Pohľad na architektúru druhej polovice 20. storočia, pri záchrane ktorej zlyhávajú univerzálne zásady pamiatkovej starostlivosti. Projekt Ikonické ruiny sa snaží ukázať ako integrovať architektúru z dekád nedávno minulých do súčasného životného a kultúrneho prostredia.

Pod gesciou Jana Studeného sa na príprave podieľali hlavne členovia a študenti KAT VŠVU a blízki spolupracovníci (autorský kolektív viď. v spodnej časti článku). Výsledok bol publikovaný v špeciálnom čísle časopisu PROJEKT 3-4 2017. Typografia je dielom Ľ. Segečovej (ISSUU náhľad). Uverejňujeme na pokračovanie. Časť 6:

…chceme neskoromoderné paláce zo socialistického obdobia zbúrať, alebo rekonštruovať? Myslíme si, že ani jedno ani druhé. Hľadáme spôsoby ako ich transformovať.

PAMIATKY MODERNEJ ARCHITEKTÚRY A ALTERNATÍVNE STRATÉGIE ICH OCHRANY
Henrieta Moravčíková

Hospodárska kríza a permanentný pokles verejných či súkromných investícií smerujúcich do oblastí málo atraktívnych pre moc, podmienili zmenu v správaní sa subjektov operujúcich v takých marginalizovaných priestoroch. Tradičné postupy opierajúce sa o inštitucionálnu podporu zo strany štátu či lokálnej správy sa ukázali ako problematické, a to nie len kvôli nedostatku verejných ﬁnančných zdrojov, ale aj kvôli rigidným pravidlám reprezentovaným práve týmito inštitúciami. Na scénu preto nastupujú alternatívne stratégie, často generované prostredím aktivizmu, ktoré charakterizuje otvorený hybridný spôsob plánovania, ﬁnancovania aj realizácie projektov.

Aj obnova pamiatok modernej architektúry a zvlášť pamiatok povojnového modernizmu predstavuje ešte stále takú marginalizovanú oblasť. Udržanie plnohodnotného vrstevnatého hmotného prostredia pritom predpokladá integráciu architektonického dedičstva minulého storočia do univerzálneho aj lokálneho strategického plánovania. To však vyžaduje aktualizovať nielen prístup verejnosti k tomuto dedičstvu, ale v prvom rade zmenu prístupu reprezentantov akademického prostredia a inštitúcií pamiatkovej starostlivosti. Predpokladom zmeny prístupu je zmena perspektívy nahliadania na toto architektonické dedičstvo. Tá sa posúva od záujmu o exkluzívnu reprezentatívnu vzorku medzinárodnej elitnej kultúry k okrajovým, banálnym javom, ktoré reprezentujú zastarané štruktúry, opustené, resp. neobjavené architektonické diela, komplexy či celé sídla, od vopred naplánovaného komplexného reštaurátorského prístupu k ad hoc riešeniam. Niekde tu, v hlbokom prirodzenom záujme o tieto „neexkluzívne“ témy a „neakademické“ postupy treba hľadať aj korene nového prístupu k narábaniu s moderným hnutím. Popri tomto úpornom úsilí o zachovanie historickej formy, priestoru či materiálov, však prebieha rovnako dôležitý zápas o uchovanie spoločenských obsahov architektúry moderného hnutia. Rem Koolhaas upozorňoval už v roku 2010 v rámci expozície Cronocaos na všeobecnú tendenciu eliminovať sociálny rozmer projektu moderny. Na potrebu chrániť spoločenský rozmer modernej architektúry a urbanizmu poukázali aj viaceré príspevky na ostatnej medzinárodnej konferencii DOCOMOMO, ktorá sa uskutočnila v septembri 2016. Tento problém vystupuje do popredia najmä pri pretváraní moderného mesta, pri obnove komplexov hromadnej bytovej výstavby, verejných budov či verejných priestranstiev. Proces obnovy, ktorý sprevádza privatizácia verejného a komercionalizácia každého otvoreného priestoru, síce môže viesť k zachovaniu formy ale súčasne spôsobuje stratu podstaty architektonického diela a tým aj jeho kľúčových pamiatkových hodnôt. Význam preto nadobúda nielen ochrana a prezentácia historických foriem, ale aj spôsob fungovania týchto historických štruktúr.

