Transformácie (Ikonické ruiny) časť 6: Transformácie Mesta

Pohľad na architektúru druhej polovice 20. storočia, pri záchrane ktorej zlyhávajú univerzálne zásady pamiatkovej starostlivosti. Projekt Ikonické ruiny sa snaží ukázať ako integrovať architektúru z dekád nedávno minulých do súčasného životného a kultúrneho prostredia.

Pod gesciou Jana Studeného sa na príprave podieľali hlavne členovia a študenti KAT VŠVU a blízki spolupracovníci (autorský kolektív viď. v spodnej časti článku). Výsledok bol publikovaný v špeciálnom čísle časopisu PROJEKT 3-4 2017. Typografia je dielom Ľ. Segečovej (ISSUU náhľad). Uverejňujeme na pokračovanie. Časť 6:

…chceme neskoromoderné paláce zo socialistického obdobia zbúrať, alebo rekonštruovať? Myslíme si, že ani jedno ani druhé. Hľadáme spôsoby ako ich transformovať.

MIESTA V  MESTE (BA) ZADANIE PRE ATELIÉR 3 KAT VŠVU
Ján Studený
Benjamín Bradňanský

Našou ambíciou je prichystať pôdu pre nový rozvoj mesta. Predpokladáme, že mesto sa môže rozvíjať formou impulzov, pre ktoré chceme pripraviť podklad, alebo ich realizovať. Tieto realizácie sa môžu diať vo veľmi malej mierke ako iniciačné impulzy, na ktoré bude plánovanie rozvoja mesta prirodzene nadväzovať, alebo budú rásť spontánnym vývojom. Pre tento proces chystáme realizovať svojbytné štruktúry, ktoré môžu byť osadzované rôznym programom.

miesta

Podrobili sme mesto analýze a vybrali sme konkrétne miesta. Je to neuzavretý proces a predpokladáme, že analýza týchto miest povedie k širšiemu pohľadu na mapu mesta a rozšíreniu ich zoznamu.

A 
holes

Sú to diery na okrajoch jednotlivých štvrtí a medzery medzi štvrťami tvorené prirodzeným vývojom. Môže ich tvoriť necitlivé vnorenie jednej štruktúry do druhej, trhliny a štrbiny v historickej urbánnej krajine vyvolané časovými skokmi v jej raste (generation gap). Sú to opustené miesta, alebo miesta ktoré pripomínajú plánované priestorové rezervy, sú však skôr dôsledkom neplánovaného postupu a nepresnej skladby rôznych období v meste. Hrad, Vydrica okolo Staromestskej

B
gaps

Je to plejáda nedokončených alebo vôbec nenavrhovaných, či neuvažovaných miest, ktoré ostali na okraji nášho záujmu. Sú zvyškovým územím. Nachádzajú sa na okraji, alebo vo vnútri dopravných alebo iných prepojovacích kanálov v meste. Sú to miesta na okraji zastavaných území popri hraniciach tvoriacich
radikálny rez dopravnou infraštruktúrou, alebo pozdĺž prirodzených tokov (loop-hole a rows).

C
islands

Voľné plochy obklopené hustým mestským tkanivom - ostrovy (islands). Miesta potenciálne určené na vlastný svojbytný vývoj, ku ktorému sa ale nedostanú prirodzenou cestou. Sú neprístupné a chýba im impulz.

D
central points

Prázdne miesta v úplnom strede mesta. Miesta s nesprávnou hustotou - ak posilníme tie časti mesta, ktoré sú najsilnejšie, predpokladáme, že tým posilníme celé mesto. Vzniknú vyživovacie body mesta. Exemplárne príklady zhutnenia energie, ktoré sa môžu ďalej rozrastať (Hodžovo námestie, Kamenné námestie).

E
unfinished projects
(prevažne modernistické koncepty)

Čím sa vyvíja mesto, aké máme prostriedky k ovplyvneniu tvorby jeho štruktúry? Môžeme rozšíriť štruktúru jeho skladby a premeniť zastaraný katalóg prvkov jeho ponuky?

zmenou programu

Chceme naplniť miesta programom, ktorý má výsostne dobový charakter a má byť odrazom toho, čím sa realizuje najmladšia generácia. Nemusí napĺňať len jej potreby, ale hlavne jej predstavy. Monofunkčný program musí mať explozívny náboj - neexistujúce a výsostne absentujúce náplne. Príťažlivé sú kombinácie - zdanlivo nespojiteľné typológie, alebo zdanlivo nelogické vyústenia tvoriace novú typológiu, nové druhy budov, ponúkajúce priestor pre nové aktivity. Priestory mixujúce protikladne druhy spoločenských aktivít v meste, (tie, ktoré si navzájom akoby prekážajú, ale nemôžu v meste bez seba existovať) - kultúra vs. Infraštruktúra, park vs. doprava, šport vs. bývanie...

Priestory mixujúce rôzne vekové skupiny - úplne starí s úplne mladými (starí rodičia s vnukmi),

Priestory pre bývanie v kombinácii s pridanymi nesúvisiacimi funkciami ako vila na streche parkingu (H&deM Miami), alebo bývanie na streche depa trolejbusov, kombinácie rôznych druhov bývania (sociálne bývanie s najdrahšími vilovými typmi či penthousami, kolektívne s individuálnym...).

Priestory mixujúce rôzne sociálne skupiny ľudí a udržujúce ich v danom prostredí (bohatí s chudobnými, domáci s cudzincami, bieli s Rómami...)

typologické mixy

Vybrať jednoduché mestské funkcie, také, o ktorých máte pocit, že v meste chýbajú, rozhodnúť, ku ktorej klasickej mestskej funkcii sa dajú pridať. Komerčné s nekomerčnými službami, výnosné so stratovými, tie so širokým záberom so špecializovanými alebo vybrať atypické, v súčasnosti NEmestské funkcie a pokúsiť sa ich v meste etablovať v záujme udržania príťažlivosti mesta pre jeho užívateľov, a obnovy jeho štruktúry: oddychový park vo forme rurálnej krajiny (v krajnosti po poľnohospodársku výrobu) - aké rozmery sú možné – krajina silo... vstup divokých foriem krajiny do mesta (skaly, hory, moria..)

