Existuje také nedorozumenie, že dokážeme pre iné druhy plánovať tak ako pre ľudí. V skutočnosti, ak tomu chceme naozaj porozumieť, je to trochu zdĺhavý proces. Vždy rada spomínam príklad eko-betónu, ktorý sa používa pri stavbách v morskom prostredí. Ten má namiesto hladkého povrchu reliéf. A práve tento reliéf umožňuje zachytávanie rias, vďaka tomu prítomnosť rýb, atď. Čiže to podporuje tvorbu prirodzeného lokálneho ekosystému.

Takže si myslím, že ide skôr o to, aby sme mysleli na ostatných a zapojili ich do procesu. V Berlíne sa chodníky kedysi dláždili na pieskovom podklade, a tak isto sa špárovali pieskom. To bolo niečo mimoriadne prospešné pre drobné živočíchy a hmyz. No tento postup nebol vytvorený so zámerom podporovať životné prostredie. Bolo to len pragmatické rozhodnutie v danom čase, ktoré sa dnes ukazuje ako prospešné. Dnes sa ako spojovací materiál bežne používa malta, pretože ľudia kamene vyberali a pod., alebo sa jednoducho hovorí, že inak by to bolo príliš drahé.

OG: Je to podľa mňa veľmi zložitá otázka. Páči sa mi, ako o tom hovorí Roberta. Ak si pripustíme, že to nemôžeme naplánovať, a ak sa zamyslíte nad tým, ako môžete vytvoriť rámec pre ostatných, ide potom skôr o smer, ktorým sa treba vydať ako o konkrétne postupy.

Potom sme späť pri prvej otázke, a to pri estetike ako „Zeitgeiste“. Myslím si, že s modernizmom sa to udialo z iného dôvodu. Človek chcel síce opustiť „nadbytočný ornament“, ale bola to možno hlavne otázka povojnovej modernizácie a sanácie prostredia a prechod na veľmi hygienické, uzavreté povrchy.

Asi sú to dve rozdielne predstavy. Keď si zoberieme napríklad švajčiarsky béton-brut, lesknúci sa ako zrkadlo, v porovnaní s tým, čo práve spomenula Roberta – betón s reliéfom, ktorý umožňuje, aby na ňom rástli organizmy. Myslím si, že to bude trvať nejaký čas, kým ľudia prijmú myšlienku, že machom zarastená fasáda nie je niečo, pri čom si poviete – to treba zrenovovať, ako môžem budovu vyčistiť?

IM: Na túto tému je zaujímavý komentár Ludwiga Heimbacha v rámci jedného z rozhovorov o Mäusebunkri^[2], kde hovorí, že keďže samotná fasáda je v takom sklone v akom je, a má teda aj úlohu odvádzania dažďovej vody, bude sa jednoducho neustále meniť. V tomto konkrétnom prípade bola pri stavbe a produkcií fasádnych elementov použitá údajne vysoko kvalitná zmes betónu. Vďaka tomu je na povrchových vrstvách betónu stabilizovaná úroveň karbonizácie, ktorá nepostupuje ďalej do konštrukcie, umožňuje machom rásť a tým viazať časť CO2 a nepoškodzovať materiál. Čistenie fasády by len umožňovalo prenikanie karbonizácie hlbšie do materiálu, čo by znamenalo jeho degradáciu. Samozrejme dnes existujú rôzne spôsoby impregnácii a podobne, no ako o tom hovorí Heimbach naznačuje, že Mäusebunker teoreticky nemožno pamiatkovo chrániť v tradičnom slova zmysle, a teda konzervovaním alebo reštaurovaním. Najlogickejšou a najpragmatickejšou možnosťou je nájsť spôsob ako umožniť týmto prirodzeným procesom pokračovať.

RJ: Myslím, že pekným príkladom, ktorý je pre ľudí možno ľahšie pochopiteľný, je otázka záhradkárstva. Keď máte pred domom svoju malú záhradku, existuje predstava, že každý musí mať krásnu trávu, ktorá potrebuje veľa zalievania, pričom sa neberie do úvahy miestne podnebie. Bez ohľadu na to, kde sa nachádzate, každý chce mať zelený trávnik. Strávili sme nejaký čas v Los Angeles a tam chce mať každý tieto krásne zelené trávniky. No je tam veľmi pekná záhrada od Isamu Noguchiho, ktorú vytvoril len s prostriedkami prirodzenými pre lokálny kontext, a teda pomocou piesku a kaktusov. Je to naozaj krásne a podporuje to, čo tam už je, nevyžaduje to toľko údržby, a tak ďalej. Takže je to o predstave ľudí a toho, čo vnímajú ako krásne. Je to o preprogramovaní našich štandardov krásy.

Odkazy:

1. https://obsolete-stadt.net
2. https://www.modellverfahren-maeusebunker.de/diskurs/die-architektur-der-haenskas-im-kontext-ihrer-entstehung
3. Schotte (german) - dividing wall or barrier between separate compartments inside a ship, aircraft, or other vehicle.
4. https://www.modellverfahren-maeusebunker.de/diskurs/geschichte-und-staedtebaulicher-kontext-des-maeusebunkers
5. https://zoop.earth/
6. https://organismendemokratie.org/en/factions/
7. https://www.modellverfahren-maeusebunker.de/diskurs/flora-und-fuechse-bestand-lieber-mit-denkmalschutz-als-ohne
8. Budova na objednávku rovnakého klienta (Freie Universität Berlin), ktorú navrhli Fehling+Gogel (1966 –1974), a ktorá bola postavená v rovnakom čase a v spolupráci s architektmi Mäusebunkera. Obe budovy sú fyzicky prepojené podzemným tunelom
9. https://www.modellverfahren-maeusebunker.de/diskurs/die-fortschreibung-des-denkmals