Nové stratégie pre uchovanie moderného architektonického dedičstva stojace kdesi na pomedzí medzi aktivizmom, squaterstvom a kurátorstvom, predstavujú účinnú alternatívu k neoliberálnej exploatácii urbánneho a prírodného prostredia. Ich spoločným menovateľom je menšia ﬁnančná náročnosť ale vysoká miera osobného nasadenia aktérov obnovy. Odborné profesie, ako sú architekti, historici umenia či reštaurátori pritom vstupujú nie len do procesu plánovania obnovy, ale aj do tvorby stratégií fungovania architektonického diela, do jeho fyzickej realizácie aj do priameho ﬁnancovania obnovy. Sponzori, dobrovoľníci aj ostatní návštevníci zase vystupujú aktívne nielen ako ﬁnancovatelia či užívatelia, ale zapájajú sa priamo do procesu ochrany a obnovy, a tak ovplyvňujú aj fyzickú formu diela. Podoba diela sa potom rodí v „tvorivom súboji“ týchto aktérov, ako tento proces nazval jeden z jeho priamych účastníkov. Architektonický návrh a funkčný program objektu sa pritom vzájomne determinujú. Táto vlastnosť spolu so zámernou nedokončenosťou či otvorenosťou odlišuje nové stratégie ochrany a obnovy od tých inštitucionalizovaných. V rámci aktuálnej praxe sa nám podarilo špeciﬁkovať tri typy stratégií, ktoré sa pomerne často opakujú v súvislosti s ochranou, revitalizáciou a obnovou modernej ale aj industriálnej architektúry.

Obnova ako otvorený projekt

Prvý typ stratégie chápe obnovu ako otvorený projekt, Opera aperta. Proces obnovy prebieha síce v zmysle určitej vízie, na ktorej sa v úvode zhodli architekt, pamiatkar a vlastník, v priebehu realizácie sa však vízia modiﬁkuje v závislosti od meniaceho sa funkčného programu, výsledkov paralelne prebiehajúceho procesu architektonicko-historického a reštaurátorského výskumu, ako aj od ponuky zo strany potenciálnych ﬁnančných zdrojov, akými sú rozličné fondy či darcovia, ale aj výrobcovia stavebných materiálov či dodávatelia služieb ochotní podieľať sa na obnove. Konečnú podobu diela ani termín ukončenia obnovy nemožno pevne stanoviť. Názorným príkladom takého postupu je budova Banco Nacional Ultramarino v Lisabone (Cristino da Silva, 1952), ktorú pre potreby MUDE (Design and fashion museum) od roku 2009 postupne upravujú architekti Ricardo Carvalho a Joana Vilhena za kurátorskej účasti riaditeľky múzea Bárbary Coutinho. So skutočnosťou, že budova je permanentne vo výstavbe, pritom korešponduje aj liberálny spôsob jej fungovania. Podobným procesom obnovy prechádza aj synagóga neológov v Žiline (Peter Behrens, 1931), čo sa od roku 2011 mení na nezávislé kultúrne centrum Nová synagóga. Za architektonickú stránku projektu síce zodpovedá architekt Martin Jančok, rovnako ho však ovplyvňuje aj riaditeľ centra Marek Adamov či kurátor Fedor Blaščák. Charakteristické pritom je, že budova bola pre verejnosť otvorená dávno pred oﬁciálnym otvorením a že práce na obnove nekončia ani po ich oﬁciálnom ukončení. Tomuto tekutému fungovaniu budovy zodpovedá aj neustále sa meniaca forma diela.

Určitú variantu tejto stratégie demonštruje napríklad aj opätovné využitie bývalej tlačiarne Mladinska knjiga v Ľubľane (Savin Sever, 1966). Zakonzervovaná štruktúra industriálnej haly tvorí rámec pre stavebné intervencie dizajnérskych štúdií a architektonických kancelárií, ktoré sa menia v závislosti od aktuálnych priestorových nárokov. Voľne tak nadväzujú na skúsenosti z nanajvýš úspešnej obnovy Van Nelle továrne v Rotterdame (Brinkman & Van der Vlugt, 1930, Wessel de Yonge, Claessens Erdmann Architects & Designers 2004), ktorá dnes funguje ako kreatívny hub.