Výrobné prevádzky v kombinácii s reprezentatívnymi a prezentačnými funkciami (textilné dielne a butiky módnych značiek - NYC, autoshop a klampiarske dielne a pod.)

Služby klasické - stravovanie, relax a šport, služby technicko-hospodárske: opravovne áut, nemocnica s hasičmi

mixy foriem

Ak sú štandardné mestorotvorné formy ulica, námestie, obytný blok, park... aké sú ich hybridy, aby stále produkovali mestskú štruktúru? Ulica s domom, park s ulicou, park s domom, dom-kopec, most s domom, námestie s domom, ak dom - aký dom? Rohový dom, uličná čiara, solitér, palác - preskúmať, vznikne vec s charakterom?, akým, alebo ostane po transformácii jeho charakter zachovaný? - ak nie ako sa zmení? Aké mená majú nové formy a dá sa z nich poskladať mesto?

Vyrobiť katalóg klasických mestských foriem domu a porovnať s hybridnými formami.

hybridné štruktúry

konštrukčné a materiálové hybridy Je určite úžasné mať dom z jedného materiálu - dom vydlabaný z tufu so všetkými detailmi. K výberu materiálu sa prikláňame s (tým čo vyvoláva dôveru), že pre každú konštrukčnú schému existuje ideálne riešenie v statike a voľbe konkrétneho materiálu a jeho spracovania štandardnou stavebnou technológiou.

Chceme používať bežne dostupné technológie, ale chceme ich členiť, hierarchizovať a podrobiť výskumu ďalšieho rozvoja. Nevzdávame sa ani atypických riešení a prekvapivých kombinácií, pokiaľ sú účelné a teoreticky a technologicky možné.

Chceme skúmať rôzne (iné) materiálové riešenia klasických, alebo generovaných foriem a dopad výberu materiálu na ich štruktúru a funkciu: vežiak z dreva, kompaktný celooceľový modul (kokpit), most z plastu, betónová kupola, tehlová fasáda. Kombinovať materiály vo vzájomných spojeniach (murovaný objekt na drevených pilótach s betónovým krovom).

Skúmať hraničné polohy materiálu: skladobné prvky a ich rozmery, štruktúry klasických skladieb a ich premeny, hľadanie maximálnych konštrukčných rozmerov a výrobných rozmerov klasickej technológie - aplikácie.

NÁJDENÉ PRIESTORY - POTENCIÁL PRE ROZŠÍRENIE VEREJNÉHO PRIESTORU.
Zoltán Holocsy

Súčasné mesto je vystavené dynamike procesov, ktoré v dejinách nemajú obdobu. Sprievodným javom týchto zmien, protirečivosti a rýchlosti akou sa dejú, je strata vnútornej koordinácie procesov jeho rastu. Prejavuje sa to vznikom rôznych malformácií na jeho organizme - o.i. i vznik „riedkych" mestských štruktúr, slabých miest s indiferentným určením, prázdnych teritórií bez špecifického programu, prípadne s programom, ktorý nepodporuje, či priamo protirečí rozvoju urbanity.

Mesto je dezintegrované a jeho štruktúra má v realite omnoho rozostrenejšie kontúry, ako sú precízne farebné plôšky na územných plánoch. Mesto už nie je tvorené iba homogénnou štruktúrou blokov, ulíc a námestí. Je zjazvené diskontinuitami vývoja, odumieraním častí, popretínané dráhami tranzitu či lineárnej infraštruktúry. Výsledkom je častý výskyt mestských území, ktoré sa vyčlenili z prirodzenej mestskej cirkulácie, sú viac či menej neprístupné a vytvárajú neosídlené a nevyužité ostrovy.

Súčasťou mesta je teda i neviditeľné súostrovie ťažko prístupných teritórií, ktoré predstavujú svojbytnú mestskú štruktúru - urbánny archipelág, súostrovie neosídlených teritórií bez zjavného urbánneho využita. Podobne ako na jednotlivé časti súostrovia, prístup na tieto opustené ostrovy uprostred mesta nie je jednoduchý - najväčšiu prekážku najčastejšie spôsobujú práve trasy, ktoré mali konektivitu uľahčiť - rýchlostné cesty a trasy železníc. Pre tieto miesta sa tvorí celá škála pomenovaní, ktoré sa snažia zachytiť ich typológiu, obsah či pôvod vzniku.

Pojmy nie sú ustálené (obzvlášť nie v slovenčine), sú vo vývoji a neustále sa redefinuje ich obsah a význam. Mnohé z nich v sebe nesú istý negatívny hodnotiaci význam, čo sa implicitne prenáša i hodnotenia týchto území - vytvára sa dojem o akejsi menejcennosti a bezvýznamnosti. Niektoré z týchto pomenovaní - zvyškové urbánne priestory, ne-miesta, prázdne priestory, junk space, a pod. sa snažia reflektovať nehomogenitu súčasnej mestskej krajiny a priradiť jej určitú vlastnosť. Hlavným zmyslom týchto snáh o spoznanie a pomenovanie týchto urbánnych priestorov je využitie ich potenciálu pre skvalitnenie a rozšírenie verejného priestoru - základného predpokladu pre život v meste.

Miesto v urbánnom prostredí dnešného mesta už nepredstavuje iba morfologickú jednotku, častokrát spájanú so slovom kontext. Miesto už viac nie je centrom, ale skôr hranicou, rozhraním. Stáva sa jednotkou pre vyjadrenie potenciálu možných vzťahov, prepojení, scenárov udalostí.

