Dom smútku v Trebišove - rekonštrukcia, dostavba

Nie každý starý objekt je zlý. Mnohokrát nevidíme hodnoty, vedľa ktorých dennodenne chodíme. Nemusia byť na prvý pohľad zrejmé. Všeobecne sa v laickej verejnosti na Slovensku podceňujú najmä "stavby z obdobia socializmu". Častokrát sú to veľmi kvalitné a kultivované diela. K takým nepochybne patril aj dom smútku v Trebišove. Jeho autorom bol pražský archtekt Petr Švácha (pozor, nemýliť si s Rostislavom Šváchom, historikom a teoretikom umenia a architektúry). Projekt vznikol v rokoch 1967 až 1969. Po takmer päťdesiatich rokoch boli potrebné úpravy nevyhovujúceho stavu. Dočkal sa rekonštrukcie od "domácich" architektov Mariana Puciho, Radovana Krajňáka a Stanislava Liščinského. Keď architekt vstupuje na pôdu, kde zanechal stopy iný kolega, je to delikátna pozícia. Dosiahnuť vyvážený výsledok nie je ľahké. Nepotlačiť pôvodné kvality a s citom pracovať na ich rozvoji vyžaduje talent. Tu sa dielo podarilo. Aj keď nie priamou revitalizáciou pôvodných kvalít, ale miernou transformáciou pôvodného konceptu pomocou súčasného názoru autorov a nových materiálových možností do podoby kultivovanej a dôstojnej občianskej stavby.

Dom smútku od svojho uvedenia do prevádzky v roku 1969 nebol primerane obnovovaný. Stavba nevyhovovala súčasným dispozičným, prevádzkovým ani technickým požiadavkám. Objekt mal zastaranú, poruchovú technickú infraštruktúru, statické poruchy, zariadenia a materiály za hranicou svojej životnosti, užíval sa v havarijnom stave. Do diela tejto hodnotnej modernej architektúry bolo prevedené množstvo neodborných zásahov a úprav, ktoré viedli k potlačeniu jeho pôvodných architektonických kvalít.

Východiskom návrhu bolo zachovanie základnej dispozičnej a hmotovo - priestorovej koncepcie pôvodného autora. Pôdorys obradnej sály bol proporčne predĺžený v západnom aj východnom smere, čo umožnilo zväčšenie obradného priestoru a priestoru pre sedenie a státie návštevníkov. Veľkoplošné presklenie z východnej strany bolo zachované a úmerne zväčšené predĺženiu priestoru. Galéria na státie bola ponechaná a doplnená novým schodiskom. V obradnom priestore bol navrhnutý pevný žulový katafalk s otváraním zadnej steny.

Katafalk je návrhom umiestnený v obradnej sále asymetricky, čím vytvára väčší priestor pre obrad. Hmota katafalku je odsadená od podlahy štrbinou, pre vytvorenie pocitu pokračovania jeho objemu do hlbín podsvetia. Vo vyvýšenom priestore nad zosnulým je štrbina v strope prechádzajúca strechou a západnou stenou do podlahy, ktorá nasvetľuje priestor poslednej rozlúčky denným svetlom prichádzajúcim symbolicky zhora. Smútiaca rodina stojaca pri obrade pri zosnulom je scénicky osvetlená prirodzeným svetlom a účastníci obradu prichádzajúci hlavným vstupom vidia zosnulého s rodinou v priamom pohľade so symbolom utrpenia, v podobe kríža sv. Františka v pozadí.

Kríž je štylizovaný a osadený v miernom dynamickom náklone. Je kotvený tak, aby ho bolo možné jednoducho demontovať v prípade obradu iného vierovyznania. Obradný priestor umožňuje posúvať rečnícky pult, meniť počet sedacích prvkov pre účinkujúcich a jednoducho napojiť na ozvučenie klávesový alebo iný hudobný nástroj. V strope integrovaný projektor dáva priestor pre digitálnu projekciu portrétu, textu a obrázkov na zadnú stenu obradného priestoru, kde projekcia pri bežnom osvetlení priestoru pri obrade pôsobí zdržanlivo a primerane k charakteru obradu, ktorý informačne doplňuje.

Hmotovo - priestorové riešenie objektu a hlavného vstupu na cintorín vychádza z čistých línií a tvarov a plastickej hry svetla a tieňa. Farebnosť je potlačená na metalický obklad v studenej matnej bielej farbe a matnej čiernej eternitovej obkladovej doske. Základná farebnosť a štruktúra povrchov je doplnená multifunkčným sklom, oceľovými sitami v čiernej a šedej farbe, zvislými zelenými plochami na fasáde z paviniča, perforáciami v hmote objektu a jeho povrchoch.

Umelé osvetlenie poskytuje vytvorenie rôznych svetelných scén obradného priestoru a dosvetlenia pri slabom vonkajšom dennom svetle. Pôvodný návrh patia, ako exteriérového priestoru prepojeného so smútočnou sálou veľkoplošným presklením bol zachovaný. Na protiľahlej stene bolo patio doplnené vertikálnou zelenou plochou z paviniča s lavičkou a fontánou v podobe pomaly stekajúcej vody po žulovej doske.Tento exteriérový dláždený priestor z ktorého sa cez presklenie sledujú obrady bol tak doplnený o vertikálnu zelenú plochu a vodný prvok, symbol života, ktorý osviežuje priestor v horúcich letných dňoch.

Smútočná sála má podlahové vykurovanie, rekuperačné vetranie s filtráciou vzduchu a chladenie. Technologické zariadenia a rozvody sú navrhnuté tak aby neboli vnímané a nenarušili jednoduchosť a tvarovú čistotu. V objekte boli navrhnuté zariadenia pre zadržanie a využitie dažďovej vody a zatrávnenie plochej časti strechy objektu. Z rozpočtových dôvodov bola realizácia týchto zariadení a častí stavby zaradená do II. etapy výstavby a objekt je na dobudovanie technicky pripravený.

V interiéri obradnej sály je použitý olejovaný dub, gresová dlažba, žula s pieskovaným povrchom a biely matný povrch stien. V dispozícii zázemia boli vytvorené nové verejné toalety s priamym vstupom aj z exteriéru, priestory pre pomoc pri nevoľnosti, miestnosť pre prípravu kňazov, šatne zamestnancov a pod. Pred hlavným vstupom do objektu bola vytvorená čiastočne prekrytá zhromažďovacia plocha, ktorá je využívaná pri pohreboch s väčším počtom účastníkov, pri obradoch neďalekého pamätníka hrdinom II. sv. vojny a pri cirkevných obradoch a sviatkoch. Plocha nadväzuje na hlavnú kompozičnú a komunikačnú os od hlavného vstupu na cintorín k pamätníku. Hlavný vstup na cintorín bol rozšírený a jeho riešenie umožnilo vytvoriť široký priehľad z ulice do priestoru cintorína, pôvodne uzavretý neprehľadným múrom.

Poznámka: Potešenie autorom pred odovzdaním stavby priniesol náhodný pohľad na mladú nevestu a ženícha, ktorí pózovali fotografovi pred dokončeným objektom.

Podklady: Marian Puci