Anarchistický rozvoj

Druhý typ stratégie sa opiera o spoločenské aktivity viazané na miesto podmieňujúce jeho anarchistický architektonický či urbanistický rozvoj. Základom tejto stratégie je ilegálne obsadenie ohrozeného architektonického dedičstva s cieľom jeho záchrany, nového využitia a obnovy. Squaterstvo sa tak stáva nástrojom na obranu verejného záujmu pred partikulárnymi záujmami špekulatívnej výstavby. Najčastejšie sa tak postupuje v dlhodobo zanedbávanom prostredí industriálnej architektúry, ale známe sú aj príklady obsadenia historických budov či celých komplexov v centrách miest. Spomeňme aspoň kino Cinema America v rímskej štvrti Trastevere (Angelo di Castro, 1954) alebo Gängenviertel v centre Hamburgu. Úspešnosť tejto stratégie do veľkej miery závisí od širšej spoločenskej podpory a od schopnosti transformovať ilegálne aktivity na legálne. O tom, že to vôbec nie je jednoduché svedčia však desiatky neúspešných, resp. len krátkodobo úspešných projektov ako je práve spomínané rímske divadlo, ktoré museli aktivisti po dvoch rokoch úspešného prevádzkovania v roku 2014 opustiť a jeho osud nie je dodnes jasný. Neúspešnou zatiaľ ostáva aj iniciatíva na záchranu bývalej konzervárne Massó v španielskom meste Cangas do Morrazo, ktorú okrem obsadenia časti budov sprevádzala séria občianskych a kultúrnych podujatí vrátane realizácie náučného chodníka. Hamburská Gängenviertel však dokazuje, že anarchistický rozvoj môže byť úspešný a prospešný nielen pre architektúru a konkrétnu komunitu, ale aj pre celú spoločnosť. Dnes je táto pitoreskná štruktúra legálnou vitálnou komunitou, ktorej sa darí postupne obnovovať jednotlivé budovy a súčasne tvoriť pozoruhodnú kultúru. Obnovená budova bývalej továrne Fabrique, ktorú otvorili v marci 2016, je dnes symbolom úspechu anarchistického rozvoja a vyhľadávaným kreatívnym centrom. V slovenskom prostredí sa tento typ stratégie mohol uplatniť v súvislosti s bývalou pradiarňou cvernovej továrne v Bratislave. Po tom, čo vlastník budovy inicioval v roku 2016 vysťahovanie umeleckej komunity, ktorá sa v budove tvorila takmer 10 rokov, sa ponúkala možnosť zotrvať v budove ilegálne. Otázne je, či by slovenská verejnosť dokázala tento proces podporiť a udržať squaterov na mieste napriek legitímnym nárokom vlastníka. Komunita Cvernovky si však nakoniec zvolila legálnu cestu. Prijala ponuku Bratislavského samosprávneho kraja a presťahoval sa do prázdnych budov bývalého internátu a strednej odbornej školy chemickej na Račianskej ulici. Aktuálne prebiehajúca obnova bývalej školy je pritom určitou kombináciou stratégie otvoreného projektu aj anarchistického rozvoja. Interaktívne sprostredkovanie hodnôt Tretí typ stratégie je založený na sprostredkovaní hodnôt architektonického dedičstva jeho užívateľom prostredníctvom interaktívnych komunikačných nástrojov. Taká stratégia sa uplatňuje najmä pri architektonickom dedičstve, ktoré nie je považované za exkluzívne. Príkladom môže byť hromadná bytová výstavba z druhej polovice 20. storočia alebo niektoré ikonické diela neskorého modernizmu, predimenzované a necitlivo osadené do pôvodnej historickej štruktúry. V prípade veľkých komplexov hromadnej bytovej výstavby s veľkým počtom obyvateľov a často aj s problematickou spoločenskou situáciou je práve komunikácia hodnôt nevyhnutná. Zväčša začína pri legitimizácii dedičstva v očiach samotných obyvateľov. V tejto súvislosti spomeňme najstaršie iniciatívy tohto typu v mestách bývalého východného Nemecka (Berlín, Drážďany), kde sa dedičstvo panelovej výstavby tematizovalo už v deväťdesiatych rokoch. Hodnoty sídlisk komunikoval širšej verejnosti aj pražský projekt Vetřelci a volavky či bratislavský projekt Expedícia Panelstory. Na túto líniu nadväzujú napríklad aj aktuálne iniciatívy vo Vilniuse spájajúce vertikálnu a horizontálnu komunikáciu odborníkov a verejnosti. Túto stratégiu zatiaľ účinne využíva aj slovenská pracovná skupina DOCOMOMO v prípade hotela a obchodného domu na Kamennom námestí. Od roku 2007, keď vlastník po prvý raz ohlásil búranie komplexu budov, organizujú jej členovia prehliadky, diskusie a prednášky, ktorých cieľom je informovať verejnosť o mimoriadnych hodnotách tohto diela. Zmysluplnosť takej stratégie potvrdzuje aj skutočnosť, že budovy už 10 rokov odolávajú búraniu, dokonca stúpa počet tých priestorov, ktoré slúžia svojmu pôvodnému účelu. Za ostatné uplatnenie tejto stratégie v slovenskom prostredí môžeme považovať aj vytvorenie náučného chodníka v budove Slovenského rozhlasu (Štefan Bekeš, Boris Meluš, Peter Szalay, 2016). Ukazuje sa, že informovaná a poučená verejnosť môže byť nakoniec najsilnejším hráčom v procese ochrany pamiatok modernej architektúry.

