Pamätník Zámeček, Pardubice

Realizácia, ktorá vznikla na základe súťažného návrhu architektov Víta Podráského a Jana Žalského, vybrala porota medzi 29 diel nominovaných v aktuálnom ročníku Českej ceny za architektúru.

Nové múzeum a súvisiace krajinárske úpravy pietneho územia Národnej kultúrnej pamiatky Zámeček - miesta nacistického popraviska - pripomínajú temné udalosti leta 1942. Počas heydrichiády tu bolo v zavraždených 194 ľudí vrátane obyvateľov osady Ležáky.

Dôvod, prečo popravisko vzniklo práve tu, nespočíval len v jeho vtedajšej polohe v rámci areálu Larischovej vily, v ktorej Gestapo zriadilo svoje miestne sídlo. Svoju úlohu zohrala aj morfológia terénu s piesočným valom, odľahlosť lokality v rámci vtedajších Pardubíc a jej izolácia vďaka okolitým lesom.

Povojnový vývoj však spomínané špecifiká zastrel. Premenou vojenského areálu na priemyselnú zónu došlo k odtrhnutiu popraviska od vily. Postupne sa zmenila aj samotná lokalita. Val erodoval, zarástol a bol stále menej znateľný. Pôvodný pás lesa prerušili počas neskorších úprav parku. Ani expozícia v malej budove zo 70. rokov nezodpovedala významu miesta a udalosti. Súvislosti sa vytratili. Chýbala dôstojnosť.

Prvým krokom bolo odstránenie oplotenia areálu pamätníka, čo viedlo k jeho prepojeniu so susedným parkom a umožnilo nový prístup v hlavnej osi popraviska. Odstránený bol tiež pôvodný objekt expozície. Piesočný val bol následne remodelovaný do pôvodnej podoby. Nová výsadba prebehla v miestach, kde sa les nachádzal v čase popráv.

Základom novej kompozície sa stal pomník z roku 1949. Tvorí súčasť osi, na ktorej sa nachádza múzeum, prístupová rampa a tribúna na sedenie pri pietnych stretnutiach.

V areáli okolo pamätníka vznikla sieť nových peších ciest, ktorá sa drží prirodzených spojníc v lokalite, alebo reaguje na novovzniknuté súvislosti (začlenenie pamätníka do parku, odstránenie bariér, vznik nového parkoviska…). Nový pohľad na pietne územie otvára chodník, vedúci po piesočnom vale.

Vzhľadom na to, že obnova pôvodnej trasy poslednej cesty popravených v súčasnosti nie je možná, symbolické spojenie predstavuje “miznúca“ cestička. Tá vedie z miest, odkiaľ prichádzali obete, ku stene susedného priemyselného areálu. Snáď jedného dňa dôjde k prepojeniu s Larischovou vilou…

Samotné múzeum, vklinené medzi stromy, tvorí súčasť krajiny a nekonkuruje dominante pomníku. Monolitické steny sa strácajú pod zelenou strechou, prechádzajúcou do okolitej lúky. Objekt pôsobí skôr ako land-art než skutočný dom.

Vnútorný labyrint s okružnou expozíciou je komponovaný na mieru konkrétnym exponátom. Charakterová rôznorodosť jednotlivých výstavných priestorov vytvára podklad pre tematické celky. Tie pracujú s dobovými predmetmi a archiváliami, ale tiež s množstvom audiovizuálnych a multimediálnych prvkov. Vzájomné oddelenie jednotlivých priestorov chodbami s rampami podčiarkuje ich obsahovú aj formálnu odlišnosť.

Dispozícia je koncipovaná tak, aby bolo možné celú expozíciu uzavrieť a kinosálu s foyer a ďalšími priľahlými priestormi využívať samostatne. Počas rôznych udalostí (prednášky, stretnutia, výučba, detský program…) zostáva pietny dvor stále prístupný.

Po vstupe do svetlého foyer - hlavného komunikačného uzla múzea - začína okruh v kinosále zhliadnutím krátkeho úvodného filmu zachytávajúceho prerod prvorepublikovej atmosféry do nacistického diktátu. Film vrcholiaci útokom na Reinharda Heydricha vytvára východisko pre ďalšie časti expozície.

Nasledujúca miestnosť pripomína administratívnu precíznosť nacistického aparátu a jeho korene. Návštevník sa ocitá v „pracovni“ s horným osvetlením s množstvom dokumentov, v ktorých môže listovať (udanie, zoznamy deportovaných Židov, priebeh heydrichiády v Pardubiciach...) za „dohľadu“ členov vtedajšej poriadkovej polície na nástenných, zámerne rozostrených fotografiách.

Potom sa opäť ponára do tmy a po rampe schádza do prázdneho priestoru venovaného obetiam. Tu sú na jednej strane vystavené predmety z popraviska a na druhej popravčie protokoly. Drásavú atmosféru umocňuje šikmá hlinená podlaha a chlad.

Vo vedľajšej malej zaklenutej kobke sú o stenu opreté rakvy, využívané na prevoz popravených. Sprevádza ich premietanie tvárí obetí  tiež čítaný denník Jaroslava Charypara, ktorý zavraždených odvážal. Symbolicky sa táto časť expozície nachádza v najnižšom bode.

Následne sa sklon rámp obracia a začína postupne stúpať. Úzka chodba stavia návštevníka tesne pred rozmerné fotografie približujúce Ženevské konvencie - medzinárodné dohovory uzavreté po roku 1945. Téma potrestania zločincov pripomína videozáznam z Norimberského procesu aj prehľad povojnových osudov vrahov z nacistického popraviska Zámeček.

Expozícia následne pokračuje miestnosťou s obrazovkami, z ktorých sa prihovárajú preživší a pamätníci vtedajších udalostí. Znásobenie toho istého obrazu zdôrazňuje mrazivosť svedectva.

Tesne pred návratom do foyer prechádzajú návštevníci okolo pietneho dvora s pamätnou tabuľou. Len štyri steny, čerešňa a nebo nad hlavou.

Do novej stavby boli prenesené umelecké diela z odstránených stél a pôvodného objektu. Keramické vlysy z roku 1967, ktorých autormi sú vtedajší študenti VŠUP Ilja Holešovský a Jan Hričák, v súčasnosti sprevádzajú vstup na pietny dvor. Keramický reliéf z roku 1975 od Zuzany Koutovej dominuje foyer.

Pohľadový betón v exteriéri aj interiéri dopĺňajú ďalšie surové materiály - robustné oceľové vstupné vráta, masívne drevené lavice, železné rámy vitrín, pozinkované dvere a stôl v expozícii, nábytok z vodeodolnej preglejky, alebo asfaltová pamätná doska.

Fotografie - východiskový stav

• generálny dodávateľ: SKOS s.r.o.
• dodávateľ betónových konštrukcií: TAKO s.r.o.
• dodávateľ expozície: PROTVAR s. r. o.
• libreto expozície: Vojtěch Kyncl, Blanka Zubáková
• koncepcia expozície: Vojtěch Kyncl, Jana Jebavá, Vít Podráský, Jan Žalský
• grafické riešenie: Studio Datle / Jana Jebavá
• filmy: Václav Hron, Viktor Portel, Jan Vidlička

Web: www.zamecek-memorial.cz

Podklady: Vít Podráský, Jan Žalský