„Ne-miesto je prostredím bez symbolického vyjadrenia identity, vzťahov a histórie“ (Augé), ako príklad uveďme letiská, diaľnice, anonymné hotelové izby, verejnú dopravu... Ide prevažne o priestory s generickým, globalizovaným výrazom, bez špecifickej identity. „Nikdy v dejinách si takéto „ne-miesta“ neosobovali toľko priestoru.“

„Prázdne priestory“, ktoré sú, podľa autorov pojmu Jerzyho Kociatkiewicza a Moniky Kosterovej, „miestami, ktorým nie je prisudzovaný žiaden význam. Nie je nutné oddeliť ich fyzicky, obohnať drôtmi, alebo obostavať prekážkami. Nie sú to zakázané miesta, ale skutočné prázdne priestory, nevyužiteľné kvôli svojej neviditeľnosti. Tieto priestory sú predovšetkým významu-prázdne. Týmito priestormi môžu byť zvyškové priestory, akýsi priestorový odpad, ktorý sprevádza takmer každý realizovaný architektonický či urbanistický projekt“. Špecifikom prázdnych priestorov podľa autorov pojmu je i to, že sa jednoducho nemusia prejavovať iba ako druh fyzického priestoru - naopak, môžu byť chýbajúcim fragmetom mesta v mentálnych mapách ich obyvateľov - nebezpečné, či neprístupné zóny sa z nej jednoducho vymažú, prestanú byť jej súčasťou, tak ako v reálnom živote do týchto zón dobrovoľne nevstupujú.

Ďalšou zaujímavou vlastnosťou časti týchto území je, že na mape či leteckej snímke sú neviditeľné - sú to teritóriá, ktoré pozostávajú z viacerých vrstiev - napr. mimoúrovňové trasy viaduktov, mostov a pod. Tieto dopravné štruktúry vytvárajú špecifický vedľajší produkt, akýsi priestorový polotovar, definovaný terénom, nosnou konštrukciou a dopravnou trasou, ktorej zdvihnutie nad úroveň terénu vytvára konštrukciu prestrešenia. Môžeme ich nazvať nájdený priestor, l´espace trouvé. Ide väčšinou o priestory bez špecifického využitia, občas spontánne využívané, najčastejšie ako plocha pre parkovanie automobilov či športové aktivity. Práve na tento typ priestorov a prácu s nimi sa zameralo semestrové zadanie pre študentov prípravného kurzu architektúry na Katedre architektonickej tvorby VŠVU.

Hľadanie spôsobov ako tieto enklávy nevyužitého potenciálu identifikovať, sprístupniť a opätovne zapojiť do organizmu mesta - vytvorenie podmienok pre samoregulačné sociokultúrne biotopy, je veľmi aktuálna požiadavka, ktorej napĺňanie si vyžaduje špecifický tréning, podporujúci senzibilizáciu na vnímanie problému a prípravu na zmenenú rolu architekta v procese riešenia takéhoto typu výzvy - ide o obrátenie roly, keď sa má architekt stať iniciátorom procesu revitalizácie a vytypovať najvhodnejší program či kombináciu programov pre nájdený priestor a reagovať na neustále silnejúce hlasy volajúce po posilňovaní verejného priestoru a všetkých aktivít stimulujúcich vznik komunít a urbanity. Verejný priestor je priestor verejného nároku, prístupný pre kohokoľvek, dočasne prisvojiteľný, ale bez nároku na vlastníctvo, otvorený pre využitie, miesto pre nespočetné akcie a aktivity najrôznejšieho druhu. Je to priestor demokracie, výmeny, stretávania, zvádzania. Je to priestor paralelných aktivít, priestor plurality. Pri použití vhodného riešenia predstavujú nájdené priestory (l´espace trouvé) potenciál pre rozšírenie a skvalitnenie verejného priestoru bez veľkého nároku na masívne investície.

Verejný priestor má komplexnú povahu - nie je možné zredukovať ho iba na jeho fyzickú architektonickú či urbanistickú realitu ako si ju predstavoval Camillo Sitte. Pri jeho tvorbe si treba uvedomiť potenciál, ktorý je skrytý v znovuobjavení stratených mestských území pre podporu mestských komunít. Verejný priestor presahuje fyzickú realitu stavieb. Architekti by mali vyhodnocovať svoje návrhy z hľadiska dosiahnutej plynulosti a flexibility daného návrhu - do akej miery stimuluje, inšpiruje, podporuje a generuje pluralitu najrôznejších mestských aktivít, miesta/polia/krajiny ako hybridné amalgámy kultúry, výroby a oddychu - miesta, kde sa v bezpečí môžu stretnúť cudzinci - tak, ako znie jedna z klasických definícií mestského verejného priestoru od Richarda Sennetta.

TERASY BUDÚCNOSTI
Peter Szalay

„Všetko zlo vychádza zo starej tradičnej myšlienky, že cesty musia byť na rovnakej hladine so zemským povrchom v jeho pôvodnom stave. Avšak nič nepodporuje takýto mylný pohľad. Fakticky, keby sme si za základ zvolili myšlienku, že chodníky a cesty majú byť umelo postavené v dostatočnej výške tak, aby pod nimi bolo možné umiestniť všetky inštalácie pre obsluhu ciest, stratili by sa všetky ťažkosti.“ Eugène Hénard: The Cities of the Future. 1910 (1)

„A budúcnosť? Tá sa javí ešte menej optimistická a oveľa 'pragmatickejšia'“. Vladimír Dedeček: Viacúčelové výstavné zariadenie v Bratislave, v Petržalke, po roku 1990. (2)
 Francúzsky antropológ a teoretik Marc Augè sa vo svojej knihe The Future (Futures) pýta „Čo sa stalo budúcnosti?“