Všetky spomínané stratégie a projekty predstavujú alternatívne prístupy k ochrane a obnove moderného architektonického dedičstva. Ponúkajú postupy, ktoré môžu byť inšpiratívne pre budúcnosť. Nie sú ťažiskové vo vzťahu k profesionálnej ochrane pamiatok, ani nemôžu nahradiť tradičné postupy. Môžu ich však účinne dopĺňať a prispievať k ich skvalitneniu. Všetky spomínané stratégie súčasne potvrdzujú, že oblasť pamiatkovej starostlivosti sa nemôže zaobísť bez osobného angažovania sa v prospech architektonického dedičstva. Aj tá najprepracovanejšia teoretická či architektonicko-historická argumentácia, ostáva bez angažovaného prístupu aktérov ochrany a obnovy práve len tým akademickým argumentom. Tejto skutočnosti si boli vedomí aj zakladatelia docomomo, keď vo svojom úvodnom vyhlásení v roku 1990 nabádali k osobnej angažovanosti. Osobnú angažovanosť v procese komunikácie hodnôt moderného architektonického dedičstva označil za jednu z najdôležitejších úloh tejto organizácie aj už spomínaný Rem Koolhaas, ktorý bol minulý rok jedným z hlavných rečníkov 14. konferencie docomomo v Lisabone.

ARCHITEKTONICKÉ STRATÉGIE ZADANIE PRE ATELIÉR 3 KAT VŠVU
Ján Studený
Benjamín Bradňanský

Architektonické stratégie: repetícia, ohraničenie, segmentácia, genetická invázia, priestorová inverzia, zmena mierky, štrukturálna deformácia ako preskladanie, layering: kapotáž a odkapotovanie, geometrické a číselné kódovanie, asociácie formy a jej významu, kolízie funkčného preprogramovania, časovost, materializácia a dematerializácia, silná a slabá forma, kontext..

Fischer z Erlachu robil ilustráciu každej budovy a rekonštruoval (alebo kompletne znovu navrhol) stratené historické konštrukcie na základe rozličných popisov, ktoré našiel.

Wittgenstein:
Napr. v každej miestnosti je tu výskum pre špeciﬁcké usporiadanie dané symetriou, ktoré vedie k zahusťovaniu stien, ak je to potrebné. Rozloženie podlažia bolo navrhnuté tak, aby zodpovedalo takejto symetrii, ale špeciﬁcké podmienky pre každú miestnosť tento kŕčovitý výskum, zameraný na všeobecnú geometrickú kontrolu, viedli k neúspechu, pretože sa ukázalo, že zadanie dokonalého usporiadania je nemožné dosiahnuť.

Reinert:
Uchovať fragmenty reality tak ako sú, bez kontemplácie alebo idealizácie.

Lewerentz:
Štruktúra kiosku je starostlivo prepracovaná v každom aspekte návrhu a konštrukčného procesu, od geometrickej kontroly proporcií, väčšinou založených na štvorcoch a zlatých rezoch ako je u Lewerentza obvyklé, až po exaktné realizovanie každého detailu.

James Turrell
Autonómne štruktúry všetky pochádzajú z prvého monumentálneho projektu. Podobne ako kráterové komory každá štruktúra tu obsahuje buď to, čo Turrell deﬁnuje ako “skyspaces” (veľi malý, uzavretý priestor s otvormi smerom hore k nebu) alebo “ganzfeld” (polia svetla, ktoré vyzerajú akoby sa v nich rozpúšťala hĺbka architektonického priestoru, jeho detaily a farebné variácie, aby sa miestnosť ponorila do svetelnej hmly). Všetkých pätnásť modelov “Autonómnych štruktúr” bolo realizovaných medzi rokmi 1989 - 2010 a vizualizujú monument mimočasového charakteru, formové ozveny vesmírnych observatórií minulosti ako aj monumentálnych architektúr Étienne-Louisa Boulléeho or a Claude Nicolasa Ledouxa, pričom zároveň vyzerajú futuristicky.

