B(r)eh na dlhé trate

Rieka, riečka, malý vodný tok, rybník či vodná nádrž. Ku každému nášmu mestu či obci by sme vedeli priradiť tzv. vodného partnera. Využívame potenciál tohto partnerstva dostatočne? Napĺňame požiadavky verejnosti na zdravé, príjemné a atraktívne prostredie mesta? Možnosť identifikácie s prírodou a jedinečnosť každého nábrežia generuje novú typológiu mestských priestorov. Ich rozvoj je podmienený dokonalým poznaním riečnych, inundačných a nábrežných zón riek. Súčasné trendy a koncepty rurban & naturban posúvajú nábrežia do polohy medzi mesto a prírodu. Sériou malých aj väčších opatrení v dlhodobom rámci regenerácie dokážeme generovať novú kvalitu mestského prostredia.

Bluefield

Topografia krajiny a morfológia terénu má výrazný vplyv na formovanie mesta. Rieka predstavuje prírodný prvok, ktorý mesto a krajinu prepája. Toto prepojenie môžeme charakterizovať ako partnerstvo na dvoch úrovniach - v mierke vonkajšieho a vnútorného mesta. Na úrovni vonkajšieho mesta hovoríme o poloprírodnom charaktere rieky, kde sa nábrežia a inundačné plochy postupne stávajú krajinou a opačne. V rámci vnútorného mesta sú brehy rieky viac „obsadené“ mestom. Zástavba je intenzívnejšia, objavujú sa promenády, prístavy, mosty. V centre mesta sa v mnohých prípadoch mení prírodná mäkká forma brehovej čiary rieky na tvrdú formu (kamenné brehy, hrádze, steny kanálov). V dôsledku týchto opatrení sa vytráca kontakt človeka s vodou, rieka často mlčky prechádza mestom ako jeho samozrejmý, no nepovšimnutý partner. Súčasné urbanistické trendy fenomén rieky transformujú z polohy bariéry, ktorá rozdeľuje, na pozíciu mediátora, ktorý má možnosť spájať. Spájať človeka s prírodou, s tým nedostatkom zelene, po ktorej tak všetci bažíme.

Na rozdiel od zástavbou zviazaných parkov či alejí, rieka disponuje voľnejším prírodným prostredím. Predstavuje mestskú krajinu, krajinu v meste. Jej dosah na mesto charakterizuje Bluefield mesta - územie, v rámci ktorého je pešia dostupnosť rieky menej ako 5 min. Bluefield sa skladá zo sektorov a zón, kde jednotlivé sektory reprezentujú tri polohy - vnútorného, vonkajšieho mesta a voľnej krajiny. Zonácia je rozdelená podľa časovej a priestorovej dostupnosti rieky - inundačná zóna (0 - 50 m), nábrežná zóna (50 - 200 m) a vnútromestská zóna (200 - 500 m). Podobný systematický prístup v rámci usporiadania vzťahov v území je dôležitý pri kreovaní dlhodobej vízie a koncepcie v rámci partnerstva mesto - rieka - krajina.

Renaturalizácia riek - Vonkajšie mesto

Mníchov patrí k najkompaktnejším mestám v Európe. Počas celého 20. storočia sa takmer nemenila jeho rozloha a tvar. Rieka Isar predstavuje významnú kompozičnú a prírodnú kostru. Koncom 20. storočia nastal problém s hrádzami a ochranou pred povodňami v južnej časti toku.

Z iniciatívy aktívnych občanov vzišlo v roku 2003 zadanie súťaže s jasnou víziou integrácie prírodného nábrežia do vnútorného organizmu Mníchova. Cieľom súťaže bol nový dizajn nábrežia, zlepšujúci kontrolu povodní a kvalitu vody. Integrálnou podmienkou zadania sa stala ochrana prírodných zdrojov a podpora rekreačných možností na nábreží. Po vyhodnotení výsledkov súťaže rozhodla samospráva o tzv. implementačnom navrhovaní, pri ktorom na finálnom návrhu spolupracovali víťazi krajinní architekti Burkhardt/mahl-gebhardt a architekti z kancelárie Jerney/EDR/IFH umiestnení na druhom súťažnom mieste.