Tvrdí, že dnešná spoločnosť zdanlivo zotrváva vo večnej súčasnosti a ak vôbec premýšľa nad budúcnosťou, tak je to predovšetkým smerom k dystopickým a apokalyptickým víziám. „... finančný kapitalizmus nahradil mýty minulosti definíciou šťastia pre každého, propaguje tak ideológiu súčasnosti, ideológiu budúcnosti teraz (future now), ktorá v podstate paralyzuje všetky myšlienky na budúcnosť.“ (3)

V teórii architektúry a urbanizmu posledných dekád možno už dlhšie sledovať upustenie od prognostiky a futuristických bádaní po budúcnosti tak populárnych v šesťdesiatych a vo Východnom bloku i v sedemdesiatych rokoch minulého storočia (4). Na druhej strane, poslednou dekádou narastá záujem o práce utopistov a vizionárov minulosti. Teoretici a teoretičky sa v rade publikácií a výstav v poslednej dobe venovali archeológii a kritike utopických konceptov miest a spoločnosti od renesancie po modernizmus, no sami nové vízie budúcnosti nepredstavujú, ostávajú na vlne ironického retro techno-pozitivizmu analýzy B-čkových sci-fi filmov a utópií, ako zhodnotil vo svojej knihe Last Futures Douglas Murphy. Tieto diskusie o futurizme poväčšine nepresahujú svoj akademický rámec a nemajú v súčasnom navrhovaní výraznejšiu odozvu. Architektúra sa plánuje pragmaticky a opatrne. V neoliberálnych mantineloch aktuálnej kondície trhu a cykloch splácania úverov neostáva veľa priestoru na projektovanie a prognózy dlhodobých procesov a vízií.

Za poslednú etapu, v ktorej na Slovensku vznikala architektúra a urbanizmus s oným prospektívnym nábojom, možno považovať obdobie 60 a 70. rokov. Obdobie, kedy sa masívne rozbehla modernizácia väčšiny slovenských miest a kedy sa vízie budúcnosti, rozplánované na desaťročia, dostávali zo skicárov k realizácii. Väčšina z týchto vtedy započatých veľkých projektov dnes ostáva len fragmentom. Dobová ideológia stabilného a nemenného socialistického zriadenia podporovala architektov a urbanistov vo formulovaní vízií, spoliehajúcich sa na budúci pokrok, projektov, ktoré už dopredu rátali s budúcimi vynálezmi a inováciami.

Architektúra v budovateľskom naratíve socializmu zohrávala jednu z ťažiskových úloh. Dôvera vtedajšieho zriadenia v architektov a ich odbornú prácu podnecovala architektov k presvedčeniu, že nadobudli bezprecedentnú voľnosť v riešení formálnych architektonických otázok. Budúcnosť sa stala témou architektonickej teórie aj praxe. Po formálnej a konštrukčnej stránke odvážne navrhované projekty, predchnuté futuristickým duchom éry začiatku kozmonautiky a syntetických hmôt, však dnes ostávajú len fragmentmi či solitérmi v štruktúre mesta. Súčasná neoliberálna spoločnosť na projekt moderného socialistického mesta už nechce a zväčša ani nedokáže nadviazať.

Slovenský rozhlas technika a emancipácia

„Tvar nemôže byť samoúčelný, pri riešení tak závažného objektu, akým je budova československého rozhlasu, bolo treba zvažovať množstvo faktorov, ide predsa o kultúrny stánok, ktorý má výrazné špecifiká pre vytváranie priestorov pre rozhlasovú prácu.“ Štefan Svetko, Filmový týždenník, Československá televízia, 1976. Obrátená pyramída Slovenského rozhlasu je jedným z architektonických diel povojnového modernizmu, ktoré manifestujú onú prospektívnu zanietenosť vtedajšej architektúry. Neobvyklá forma vysielacej a administratívnej časti demonštratívne zhmotňuje nadšenie z technických možností kozmického veku.

Tvar vysielacieho a administratívneho traktu rozhlasu, ktorý obracia statickú logiku dolu hlavou (najmenšia plocha špicu pyramídy nesie najväčšiu plochu strechy rozhlasu) je metaforou prekonania zákonov gravitácie, pokorenia prírody ľudským umom. Autori však do svojich argumentácií takéto interpretácie nevkladali. Voľbu tupého uhla fasád vysvetľujú charakteristicky funkčnými aspektmi, predovšetkým kvôli zlepšeniu svetelného a tepelného komfortu aplikovaním princípu takzvaného Sokratovho domu, ktorý však pri konštrukcii rozhlasu nebol prevzatým princípom z antiky, ale v podstate novým riešením, ktoré bolo nutné experimentálne vedecky overovať.

Mária Topolčanská v štúdii o slovenskom rozhlase charakterizuje snaženie jeho architektov ako „techno-utópiu, ako ambíciu demonštrovať potenciál architektúry a prostredníctvom technologického progresu ovplyvňovať spoločnosť, politicky sa angažovať“

Vízia Svetka a jeho kolegov akiste nespočívala len v aplikovaní množstva konštrukčných a technologických „zlepšovákov“. Architekti prichádzali s myšlienkou, ktorá mala zlepšiť pracovné prostredie človeka, skĺbiť bezpečnosť interiéru s voľnosťou zdravého vonkajšieho sveta, byť Furiérovou Falanstérou aj Fullerovu geodetickou kupolou.

Kôš rozhlasovej pyramídy, ktorej každé vyššie poschodie sa vysúva o 330 cm a ktoré v interiéri s rovnakým sklonom nasledujú priebežné galérie, vytvára ohromnú masu otvoreného vzdušného priestoru interiérov pre všetkých. Administratívna časť situovaná v plášti rozhlasu pôvodne navrhnutá ako „open-office“, v ktorej sa mal strácať rozdiel medzi kanceláriou a chodbou galérie, bol vo svojej podstate systémom do interiéru obrátených visutých terás.