Freelance fotograf zo San Francisca Dave Glass dokumentoval úsilie o urbánnu obnovu sanfranciského územia Western Addition, kde boli v druhej polovici 70. rokov relokované do nového umiestnenia viaceré viktoriánske budovy z 19. storočia. Relokovaný dom je možné prenajať si od San Francisco Redevelopement Agency za $1 (1 dolár) plus náklady na premiestnenie a renováciu.

U.S. Patent No. 94,116 Harriet Morrison Irwin: “Môj vynález pozostáva z rodinného domu alebo inej budovy s hexagonálnou formou a uzatvárajúce priestor oddelený do priestorov s hexagonálnym alebo kosoštvorcovým pôdorysom, v podstate ako je opísané ďalej; tiež komínové teleso umiestnené na križovatke stien priľahlých hexagonálnych miestností a obsahujúce komíny prepojené s ohniskami/pecami vo viacerých miestnostiach. Predmetom môjho vynálezu je ekonomizácia priestoru a stavebných materiálov, získanie ekonomických vykurovacích zariadení, dôkladného osvetlenie a vetrania a prostriedkov pre nenákladnú výzdobu.” (August 24, 1869)

Belgická architektonická kancelária “Architecten de Vylder Vinck Taillieu” (A DVVT) zvykne vytvárať širokú škálu architektonických kresieb, ktoré sa nedajú naviazať k nejakému špeciﬁckému štýlu alebo technike. Keďže tento
ateliér je hlboko zviazaný s konštrukčným procesom, kresby sú väčšinu času používané nielen na ukázanie a odkomunikovanie projektu, ale na testovanie a skúmania budovy a kontrolu výrobného procesu už v raných fázach projektu.

V rokoch 1788 až 1833, Sir John Soane bol architektom a geodetom Bank of England, čo bolo jeho prvé veľké zadanie a najväčšia práca, ktorú robil až kým neodišiel na odpočinok. Počas 45 rokov tento anglický architekt zmenil väčšinu miestností a vo veľkom rozsahu rozšíril existujúcu budovu, pričom bol zodpovedný aj za všetky opravy vo vnútri aj zvonka a za integrovanie zmien, ktoré boli potrebné, aby budova zodpovedala novým bezpečnostným normám.

Cyprien Gaillard začal pracovať s bezošvovými montážami na povojnových obytných blokoch a malebných holandských rytinách zo 17. storočia, aby materializoval aforizmus Denisa Diderota podľa ktorého “Musíte najprv urobiť z paláca ruinu, aby sa z neho stal objekt záujmu”.

Cyprien Gaillard_Belief in the Age of Disbelief 2005

Espen–Dietrichson, Variácie na temné mesto, 2012

Gordon Matta–Clark, Rozdelenie, 1974

Harriet Morrison Irwin-Hexagonal house, 1869

James Turrell-Autonómne štruktúry, 1989-2010

Jens Reinert - Vchod/východ, 2006

Johann Bernhard Fischer von Erlach, z Projekt historickej architektúry (Entwurf Einer Historischen Architektur), 1721

Rachel Whiteread, Dom, 1993

Sigurd Lewerentz - kvetinový stánok Malmo, 1969

Sir John Soane, Anglická banka 1788 - 1833

Western Addition, San Francisco, 1977

Wittgenstein Haus, Viedeň, 1928

ASSEMBLAGE
Juraj Horňák

Zabudnite na to, čo viete o asambláži. Ak neviete nič, tým lepšie. Nepokúšam sa asamblovať budovu samotnú, ukážem vám, ako asambláž uskutočniť. V mojom projekte pracujem s Teóriou asambláže Manuela DeLandu, podľa ktorej časti asambláže nevytvárajú bezšvový celok. Asambláže sú skôr celky, ktorých vlastnosti a kvality sa vynárajú z interakcií medzi týmito časťami.

Môžeme vidieť spojenie v kontexte Dezember Palastu v Katowiciach a budov v podobnej situácií, ktoré neformujú bezšvový celok, ale majú rozličné funkcie náhodne roztrúsené po budove. V takýchto situáciách niekedy jedinou vecou, ktorú budova potrebuje je malé postrčenie, otvorený komunikačný priestor, kde sa interakcia môže uskutočniť.

Použitím Teórie asambláže sa pokúšam minimálnou intervenciou dosiahnuť maximálny potenciál budovy.

