Rekonštrukcia domu smútku, Prešov - Šváby

Dom smútku je súčasťou mestského cintorína Solivar. Prešovský ateliér STOA architekti, ktorý stojí za jeho rekonštrukciou, je tiež autorom uceleného konceptu rozšírenia areálu pohrebiska. Dokončená prvá etapa (súťaž 2003, realizácia 2017) patrí k najlepším realizáciám tohto druhu, dokončených v posledných rokoch. Ďalšou náročnou úlohou bolo rozšírenie kapacity a prestavba pôvodne nevykurovaného objektu bez adekvátnej technologickej infraštruktúry. Výsledok predstavíme so sprievodným textom autorov:

Dom smútku -  miesto poslednej pravdy  

Nový solivarský Dom smútku vznikol rekonštrukciou staršieho objektu, postaveného v sedemdesiatych rokoch minulého storočia. Ten dlhodobo slúžil ako obradný priestor pre pietnu rozlúčku na miestnom cintoríne na okraji mesta. Koncept riešenia nového Mestského cintorína Prešov - Šváby, ktorého súčasťou je aj solivarský cintorín, rátal s jeho využitím.

Dal mu nový obsah, nie celkom bežný v tunajších končinách – kolumbárium.

Z ekonomických dôvodov nedošlo k výstavbe nového Domu smútku tak, ako sa predpokladalo. Mesto zmenilo pôvodný úmysel. Rozhodlo sa prestavať pôvodný objekt a zväčšiť jeho kapacitu.

Architektúra

Pôvodný dom smútku na malom pozemku, obkolesenom náhrobkami, bol v zlom technickom stave, bez funkčného zázemia či vyhovujúcich technológií. Pôvodne bol prístupný iba zo strany priľahlej komunikácie. Predĺžením osi prístupu došlo k prepojeniu s novým cintorínom.

Náš zámer bol zachovať hmotovú skladbu a nekonkurovať pôvodnej myšlienke

Konštrukčné parametre, finančné možnosti mesta a stiesnené pomery pozemku nedovoľovali zásadú prestavbu a rozšírenie. Bolo preto komplikované dosiahnuť požadovanú kapacitu.

Ako najvhodnejšie riešenie sa ukázalo priečne a pozdĺžne zväčšenie obradnej sály - až na hranu vymedzeného pozemku. Hlavná, zošikmená hmota objektu ostala bez zmeny. Chýbajúci vstupný priestor - foyer vznikol na úkor predstavanej krytej chodby, ktorú nahradilo vykonzolovanie strechy nad hlavným vstupom. Bočný vstup bol doplnený prístupovou rampou a vysunutým prestrešením. Nové konštrukcie boli navrhnuté z ocele a dreva, čo umožnilo stavať aj v zimných mesiacoch.

Hlavná obradná sála mala zaužívanú funkčnú schému s nevhodne zvoleným umiestnením obradného miesta – pôvodne dobre navrhnutá galériu nad ním (na poschodí) sa dostala do nelogickej polohy oproti hlavnému vstupu. Nevýhodou bola tiež malá svetlá výška v ostatných priestoroch, kde sa uvažovalo s poslednou rozlúčkou.

Otočením obradného priestoru o 180° (pravdepodobný zámer autora pôvodného návrhu) dostalo usporiadanie obradnej sály nový zmysel. Pôvodne otvorený, ale nehodnotný pohľad do hrobových polí, sme uzatvorili zväčšením obradného priestoru a vytvorením rajskej záhrady. Priečne zväčšenie obradnej sály “zosymetrizovalo” hlavný priestor a umožnilo nástup z dvoch strán. Ponechali sme prepojenie medzi obradnou sálou, poslednou rozlúčkou a zázemím. Spojovacia chodba so vstupným priestorom bola premiestnená na vnútornú časť fasády. Hlavný nedostatok priestoru poslednej rozlúčky - malá svetlá výška - bola čiastočne kompenzovaná vybúraním stropného panelu. 

Vložením strešného svetlíka denné svetlo preniklo do priestoru a opticky ho zväčšilo. Nad miestom katafalku vznikol zaujímavý svetelný efekt. 

Zázemie objektu bolo navrhnuté ako bezbariérové.

Interiér

Koncept interiéru rešpektoval kvalitnú materiálovú skladbu pôvodnej stavby. Travertínová dlažba v hlavnej obradnej sále ostala zachovaná. Liata cementová podlaha v ostatných miestnostiach jasne vyselektovala hierarchiu priestorov.

Keďže pôvodná konštrukcia nedovoľovala ísť do výšky, za princíp bola zvolená horizontalita. Drevený obklad stien obradnej sály priestor hlavnej sály opticky natiahol a prepojil tak pristavanú časť k pôvodnej budove. Obradný priestor tak dostal výraz širokouhlého javiska – scény. 

V koncepte interiéru bol návrh na uzatvorenie obradného priestoru oponou pred a po obrade. Táto myšlienka sa v realite neaplikovala.

Osvetlenie

Prirodzené svetlo vchádza do interiéru svetlíkom, presklením do rajskej záhrady či veľkými preskleniami vstupných priestorov. Pri návrhu sa dbalo na správne tienenie a tónovanie zasklení, aby nedochádzalo k oslneniu interiéru.

Umelé osvetlenie bolo navrhnuté bez viditeľných zdrojov svetla tak, aby sa priestor opticky prevýšil. Pri navrhovaní umiestnenia osvetlenia, intenzity a teploty svietidiel ateliér spolupracoval s odborníkmi na osvetlenie. Cieľom osvetľovacej štúdie bolo aby svetlo pôsobilo mäkko a zachovalo tak intímnu atmosféru.

Mobiliár

Pri návrhu jednotného mobiliáru bol kladený dôraz na pravdivosť materiálu a remeselný um. Každý prvok musel prejsť rukami tvorcu. Či to bol svietnik, lavica, nosič vencov, katafalk, alebo kríž. Strohému výrazu prvkov pri bližšom pohľade sekunduje remeselný detail – ručný výbrus kovu, odtlačok prsta v laku konštrukcie, poctivo kartáčovaný dubový masív... 

Kríž spracoval miestny umelecký kováč Martin Heštera. Masívny oceľový profil bol špeciálnou technikou pokovený a pracne okutý – symbolicky ´doráňaný´.  

Objekt autori chápu len ako obálku k samotnému dianiu vo vnútri

Vážnosť a duchovno budovy zvýrazňujú zachované výtvarné diela. Sú dve. 

V exteriéri na čelnej stene obradnej sály – keramická mozaika na podklade z čadičových kachlíc (nepodarilo sa zistiť autora) a v interiéri drevená plastika - ´Strom života´ (autor Fedor Vico).

Mozaika bola zreštaurovaná a zakonzervovaná. Drevená plastika prešla očistou a bola umiestnená do čela pred katafalk, v miestnosti poslednej rozlúčky.

Technológia

Objekt nebol pred rekonštrukciou vykurovaný. Pribudol nový systém vzduchotechniky, so strojovňou v rozšírenej časti objektu. Ozvučenie je možné sektorovo regulovať. V hlavnej sále a v miestnosti poslednej rozlúčky zabezpečuje dohľad a  koordináciu obradov kamerový systém. Detaily ako zabudované reproduktory, premietanie na stenu namiesto LCD, či kvalitný obklad a osvetlenie exteriéru sa pretlačiť nepodarilo. 

Riešenie plné kompromisov...

Podklady: STOA architekti 
Autori fotografií : Jonáš Verešpej, Adam Macejko, Mesto Prešov