Takúto priestorovú koncepciu interiérov pyramídy doplňoval projekt vnútornej zelene, spadanie a rast zelene plynuli po sústave galérii, ktoré zosilňovali predstavu tvorby novej umelej prírody. Vízie tak blízke vtedajším utópiám futuristických nových miest Archigramu, Yonna Friedmana, či Japonských metabolistov boli predstavou nového, lepšieho sveta.

Prospektívne sny o ľuďmi vytvorenom a kontrolovanom životnom prostredí však nie sú prítomné len v koncepte interiéru rozhlasu, zásadne formovali aj idey o celkovom urbanistickom koncepte diela. Ambíciou architektov a architektiek rozhlasu bolo vytvoriť štruktúru nového centrálneho verejného priestoru, vysunutého nad plánovanú priečnu os. Urbanistický plán prepojenia vlakovej stanice a nábrežia Dunaja bol formulovaný už v prvých návrhoch územných plánov mesta v 50. rokoch 20. storočia. Ku komplexnému plánovaniu tejto priečnej osi sa však nikdy reálne nepristúpilo. Monumentálne nástupy na terasy zobytňujúce plochy striech jednotlivých blokov rozhlasového komplexu boli nachystané na výstavbu mostov a lávok, fakticky však dodnes nemajú čo preklenúť.

Deväťdesiatmetrový koridor, ktorý architekti rozhlasu ponechali pre rozvoj priečnej osi, nezaplnila rušná dopravná tepna.

Vertikálna segregácia

„Kam smerujú autá? Do centra. Tam však nie je dostatok dopravných plôch. Je nutné vytvoriť ich! Je nutné zbúrať centrum!“ Le Corbusier, Urbanisme, 1925.

Už vo vyhľadávacej súťaži na rozhlasové stredisko v Bratislave vypísanej v roku 1962 vystupuje v projektoch motív, ktorý bol jedným z charakteristických prvkov moderného urbanizmu. Princíp vertikálnej segregácie rôznych druhov dopravy, vízia viacúrovňového mesta, ktoré je vo svojej spodnej časti napájané dopravnou a ďalšou infraštruktúrou a na jeho vrchu peší priestor uchránený pred hlukom a exhalátmi, rezonoval už od prvých stretnutí CIAM.

Ranomoderná fascinácia dopravou, akú ilustruje provokatívny citát Le Corbusiera, mala v prvých dekádach po vojne ešte stále svoju silu, avšak už so znalosťou negatív, ktoré na hygiene mesta spôsobuje hustá mestská doprava. Terasy a mosty sa však nestali len „zákrokom“ ako hygienicky „segregovať“ chodca od nezdravej dopravy. Architekti v nich našli možnosť slobodnejšej tvorivosti a zároveň spôsob, ako pritom nebúrať centrum. Stavba nových štruktúr nad prirodzeným terénom planéty totiž dávala možnosť väčšieho odpútania od okolitého kontextu, bola akousi náhradou ideálu slobodného navrhovania architektúry „na zelenej lúke“.

Štefana Svetka neopustila myšlienka dobudovať koncept terás rozhlasu ani po tom, ako sa idea priečnej osi fakticky vytratila z urbanistických plánov Bratislavy. Rozvíjal ju ďalej aj v osemdesiatych rokoch projektom experimentálneho sídliska Starohorská. Terasy tohto sídliska, ktoré malo byť postavené z nových flexibilnejších prefabrikovaných systémov, mali vyzdvihnúť chodcov už z Amerického námestia až k rozhlasu a ďalej smerom k stanici. Zmeny po roku 1989 však tento projekt zastavili. Zostala po ňom len jedna testovacia realizácia obytného domu na Fazuľovej ulici, ten spolu s terasami samotného rozhlasu dnes vytvára fragment, solitér, na ktorý pokračujúca výstavba nenadviazala. Tieto dva objekty sú dôkazom súčasného zlyhávania projektu modernizmu, narušenia obrazu budúcnosti, ktorý patril k charakteristickým víziám prvej generácie architektov povojnového Československa.

Budovanie socialistickej Bratislavy na terasách

Navrhovanie mestských verejných priestorov na umelé platá a terasy bolo pre obdobie šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov 20. storočia charakteristickým rysom. Neboli to len strešné terasy jednotlivých objektov, aké zrealizoval Ivan Matušík na Obchodnom a hotelovom komplexe na Kamennom námestí (1960), či nástupná plocha Krematória od Ferdinanda Milučkého (1962), ale aj celé centrá urbanistických komplexov ako sídlisko Karlova Ves (1964), či celkový plán sídliska Dolné hony (1972).

Umelo vystavané plató námestia žalo úspechy v rade dobových súťaží aj pre centrum Bratislavy. Koncept vertikálnej segregácie dopravy principiálne využili na väčšine návrhov mestského centra, či už to bola Obchodná ulica Ivana Matušíka, Spoločenské centrum na mieste dnešného priestoru Slovenského národného divadla na nábreží Dunaja ako ukončenie spomínanej priečnej osi od architektov Jozefa Lacka, Ladislava Kušníra a Ivana Slameňa (1968). V neposlednom rade aj na opačnej strane rieky, na projekte nového centra južného okrsku – Petržalky od Jozefa Chovanca a Stanislava Talaša (1972). Všetci títo architekti si predstavovali spoločenský verejný život vyzdvihnutý na umelo vystavaných plochách terás a mostov.

Myšlienka postupne vrstveného vertikálneho mesta nad dopravným koridorom bola asi najjasnejšie sformulovaná práve pri plánovaní Petržalskej centrálnej triedy. Futuristická schéma prierezu hmotovo a technologicky rastúcej centrálnej triedy, ktorú uverejnili architekti v odborných publikáciách, ale i vo verejnej tlači demonštruje dobové vízie moderného mesta, ako aj vieru v trvalosť spoločenského a hospodárskeho systému, pre ktorý bola projektovaná.