Ako asamblovať:

– Aktuálny stav budovy.
– Inverzia vnútorného objemu pre analýzu priestorového potenciálu.*
– Vybrané priestory pre komunikačné územie. +
– Bližší pohľad na druhé poschodie ako najcharakteristickejšie pre ukázanie intervencie.
– Komunikačné územie s horizontálnym a vertikálnym potenciálom na druhom poschodí.
– Interiérové intervencie potrebné na vytvorenie otvoreného priestoru.
– Nové podmienky budovy pripravenej na asamblovanie rozličných častí budovy dohromady ako aj vonkajšieho sveta s vnútorným.

*Analýza extrudovaného objemu na lepšie pochopenie horizontálnych a vertikálnych vzťahov v budove.
+Priestorové variácie čiastkových spojení sú potrebné pre nájdenie najvhodnejšieho riešenia.

Skladobný diagram - vertikálne vrstvenie

Juraj Horňák, intervencie December palác, asambláž, 2017

STRATÉGIE CS AMBASSY, BERLIN
Maroš Greš

Použitie deja ako stratégie pri premene ikonickej ruiny bývalej Československej ambasády v Berlíne
Formulácia zadania ikonickej ruiny a jej transformácie, ktoré som spracovával, nemala jasne stanovené hranice, respektíve hranice boli stanované ako neexistujúce. Pri diskusii padli vety ako „neliečime architektúru“, pracujeme s médiom priestoru ako so sochou alebo intermediálnym dielom.

Preto boli začiatky semestra veľmi nejasné v tom ako správne zodpovedať otázky sebe a porote na konci semestra, aký dialóg vytvoriť? Ako sa postaviť citlivej téme každého mesta? Ako poznačiť ikonickú ruinu novým duchom doby? Poznačiť vôbec?

Zadané heslo „ikonická ruina“ bol zavádzajúci názov, často mätúci a je mnohovrstevnatý, preto som si ho potreboval sám pre seba zadeﬁnovať. Ikona a ruina a ikonická ruina. Pri predstavovaní týchto pojmov úzko súvisel môj výklad spolu s výtvarným umením – ikona – kresťanská, ikona – popularizované dielo, kedy sa dielo stáva populárne? Ikonizované?, časovosťou diela, kedy nastalo umŕtvenie diela? Kedy sa prinavráti opäť k životu?, životaschopnosťou diela - potrebuje len lepší manažment? Potrebuje toto dielo vôbec architekta?, genius loci – vnímanie, vnímanie ducha.

Bezpečnostné dôvody vyrábajú veľkú priepasť medzi človekom a budovou, ktorá mu má slúžiť. Jednou z vrstiev transformácie budovy bolo otvoriť ju pre ľudí. To je jeden krok k tomu ako možno zmeniť vnem prostredia na nechcený mohutný zásah brutalizmu ako sa zapísal v prostredí Wilhelmstrasse.

Dej

Najväčším priestorovým dejiskom pre mňa bola Babylonská veža, predstava babylonskej veže, ako ju namaľoval Pieter Bruegel. Dejisková špirála vinúca sa vyššie, stupňujúca sa a vrcholiaca v závere. Tento obraz sa pre mňa stal diagramom. Budova ambasády má štvorcový pôdorys s najdôležitejšími miestnosťami v prvom podlaží. To som zanechal ako jedinú pozostávajúcu časť ambasády, no jej centrálnu aulu som doslova vytrhol, ako pomyselné srdce budovy, ktoré nikto nepotrebuje. V mieste kde bola aula sa celou budovou tiahne diera – prázdno, a predsa je to pre mňa najdôležitejšia časť budovy, pretože tam sa deje pohyb tam sa ľudia hýbu, tam sa pozorujú, tam človek pozoruje okolie, získava nové pozorovacie pozície. Ľudí „nasávam“ z otvoreného prízemia, ktoré už nie je ohraničené žiadnou bránou alebo stenou. Boh v Babylone trestá ľudí a rozdeľuje ich na národy a dáva im rozličné jazyky ja ich na tomto mieste znovu spájam, na zdvojenom podlaží sa nachádza štruktúra miestností a študovní jazyka (České centrum, ktoré sídli v rovnakej budove, vyučuje nemčinu a češtinu). A ako najvyššie podlažie – strecha, dynamika budovy sa zrýchľuje a stáva sa z tohto miesta dejisko – ihrisko – market, Miesto kde sa miesia masy ľudu. Diagram budovy sa dynamizuje od prízemia budovy až po strechu rovnako funguje aj diagram súkromného a verejného, súkromné sa nachádza na prvom poschodí, polo-súkromná výučba, kde môžem zasiahnuť a voľná plocha pre moje vlastné realizácie na streche. Transparentnosť budovy je jednou z jej vlastností, pozorujem čo sa deje, tam hore pôjdem na kávu! Tam sa niečo naučím.

