Obnova vojenského cintorína z prvej svetovej vojny v Banskej Bystrici

Pohnutý osud vojenského cintorína v Majeri

V banskobystrickej časti Majer, asi dva kilometre od mesta, vznikol v čase vojny jeden z najväčších lazaretov na území Uhorska. V blízkosti vojenského ošetrovacieho ústavu (v nadväznosti na starší obecný cintorín) bolo v rokoch 1915 až 1918 pochovaných 1380 vojakov.

Regulovaný a udržiavaný cintorín bol založený s jasným pôdorysným plánom. Zlom nastal v šesťdesiatych rokoch minulého storočia, kedy územie vojenského cintorína prekrížili dve frekventované cesty. Integrita a čitateľnosť areálu bola výrazne narušená. Spolu so zanedbanou údržbou začal cintorín postupne miznúť pod náletovou zeleňou. Nepriaznivé okolnosti vyvrcholili začiatkom nového tisícročia,  kedy severná časť pohrebiska padla za obeť výstavbe autosalónu. Pôvodná podoba cintorína sa zachovala len v spomienkach pamätníkov, okoloidúci prakticky nemali šancu vedieť, že prechádzajú priamo cez významné pietne miesto. Malou nápovedou bol iba zachovaný (presunutý) pomník československých legionárov.

Mesto sa preto v roku 2016 (vzhľadom na blížiace sa výročie ukončenia prvej svetovej vojny) rozhodlo vyhlásiť architektonickú súťaž, ktorej cieľom bolo "nájsť návrh optimálneho architektonického, urbanistického a výtvarno-umeleckého riešenia obnovy časti vojenského cintorína."

Architektonická súťaž ako východisko

Súťaž na obnovu vojenského cintorína z 1. svetovej vojny v Banskej Bystrici bola vyhodnotená v septembri toho istého roku. Článok o nej a predstavenie súťažných návrhov si môžete pozrieť tu a tu. Zaujala téma, aj úroveň prihlásených návrhov. 

Výsledné dielo je zhmotnením víťazného návrhu autorského tímu, ktorý pracoval v zložení: Benjamin Brádňanský, Vít Halada, Maroš Greš. 

Bratislavskí architekti vstúpili do areálu s návrhom, ktorý podľa slov poroty "vkladá do priestoru novú životaschopnú vrstvu. Jej súčasťou je monument, ktorý okrem toho, že sám o sebe je pamätníkom dokumentujúcim a pripomínajúcim históriu cintorína, prináša do existujúcej periférie aj nadhľad." Práve nový objekt sa v komplikovanom kontexte a ťažko čitateľnej situácii stáva vyhliadkou, náhrobnou doskou s menami pochovaných, kaplnkou, prezentačnou stenou, zázemím, a v neposlednom rade výrazným symbolom miesta. 

Dôstojný monument

Aj napriek hektickým podmienkam finálnej realizácie a viacerým kompromisom, ktoré museli byť vzhľadom na vonkajšie podmienky urobené (financie, časový rámec, realizačné a technologické obmedzenia…) je výsledok pôsobivý. Vzniklo dielo, ktoré sa radí k tomu najlepšiemu, čo bolo v tejto oblasti na Slovensku zrealizované. 

Jednoduchý, centrálny, elementárny objekt v podobe pretiahnutého pravouhlého monumentu je pre okoloidúcich signálom, že miesto má väčší význam, ako by sa na prvý pohľad v heterogénnom, dlhé roky zanedbanom a nevhodnými zásahmi zdevastovanom území zdalo. Nie je to však iba “socha”. Je zrejmé, že v pozadí sú architekti. Pamätník je objektom, miestom do ktorého môžeme vstúpiť. Schodiskom vystúpiť na hornú vyhliadkovú plošinu a z nadhľadu si uvedomiť priestorové a historické súvislosti, ktoré fyzicky zanikli, alebo sú z horizontu pešiaka nevnímateľné. Zároveň obsahuje aj uzatvárateľnú "svätyňu", kde sú bezpečne uchované a chránené najcennejšie zachované fragmenty z pôvodného cintorína. Pri slávnostných príležitostiach je to otvorené pietne miesto pre uloženie vencov a uctenie si pochovaných obetí. 

Súťažný návrh priniesol ucelenú predstavu riešenia celého areálu. Napríklad označenie konkrétnych hrobov v pôvodnom rastri, prvky informačného systému v priestore, sieť mlatových chodníčkov…
Areál pred našimi očami rástol do výslednej podoby. Tak, ako to predostrel súťažný návrh. Stále však nemôžeme hovoriť o finálnej podobe. Niektoré navrhnuté krajinárske úpravy neboli zrealizované, na iné sa ešte len dostane.

Veci, ktoré vytvárajú kultúrnu stopu v prostredí v dlhom časovom horizonte, by mali byť tvorené tak, aby bol priestor urobiť ich naozaj kvalitne. Chybou mnohých verejných investícií je ich “torzovitosť” a nedokončenosť. A mnohokrát aj fakt, že o výsledok sa treba priebežne starať a udržiavať ho. Verejné priestranstvá zostávajú nezriedka po slávnostnom otvorení neskôr zanedbané, časom devastované.

V prípade banskobystrického vojenského cintorína z 1. svetovej vojny je však predpoklad, že by to mohlo byť aj inak. Autori zvolili odolné materiálové riešenie, ktoré niečo vydrží. Použitie robustnej, masívnej “atmofixovej” surovej ocele v jej prirodzenej technickej podobe sa nemusí páčiť každému. Je to však dielo poctivé, verné, presvedčivé, nič neskrýva. Monument sa časom určite stane vžitým symbolom miesta a stotožnia sa s ním aj konzervatívnejší občania.

Príznačná je veta, ktorú sme si pri otvorení pamätníka vypočuli od náhodného okoloidúceho: "...zvláštne..., ale asi dobre vybrali, lebo tento pamätník to určite prežije aj do ďalšej vojny…"

Pripájame niekoľko pohyblivých záberov, ktoré názornejšie priblížia podobu výsledného objektu i jeho pôsobenie v priestore.

Fotodokumentácia ukazuje prirodzené starnutie a oxidáciu surového oceľového korpusu. Časť fotiek je zo slávnostného otvorenia 11. 11. 2018 o 11. 11 hod. - pri príležitosti storočnice ukončenia prvej svetovej vojny. Druhá časť je fotená dnes, s ročným odstupom. Priznanú materialitu a jej zmeny je zaujímavé sledovať v postupe času. Progres je zrejmý už v priebehu jedného roka. Vzhľad povrchov monumentu sa mení nielen v dlhšom časovom období. Dynamické zmeny prebiehajú aj v rámci denných cyklov, počasia a osvetlenia...

Výkresová dokumentácia:

Text, fotografie a video: Štefan a Jakub Moravčíkovci

Video a vtáčie pohľady natočené pomocou DJI drona (dovozca pre SR a ČR Stablecam).