Zárezy prvých výkopových prác rýchlodráhy centrálnej triedy sú dodnes viditeľné v topografii sídlska, sú v podstate ešte „efemérnejším“ fragmentom moderného konceptu než spomínané terasy rozhlasu. S ich výstavbou sa v dôsledku nutného ekonomického redukovania v začalo až na konci osemdesiatych rokov, kedy už podľa pôvodných vízií mali koridorom viesť šesťprúdová automobilová cesta a električková dráha.

Financie na realizáciu „komplexného vybavenia sídlisk“ boli už notoricky odkladané na neskoršiu dobu. Ich dočasnou náhradou mala byť v tej dobe započatá ďalšia významná spoločenská stavba, Viacúčelový výstavný areál.

Nad bariérami a živlami

„Terasovité zónovanie, klesajúce k Dunaju umožňuje výhľad z objektov na panorámu starého mesta a zároveň zo Starého mesta možno vnímať celé hmotové riešenie areálu viacúčelového výstavného zariadenia“ Vladimír Dedeček, 1981 Autor projektu Vladimír Dedeček, podobne ako jeho kolegovia, aplikoval koncept vertikálnej segregácie. Navrhoval výstavné priestory vyzdvihnúť nad technickú a dopravnú infraštruktúru potrebnú pre výstavisko. Dedečkove terasy a platá dodnes patria svojou plochou k najrozsiahlejším realizáciám tejto myšlienky v Bratislave, neboli pritom určené len pre vlastné výstavisko. Architekt vyzdvihol peších na systém terás aj preto, aby riešil reálne nebezpečenstvo záplav a zároveň sprístupňoval cestu k nábrežiu pre obyvateľov petržalského sídliska, ktorých od neho oddelili bariérou cestného obchvatu Einsteinovej ulice.

Dedeček už pri samotnom projekte jasne definuje vnímanie hierarchie priestorov výstaviska, kde podlažie ktoré stojí na teréne nazýva suterénom, a až terasy vyzdvihnuté 5,5 metra nad zem definuje ako prízemie. Jeho terasy mali preklenovať túto bariéru pre peších a riešiť tak problém komfortného spojenia sídliska s Dunajským nábrežím.

Architekt výstavbu naplánoval do dvoch etáp, ktoré sa od roku 1974, kedy začal reálne na projekte pracovať, niekoľko krát menili. Výstavba interhotela na petržalskej strane Einsteinovej ulice, amfiteátra na hranici Pečenského lesa, či veľkej hokejovej haly boli vo väčšej či menšej fáze rozpracovanosti nakoniec po páde socializmu a obmene politickej garnitúry zamietnuté. Architekt tak stihol so svojim tímom zrealizovať „len“ komplex administratívnej výškovej budovy s technickým zariadením výstaviska a čiastočne aj veľkú multifunkčnú sálu. Tento zrealizovaný fragment Dedečkovho výstaviska na konci milénia dostavovali bez jasnejšieho konceptu a v rozpore s ideálmi prvej povojnovej generácie architektov Slovenska.

Súčasné výstavisko Incheba dnes víta svojich návštevníkov v halách vstavaných do pôvodného technického podlažia, a terasy necháva ležať nevyužívané ladom v rozpore s pôvodnou víziou moderného projektu. Bariéra Einsteinovej ulice dodnes ostáva kľúčovým problémom lokality, ktorá paradoxne patrí k jedným z najživšie rozvíjaných miest Bratislavy.

Ruiny modernizmu

„Ranné dvadsiate prvé tisícročie je vystavené podivnej ruinofílii, fascináciou ruinami, ktoré siahajú za postmoderné úvodzovky. V našom nastupujúcom digitálnom veku sa nám ruiny zjavujú ako ohrozené druhy, ako fyzické zhmotnenie moderných paradoxov, pripomínajúcich tápania modernej teleológie, techniky ako aj hádanky ľudskej slobody“ Svetlana Boym: Rujn of the Avant-guarde, 2013

Fragmenty predstavených urbanistických vízií sú dodnes čitateľné v bratislavskej topografii, rovnako sú to dodnes jedny z najproblematickejších lokalít bratislavského urbanizmu. „Ruiny“ týchto prospektívnych vízií však stále majú svoj vitálny charakter.

O tom, že nie sú len miestom nostalgickej reflexie súčasnej straty budúcnosti, svedčil krátko trvajúci projekt Pod Pyramídou, ktorý v roku 2014 po prvýkrát od ich projektu priniesol na plochy terás Slovenského rozhlasu trvalejšiu verejnú funkciu. Charakteristicky pre dnešnú dobu túto myšlienku priniesli aj realizovali občiansky aktívni a angažovaní ľudia, ich oživenie sa dialo s výrazným pričinením architektky Dominiky Belanskej. Napriek nízkonákladovosti projektu len akéhosi zobytnenia plôch pre realizáciu komunitnej záhrady, kultúrnych podujatí, či chod letnej kaviarne, bolo dvojročné fungovanie projektu silným impulzom pre objekt samotný a aj inštitúciu rozhlasu ako takú.

Projekt terás Pod Pyramídou nebol len nostalgickým návratom k snom modernistov, zábleskom retrománie. Z plochy rozhlasových terás jeho aktéri otvorili novú perspektívu budúcnosti tejto lokality, perspektívu, ktorá nevkladá dôveru v neohraničený rast produkcie a technických vymožeností. Futurizmus myšlienky tohto projektu korení v jeho skromnom a predsa globálne uvedomelom pohľade na budúcnosť. Budúcnosť, ktorú jej autori viac či menej zámerne konštruovali ako pozitívnu alternatívu k prevládajúcim dystopickým a cyberpunkovým víziám. Terasy a ich potenciál ako nového verejného priestoru sa stali priestorom pohľadu do budúcnosti, Možno v nej vidieť snahu opätovného vynájdenia budúcnosti, ktorá spočíva vo formovaní občianskeho a kolektívneho sociálneho života vytvárajúceho alternatívu a prekonávajúceho myslenie v mantineloch stúpajúcich rastových kriviek ekonomiky, a baženia po krátkodobom konzumnom zážitku - “budúcnosti teraz“.