Záver

Toto je len jedna interpretácia toho, čo sa môže udiať v českej ambasáde, štúdio ponúklo viacero možností ako pracovať s budovou, ako ju predstaviť v iných kontextoch, ako na ňu reagovať. Tento projekt pracuje s otázkami, na ktoré sa niekedy ani nedá odpovedať, no bolo pre mňa zaujímavou skúsenosťou pracovať inak než klasickou formou rekonštrukcie, ísť do hĺbky, to bolo podstatou tejto práce.

Maroš Greš, stratégie CS ambassy, Berlin, koncept, 2016

DEZEMBER PALÁC KATOVICE
Zuzana Jurčišinová

Počiatočné hľadanie riešenia v analýze cirkulácie a snahe pochopiť vzájomné prepájanie priestorov ma priviedlo k stanoveniu problému, ktorým sa zaoberám. Považujem za zbytočné navrhovať akékoľvek štrukturálne zmeny, ak budova svojou monumentalitou pôsobí neprístupne. Vizuálnu neprístupnosť chápem aj ako zámer architekta. Preto hľadám riešenie prepojenia exteriéru s interiérom. Jasne čitateľným gestom spájam ulicu priamo s objektom. Pomocou rámp a schodísk privádzam ľudí do sály, ktorej sa osobitne venujem.

Zavesená konštrukcia poskytuje veľkorysé dimenzie a akustické kvality určené pôvodnému programu. Zánik prvotnej funkcie mi umožňuje daný priestor deliť a ďalej štruktúrovať. Sálu delím na menšie objemy s programom odpovedajúcim charakteru novovzniknutého priestoru. Celkovo vzniká šesť menších samostatných častí so separátnym prístupom. Forma a realizácia bakalárskej práce predstavuje popis delenia celku, zameranie objemov vzniknutých delením pôvodnej časti a lokalizácia prístupových prvkov. Na túto interpretáciu využívam koláže, pracovný model v mierke 1:100, diagramy/grafy, ktoré zobrazujú pracovný vývoj. Výstup demonštruje model v mierke 1:200, vizualizácia, graﬁcká kresba s detailným popisom.

Napojenie námestia a bočných uličiek

Pridané veže stredného traktu

Rampa napojenia z bočnej ulice

Axonometria s delením interiéru

Čelný pohľad

Zuzana Jurčišinová, Intervencie Dezember palace Katowice, model 2017

KATOWICE
Katarína Karásková

V tomto projekte som sa zaoberala problematickou budovou, ktorá bola postavená v 70. rokoch v poľskom meste Katowice. Konkrétnejšie som sa zaoberala časťou ‘C’ ktorá kedysi slúžila ako jedáleň. V dnešnej dobe v nej sídli viacero inštitúcií ako zdravotné centrum, galérie, kancelárie alebo hudobné skúšobne, a napriek tomu sa ‘C’ nedokázalo prispôsobiť novému stavu – ľudom, ktorí budovu používajú počas celého dňa. ‘C’ je veľmi husto zastavaný priestor, čo spôsobuje viaznucu komunikáciu medzi priestormi a užívateľmi. Zároveň sa v budove nachádza veľa prekážok ktoré zabraňujú šíreniu prirodzeného svetla do vnútra celej štruktúry. Tieto problémy som sa snažila riešiť na materiálovej báze budovy. Čiastočná dematerializácia husto postavených priečok ponecháva kontúry pôvodnej štruktúry – tok ľudí ostáva rovnaký – a smeruje k zlepšeniu vizuálnej komunikácie a presvetlenia vnútorného priestoru. Rozmer každého otvoru je individuálny a závisí od spôsobu užívania priestoru (sediac, stojac, kľačiac, atď.) a rozmeru jednotlivej miestnosti. Otvorenie priestoru vedie k miešaniu sa rôznych hlukov z viacerých miestností. Ohýbané sklo oddeľuje navzájom sa rušiace priestory a zabezpečuje zvukotesnosť, zatiaľ čo je stále zachovaná chcená priehľadnosť.

