Predajňa odevov NEHERA, Viedeň

Realizáciu predstavujeme prostredníctvom skráteného textu recenzie architekta a publicistu Michala Lalinského. Celý článok je uverejnený v časopise Arch 01/2021. 

Odevná značka NEHERA pred pár rokmi obnovila polozabudnuté prvorepublikové dedičstvo priemyselníka Jana Neheru a v programovej inklinácii k dizajnérskej  striedmosti začala šiť dámsku módu. V decembri 2020 otvorila svoju prvú vlajkovú predajňu. Na „butikový debut“ si zvolila najpríhodnejšie miesto, kozmopolitnú  Viedeň, ktorá rezonuje s distingvovaným étosom značky aj s jej československo monarchistickou tradíciou. Neveľkú predajňu v typickom viedenskom parteri,  v samom srdci metropoly s Dómom svätého Štefana hneď za rohom zariadil architekt Martin Skoček. 

Navrhovať verejný obchodný interiér pre konkrétnu módnu značku je istým spôsobom riskantné. Na rozdiel od iných, toto zadanie má v sebe zakódovanú ambivalenciu, ktorá neistého autora mätie. Také zadanie je totiž lákavo ľahké a súčasne mimoriadne náročné. Na jednej strane ako na tanieri ponúka dostatok impulzov, ktoré odevná značka reprezentuje. Architekt sa nimi môže dosýta inšpirovať a pretaviť ich do vlastnej interiérovej interpretácie. Na druhej strane však v sebe musí utlmiť „třeštícího“ autora: Najdôležitejšie sú odevy a interiér im za žiadnych okolností nesmie konkurovať svojou nástojčivosťou. Naopak, mal by ich supremáciu zvýrazňovať a ako neviditeľná „podšívka“ rezonovať s ich dizajnovými hodnotami. Lenže ako, keď sa vystavený obsah nepredvídateľne obmieňa s ustavičným prúdom módnych sezón? V tom spočíva osudová pominuteľnosť interiérového žánru; zvládnuť tvorbu butiku chce kombináciu nadhľadu, skúseností a pokory. Jedným, druhým i tretím oplýva bratislavský architekt Martin Skoček (1984) v dostatočnej miere. 

Aký minimalizmus? 

K Martinovej tvorbe sa často špendlí prívlastok „minimalistický“. Odhliadnuc od toho, že tento pojem sa dnes celkom devalvuje (je významovo dokonale rozptýlený), nie je presne tým, čo by vystihovalo podstatu jeho diel. Áno, zvyčajne pracuje s minimálnou materiálovou paletou a so striedmou farebnou schémou (či rovno s „bezfarebnosťou“), no určujúcimi princípmi jeho tvorivého prístupu sú skôr úžitok (v najlepšej tradícii dedičstva funkcionalizmu), organická utilitárnosť, formálna redukcia a často aj vedomý formalizmus, očisťovanie tvaroslovia len na to podstatné a trvalé očarenie prieraznosťou remeselného majstrovstva. Správnosť autorského prístupu dokresľuje konzistentný rad realizácií architekta rozpoznateľný jasným rukopisom. Butik NEHERA je pokračovaním v tomto rade: príznačný tvaroslovnou čistotou, tlmenou škálou farieb a uprednostnením autentického remesla.

Mediácia spriatelených strán 

Kým predošlé projekty Martina Skočeka boli skôr ponúknutou a potom osvojenou možnosťou uznať autorskú filozofiu implantovanú do univerza investorov, prípad NEHERA je už zámerným dialógom s autonómnou tvorbou „protistrany“. Ponúknutý priestor – čistý, funkčný obdĺžnik predajne s hlbokými výkladmi v tesnom dotyku ulice na jednej dlhej strane a s výklenkami zázemia na odvrátenej strane – predstavuje rigidný rámec, v ktorom architekt inštaloval nenútenú scenériu. Jej hlavnými zložkami sú rozsiahle plochy stavebného interiéru bez švíkov ponechané v prirodzenej povrchovej štruktúre – obnažený betón skeletu budovy komunikuje s cementovou stierkou na podlahe a tradičnými omietkami stien. Napohľad strohý až asketický podklad je vyhotovený s krajne precíznym remeselným nasadením. 

Tempus edax 

I v nábytku, ktorým vyplnil Martin priestorovú pustatinu, sa zračí poctivá stolárska esencia dotiahnutá do funkčnej krajnosti. Zrejme nezámerne a vlastnou cestou sa autor – tentoraz z pozície dizajnéra – prepracoval k podobným výsledkom ako americkí Amiši. Vešiaky na šaty, obnažené nezdobné plinty ako fošne priložené k stenám a šesťmetrový pult (statný stôl evokujúci zariadenie refektárov) dostali archetypálne obrysy zhotovené z masívneho dubového dreva (v slovenskej dielni Ajnfach). Amišská estetika odráža podobnú východiskovú pozíciu určenú reduktívnym názorom autora. Jeho posadnutosť detailom sa prejavuje aj v stolárčine: Za zmienku stojí napríklad tektonická logika pretavená do kúzelného spoja vešiakových tyčí s kruhovým prierezom. Opony prezliekacích kabín a zázemia sú ďalším vyjadrením estetického asketizmu a utilitarizmu: Na zadnej scéne predajne vytvárajú zmäkčujúci textúrny ornament a aj ony, ako ostatne všetko výrazivo použité v interiéri, prispievajú k zduchovnenej atmosfére. 

Tu všetko do seba výborne zapadá: exkluzívne susedstvo Bauernmarktu aj bezozdobná modernistická budova, v ktorej butik sídli, rukopis architekta postavený na vyčírených detailoch či reinterpretácia dizajnérskeho funkcionalizmu na viacerých úrovniach, sakrálne povznesenie aj naostrená strihová logika – spoločne podliehajú ideologickej profilácii značky, ktorá hrdo komunikuje svoju víziu funkčnej elegancie a udržateľnosti. 

Recenzia: Michal Lalinský
Celý článok je uverejnený v časopise Arch 01/2021

Podklady: Martin Skoček | Architekt
Foto: Matej Hakár