LESS HOMELESS
Kristína Juríková

cieľ: subverzné mesto - zahustiť súčasnú mestskú štruktúru východisko: prepis vlastností do architektúry:

1. Zvyškový priestor
2. Parazitizmus
3. Neviditeľnosť vs. Abnormálnosť
4. Počasie /sezónnosť/
5. dom-ulica

využívané dostupné: promenáda, park, námestie, parkovisko, podlubie, podmostie, mestský dvor strecha, povala, suterén, nevyužívané, dostupné: priestor pod schodmi, pod lavičkami, nad zastávkami, plocha fasád, strecha, podmostie, nevyužívané nedostupné: mestský dvor, strecha, povala, suterén, vnútro podstavcov, sôch, fontán most /zvnútra/ infraštruktúra /kanalizácia, klimatizácia a obslužné priestory v budovách/využívané nedostupné: mestský dvor, strecha, povala, suterén podmienka: možnosť sprístupnenia bez zásahu do konštrukcie („bez vlámania sa“)

1. Zvyškový priestor: Príklady zvyškových priestorov v meste, rozdelené do kategórií: podmostie, trávnik, námestie, konštrukcia mosta, mestské dvory, promenáda, strechy, parkovisko, park.
2. Parazitizmus_okupovanie existujúcich budov
3. Neviditeľnosť_vypĺňanie zvyškových priestorov, škár v architektúre Abnormálnosť_atypické tvary, materiály
4. Počasie_transformovateľnosť
5. Dom-ulica_otvorenosť-uzavretosť komunikácie: horizontálne

Vrstvy subverzného mesta: - komunikácie a prepojenia - budovy, schody, ulice, pasáže, mosty, tunely, rampy - support budovyslúžia ako komunikácie, prístrešok a podpora pre aktivity - výťahy - vertikálne komunikácie prepojenie vrstiev mesta na zvyškových plochách fasád - plochy striech nevyužívaný priestor vhodný na sezónne aktivity

EINSTEINOVA MESTSKÉ OSTROVY
Tomáš Letenay

Vniknutím dopravných tepien do predtým otvoreného prázdneho priestoru mesta, vznikajú zvyšky rôznych geometrických útvarov, známe ako dopravné ostrovčeky. Je to jeden z typov nezastavaného zvyškového priestoru mesta, bez programu a prepojenia s okolím. Tieto autonómne mestské polia možno nazvať metaforicky mestské ostrovy, ohraničené dynamickým tokom dopravy.

Tok infraštruktúry ich jasne ohraničuje, obmedzuje k nim prístup a tak dodáva týmto zvyškovým priestorom ostrovný charakter. Ich malá výmera, tvar a samotné umiestnenie v meste, je pre bežnú developerskú činnosť nezaujímavé, a aj z legislatívneho hľadiska problematické. No ostrovy sa ocitli uprostred mesta ako do očí bijúce medzery v urbánnej štruktúre. Ich naplnenie programom a mestskou štruktúrou sa logicky žiada a ich potentnosť u architektov neostáva bez povšimnutia, naopak, ich špecifické a netradičné vlastnosti ponúkajú veľkú výzvu transformovať, komprimovať, vrstviť, integrovať mestskú štruktúru a najsť prepájací vzťah týchto stratených zvyškov mesta s mestom.

Tomáš Letenay

LEGAL - ILLEGAL: NEŽIADÚCA ARCHITEKTÚRA
Juraj Slivka

Oblasť zimného prístavu v Bratislave si aj po desaťročiach zachoval svoj periférny charakter. Hodnotou lokality je dynamický dopravný uzol lodnej, železničnej a cestnej dopravy. Téma diplomovej práce nadväzuje na industriálnu minulosť miesta. Preberá existujúce objekty, obhajuje potrebu ich fyzického zachovania, nie len ako stavebnej parcely,... Rekonštruuje ich v „pôvodnej“ podobe a dopĺňa o ďalšie objemy a funkcie, nezávisle od hybnosti úradnej byrokracie. Nemá na to právo? Má na to podmienky! Dôležitým momentom bude znalosť medzier v zákone, možnosti flexibility, legálnej a ilegálnej premeny súčasného stavu, vyhoveniu súčasných potrieb investora a zákazníka a teda vytvorenie podmienok na produkciu a generovanie ďalších foriem ešte stále zákonom nedefinovanej architektúry. Jej distribúcii môže dopomáhať lodná a železničná doprava. Objektmi záujmu sú manipulačné stroje v prístave, ich flexibilita, obmedzenia aj presahy využitia. Lode na prepravu, či trvalé bydlisko, vyžadujúce údržbu a servis na danom mieste. Napriek širokému záberu zostáva ambíciou ponúknuť objekt flexibilný, provokujúci, reagujúci na sociálne aj prírodné pomery lokality; odkazujúci na neustály dopyt verejnosti aj ustálené komplikácie, kladené zákonom, no riešiteľné jeho obídením.

HYDRO-TUBE
Filip Kusák

Záměr mé bakalářské práce vychází ze snahy o renesanci mechanismu vodního kola jako elementu nové funkční architektonické formy. Bakalářský projekt se tedy vyvíjí jako nová hybridní architektonická (forma) struktura principielně vycházející z historických lodních(plovoucích) mlýnů. Dalším záměrem je vytvoření sledu jednotlivých architektonických, urbanistických intervencí pomocí osazení těchto HYDRO TUBES do kontextu bratislavského dunajského nábřeží.