Celková axonometria

Model

Separácie a navrhované korelácie jednotlivých izieb

Charakter prostredia zavislý na účelu 1.PP a 1.NP, charakter prostredia zavislý na účelu 2.NP a 3.NP

Priestorové prepojenia v rendry

Katarína Karásková, Intervencie Dezember, palace Katowice, 2017

TORZO
Gabriela Smetanová

Môj projekt intervencie do Dezember Palastu v Katoviciach v Poľsku sa vo všeobecnosti zaoberá priestorom. Táto bývalá socialistická budova teraz slúži ako provizórne kultúrne centrum, ale bez akéhokoľvek konzistentného konceptu. Budova pozostáva z troch separátnych častí, ktoré sú prepojené silným hierarchickým vzťahom. Na základe analýzy priestorovej štruktúry považujem pôvodné usporiadanie za totalitné, pokúšam sa invertovať a včleniť do budovy súčasný pohľad na demokratický priestor. Dezember Palast bol orientovaný smerom k bývalému námestiu (nefunkčnému, teraz využívanému ako parkovisko). Obe bočné budovy sú podriadené (programom aj prístupom) ústrednej budove. V 1. kroku nevyhnutnou operáciou bolo vloženie širokej pasáže, kolmej na pôvodný vstup (foyer). V skutočnosti to bola operácia extrahovania, nasledovaná vznikom vnútornej druhej fasády, kontrastujúcej s hladkou fasádou v exteriéri, Zostávajúce torzo bolo potrebné prispôsobiť novej situácii, takže na to bol zameraný ďalší krok emancipácie. Pod emancipáciou mám na mysli vloženie rozličných spoločných prvkov do nového kontextu, hrajúce sa s ich umiestnením, inverziou. Za výhodu považujem vznik “nových typológií”, ktoré sú skôr nezamýšľaným produktom určitého procesu než zámerom projektu.

Gabriela Smetanová, Intervencie Dezember palace Katowice, Torzo, model, 2017

Pasáž, pohľady na torzo

Čelný pohľad sektor 2A

Sektor 2C, axonometria

Pridanie schodiska sektoru 2A

Pridanie schodiska sektor 1C, axonometria

VOID
Ján Malík

Tento projekt v istej miere nadväzuje na predošlý, kde skúmam časovosť budovy a dopad času na architektúru za dvoch protichodných okolností. V jednej situácii bola budova drasticky obnovená a v druhej kompletne opustená. V prípade tohoto projektu som šiel ako keby treťou cestou, kde sa stráca vizuálny dopad času na ňu, človek v nej prestáva vnímať priestor (alebo ho začne vnímať úplne iným spôsobom), neprečíta z jej povrchov a jednotlivých prvkov a štruktúr jej štýl alebo vek, vníma len prázdno, ktoré ho obklopuje a ktoré plní funkciu bez toho aby mu poskytovalo hocijaké informácie o sebe. Stáva sa len duchom pôvodnej architektúry, ikonickou siluetou v priestore.

Tento efekt sa dosiahne pomocou povrchu, ktorý odráža len minimálne percento svetla. Za normálnych okolnostní naše oči neustále behajú po budove, v ktorej sa nachádzame, svetlo sa odráža z rôznych povrchov a pod rôznymi uhlami vždy inak. Takto prečítame či je niečo guľaté alebo hranaté, blízko alebo ďaleko, a čítame hru foriem a tvarov. Akonáhle sa však stratí svetlo, tieto tvary prestanú odrážať informácie, strácame sa v tme a prestávame vnímať priestor. V tomto priestore však máme naraz tmu aj svetlo. Keďže všetky hmoty v tomto priestore sú zahalené v povrchu, ktorý neodráža skoro žiadne svetlo ani pri silnom osvetlení, čo znamená že všetky steny podlahy atď. okolo nás sú stále rovnako čierne ako v tme, no všetko ostatné, ľudia, nábytok atď. odrážajú svetlo normálne.

Pre vyhrotenie tohoto efektu sú v miestnostiach odstránené steny v horizontálnom smere a v priestoroch určených
pre komunikácie vo vertikálnom smere. Takto budova neustále prekvapuje a vznikajú zaujímavé pohľady do exteriéru. V jednotlivých miestnostiach vnímame výsek okolia a v komunikačných priestoroch výsek oblohy. Človek nevníma priestor okolo seba, je ako v prázdnom vesmíre a vníma len obraz exteriéru obklopený čiernou siluetou budovy. Z opačného pohľadu z exteriéru naopak vidíme len čierne prázdno a ako sa po ňom ľudia pohybujú.