Rekonštrukcia a prístavba secesnej vily, Košice

Zámerom mladej košickej architektky Lýdie Pčolovej bolo zachovanie pôvodného výrazu secesnej stavby a dialógu dvoch samostatných objektov. Namiesto radikálnej prestavby a znehodnotenia pôvodnej stavby vznikla nová budova, ktorá svojou mierkou vhodne dopĺňa okolitú mestskú štruktúru. Vzájomný vzťah medzi objektami, staré a nové vedľa seba v tesnom kontakte, v ineriéri aj v rôznych vrstvách, priznaná materialita i ihistorické vrstvy, jednoduchosť a racionálny koncept... prinášajú zaujímavý výsledok.

Vila je situovaná na trojuholníkovej parcele, na rozhraní kľudovej zóny mestského parku a rušného prostredia železničnej stanice. Táto zaujímavá urbanistická situácia a schátraný stav vily so storočnou históriou, boli výzvou pre investora a jeho rodinnú stavebnú firmu. Mohli sa tak odprezentovať remeselné zručnosti pracovníkov spoločnosti, ktorá pôsobí na trhu viac než dvadsať rokov, ako aj rodinná spolupráca pri riešení architektúry objektu.

Zachovala sa tu nielen urbanistická štruktúra pôvodnej obytnej zóny tzv. Záhradného mesta, ale aj takmer intaktne zachovaná architektúra meštianskych domov, pôdorysná aj priestorová skladba objektov. Pravdepodobne v 80. rokoch 20. storočia bola pristavaná budova garáže a realizovali sa nevhodné zmeny tvaru a veľkosti okenných otvorov.

Koncept návrhu uvažoval s očistením vily od nevhodných pristavaných prvkov, rešpektovaním pôvodnej trojtraktovej dispozície a zobytnením jestvujúceho krovu. Pri rekonštrukcii sa dbalo na použitie charakteristických historických materiálov a prvkov. Vzhľadom k tomu, že majitelia zamýšľali okrem administratívnych a bytových priestorov vytvoriť aj priestor pre voľnočasové aktivity obyvateľov mesta – šachovú školu, začalo sa uvažovať s prístavbou.

Novostavba ustúpila od uličnej čiary smerom do dvora, nadväzuje na líniu rizalitu vily a komunikuje s okolitou zástavbou svojim hmotovým osadením ako aj symetrickým členením fasády. Odstránením betónového oplotenia na východnej hrane parcely a vytvorením replík secesného kovového oplotenia budovy komunikujú s ulicou a otvárajú sa svojou predzáhradkou. Voľná dispozícia novostavby poskytuje variabilitu priestoru pre šachové podujatia, tréningy a prednášky. Technické miestnosti a schodisko sa ukrylo v severozápadnej časti pacely, v časti jej zošikmenia. Na druhom podlaží sa nachádzajú dva byty, ktorých vstup nie je viditeľný z ulice. Tým sa jasne definoval komunikačný uzol medzi budovami a symetria fasádnych presklení ostala nenarušená. Čierne kovové balkóny vytvárajú dynamiku na inak jednoduchej fasáde s pravidelným rastrom.

Vila prešla kompletnou úpravou fasády umelecko-remeselným spôsobom so zachovaním bohatého architektonického členenia. Podobne sa pristupovalo k rekonštrukcii oplotenia, kde sa podarilo zachovať všetky pôvodné kovové časti, ktoré boli šetrne očistené od zvetraných vrstiev a hrdze a následne ošetrené novým náterom. Betónové oplotenie na východnej strane parcely nebolo pôvodné a pôsobilo ako výrazná bariéra. Po analýze prostredia sa ukázalo ako najvhodnejšie túto bariéru odstrániť, nadviazať na historické oplotenie, preslniť pozemok a zjednotiť komplikované uličné nárožie.

Pri rekonštrukcii secesnej vily sa postupne objavovali pristavané prvky, zamurované otvory a technické problémy spojené s neodbornými zásahmi a vlhkosťou. Realizačný projekt sa prispôsoboval novým zisteniam a reagoval na všetko, čo sa búraním odkrylo. Podarilo sa vytvoriť reprezentatívne kancelárie firmy a zobytniť podkrovie objektu. V podkroví sa zachovala pôvodná drevená nosná konštrukcia, ktorá udáva rytmus dispozičnému členeniu interiéru. Najväčším prínosom pri zobytnení podkrovia bolo zníženie úrovne podlahy na maximálnu možnú mieru (o viac ako 60 cm), pričom namiesto nosných drevených trámov boli v podlahe osadené oceľové prvky. To dovolilo vytvorenie obytných priestorov s vyhovujúcou až nadštandardnou svetlou výškou (4,5 m v najvyššom bode), bez vytvárania schodov v interiéri. Okrem tohto zásahu ostali všetky pôvodné drevené časti krovu priznané, čo len podčiarklo atmosféru priestoru.

Pivnica vily bola v značnej miere zdevastovaná, čo vyžadovalo hĺbkovú sanáciu, drenáž, očistenie kamenného muriva, vyplnenie škár sanačnou maltou, sfunkčnenie okenných otvorov ako aj inštaláciu kúrenia a núteného vetrania. Všetky pôvodné materiály tak ostali priznané a tento jemne osvetlený intímny priestor sa stal oddychovou zónou pre obyvateľov objektu.

Aj keď vila na Svätoplukovej ulici nie je klasifikovaná ako kultúrna pamiatka, pri rekonštrukcii sa k nej pristupovalo citlivo. Komunikácia s pamiatkovým úradom pred aj počas výstavby bola veľkým prínosom pri skúmaní histórie objektu a voľbe najvhodnejších riešení. Zvolené cesty neboli vždy tie najjednoduchšie a dôležitosť zachovania secesného domu bola na prvom mieste. Nový objekt sa včlenil do daného prostredia kontrastne, ale s rešpektom historickej parcely. A napriek tomu, že sa od počiatku hovorilo o prístavbe, ani jeden objekt nie je prístavbou toho druhého.

Podklady: Lýdia Pčolová