Tyto (HT) vodní hybridi vyrůstají takticky z již existujících či zaniklých programů vybraných lokalit, nebo přímo tvoří nové programové celky ve zvolených nábřežních lokalitách. Tyto základní vstupní parametry se postupně transformují v hybridní architektonický mechanismus (dům, plavidlo, stroj). Stroj získává mechanickou vodní energii pomocí soustavy dynamických vodních kol, kterou mění na elektrickou energii. Takto získanou energii následně distribuuje vlastním potřebám (programům) a tak se stává energeticky nezávislým a ekologicky žádoucím vůči svému prostředí.

Celý architektonický program je vždy formálně osazen přímo uvnitř sestavy těchto plovoucích dynamických kol. Tito vodní kola jsou vždy lineárně řazeny za sebou kolmo k směru proudu a tak zároveň tvoří jednotlivé modulární celky. Tímto modulárním seskupením se tak ocitáme v horizontálním válcovém prostoru, který plně respektuje válcovou geometrii vycházející z vodních kol.

Prostory jsou dále členěny a uspořádány jako exkluzivní dispozice respektující potřeby takticky zvolených programů. Na těchto programech taktéž testuji jednotlivé možnosti zobytňování horizontálně válcových prostor. PLOVÁRNA s koupelemi, saunou a zábavným centrem umístěná v lokalitách někdejšího veřejného koupaliště Lido. STUDENTSKÁ PLATFORMA s auditoriem, studovnami a studentským náměstím jako rozšíření filosofické fakulty KU. PLOVOUCÍ SKLENÍKY s okrasnými i výrobními (produkčními) funkcemi jako rozšíření botanické zahrady Tyto konfigurace (HT) tak na nábřeží Starého města v Bratislavě rýsují hybrid vodní elektrárny, plavidla a aditivních programů (spojení průmyslu, relaxu, vzdělávání), které tvoří zároveň nábřežní ikonické atrakce města Bratislava.

Autorský kolektív podľa obsahu:

Ján Studený TRANSFORMÁCIE (EDITORIAL) 8
FILIP DUJARDIN HYPERREALISTICKÁ SUREÁLNOSŤ 11
Andrea Dilhofová BRATISLAVA LUNAPARK 11
BRANDLHUBER+ EMDE, BURLON ANTIVILLA ROZHOVOR JS S  THOMASOM BURLONOM 13
Martin Zaiček PO SEZÓNE 14
Marian Zervan I KONI CKÉ RUI NY AKO PROGRAM PRE REI NTEGRÁCI U ARCHI TEKTÚRY DRUHEJ POLOVI CE
DVADSIATEHO STOROČIA NA SLOVENSKU DO SÚČASNÉHO SPOLOČENSKO-KULTÚRNEHO PROSTREDIA 17
Martin Mikovčák Miroslav Búran SLOVENSKÝ ROZHLAS - OBNOVA 19
Gabriela Lenďáková STARTUP CENTRUM MLYNSKÁ DOLINA 19
Ernest Bevilaqua STV 20
Filip Kusák KRÍŽENEC 20
Miroslav Búran ARCHITEKTÚRA BEZ OBALU 20
Erika Beňuška STEINPLATZ II 21
Matúš Novanský I STROPOLI S – MODULÁRNE TRHOVI SKO 21
Filip Kusák, Marta Vysocká ISTROPOLIS 22
Matúš Novanský KONCERTNÁ SÁLA V  PREDMOSTÍ MOSTU SNP 22
Martin Jančok SYNAGOGA V ŽILINE – PROJEKT 24
Marek Adamov SYNAGOGA V ŽILINE 24
Peter Stec TRANSFORMÁCIE PRÁZDNA 27
Ján Studený DROTÁRSKA - PAVI LONY PRE A PROTI 29
Andrea Lizáková DROTÁRSKA 29
Ján Studený / Benjamín Bradňanský MIESTA V  MESTE (BA) / ZADANIE PRE ATELIÉR 3 KAT VŠVU 31
Zoltán Holocsy NÁJDENÉ PRI ESTORY – POTENCI ÁL PRE ROZŠÍRENIE VEREJNÉHO PRIESTORU 32
Peter Szalay TERASY BUDÚCNOSTI 33
Kristína Juríková LESS HOMELESS 36
Tomáš Letenay EINSTEINOVA MESTSKÉ OSTROVY 36
Slivka Juraj LEGAL - ILLEGAL: NEŽIADÚCA ARCHITEKTÚRA 37
Filip Kusák HYDRO-TUBE 37
Henrieta Moravčíková PAMIATKY MODERNEJ ARCHITEKTÚRY A  ALTERNATÍVNE STRATÉGIE ICH OCHRANY 39
Ján Studený / Benjamín Bradňanský STRATÉGIE / ZADANIE PRE ATELIÉR 3 KAT VŠVU 40
Juraj Horňák ASSEMBLAGE 41
Maroš Greš BERLIN 41
Zuzana Jurčišinová DEZEMBER PALÁC KATOVICE 42
Katarína Karásková KATOWICE 42
Gabriela Smetanová TORZO 43
Ján Malík VOID 43
ROZHOVOR JS S LIONELOM BILLETTOM 45
Ksa BARRANDOV, EXPO 58, STINK 47
Marian Zervan STAROSŤ O  ARCHI TEKTÚRU / CARE FOR ARCHI TECTURE: VYZVANI E DO TANCA 49
Nina Bartošová MLYNICA 51
Ján Studený / Benjamín Bradňanský TEPLÁREŇ ČULENOVA/ ZADANIE PRE ATELIÉR 3 KAT VŠVU 52
Miroslav Búran JURKOVIČ, TEPLÁREŇ ČULENOVA 53
Kristína Juríková ASAMBLÁŽ, TEPLÁREŇ ČULENOVA 53
Tomáš Letenay HYPOSTYLE SPACE, TEPLÁREŇ ČULENOVA 53
Ján Studený STODOLY NA MYJAVE 55
ENGLISH RESUME INTERVIEWS
THOMAS BURLON BRANDLHUBER + LI ONEL BI LLET, ROTOR BRUSEL ORI GI NAL VERSI ON 55