Realizácia premeny nábrežia prebiehala v rokoch 2007 až 2010. Architekti kládli dôraz na prírodnú premenlivosť rieky v čase. Štrkové duny sa počas roka menia podľa výšky hladiny samotnej rieky. Predstavujú mäkké formy úpravy brehu. Veľké kamenné bloky ako tvrdé formy úpravy brehu boli zvolené v rámci ochrany základov historických mostov. Výsadba vegetácie v rámci územia bola pre kolísavú hladinu rieky obmedzená. Aplikácia štrkových polí umožňovala výsadbu druhovo aj farebne pestrej komunity tráv. V rámci nízkych porastov bolo možné podporiť výsadbu lokálnych vrbín, ktoré boli zaštepené z horného toku rieky Isar. Celkové riešené územie v rámci renaturalizácie rieky Isar v Mníchove predstavuje plochu 35 ha s rozpočtom 9,5 milióna eur.

Renaturalizácia riek - Vnútorné mesto

Príkladom renaturalizácie menšieho toku je rieka rippowam v americkom meste Stamford, štát Connecticut. Plán na jej premenu v centre mesta bol spracovaný americkým ateliérom architektov Sasaki Associates v roku 1997 na podnet samosprávy Stamfordu. Urbanistická štúdia Mill river Corridor Plan sa stala podkladom na ďalší rozvoj okolitého územia s rozlohou viac ako 10 hektárov pod názvom Mill river Park. Veľký otvorený zelený priestor sa v rámci dokumentácie dostal do podkladov pre územný plán mesta - tzv. Stamford Master Plan.

V roku 2000 tím odborníkov vyhodnocoval možnosti regenerácie prírodného ekosystému rieky Rippowam. Po dôkladnej analýze sa rozhodli odstrániť historickú hrádzu a nahradiť ju prirodzeným riečnym tokom. Cieľom regenerácie prírodného prostredia bol návrat lokálnych rýb a živočíchov, obnova mokraďových habitatov a v neposlednom rade sprístupnenie rieky pre verejnosť. V rámci realizácie parku v rokoch 2005 - 2007 bola navrhnutá aj séria detských ihrísk. V spolupráci s americkým ateliérom krajinných architektov olin Partnership and Leathers & Associates sa na ich plánovaní a realizácii podieľala komunita miestnych študentov, učiteľov a rodičov. Viac ako 1 500 dobrovoľníkov sa počas šiestich dní (15. - 21. mája 2006) zapojilo do podujatia community-build - komunita stavia. Zapojenie miestnych ľudí do výsadby lokálnych drevín, tráv, trvaliek a krov malo veľký význam pre následný rozvoj parku, jeho spolufinancovanie a jednoduchšiu údržbu.

Transformácia Mill river Parku redefinovala prístup k mestskému životu so snahou vychovať si mladých obyvateľov mesta spoluzodpovedných za jeho obraz. S odstupom času miestna samospráva zhodnotila fakt, že návratom prírodných mäkkých foriem rieky do zastavaného - tvrdého centra mesta sa výrazne zmenila atraktivita prostredia. Zmena generovala záujem mladých ľudí o bývanie v centre, čím sa čiastočne zastavilo rozširovanie monofunkčných predmestí na okraji mesta Stamford. 

Naturban & Rurban

V roku 1997 sa v Izraeli uskutočnilo podujatie Biennal of Landscape Urbanism (bienále krajinného urbanizmu), kde bola prijatá definícia pojmu landscape urbanism - krajinný urbanizmus, ktorý rozoberá diverzitu konceptov, metód a stratégií pre navrhovanie mestského prostredia. Krajina sa stáva modelom pre nové formy urbanizmu. Dynamika prírody krajiny v rôznych časových úsekoch je synonymom k širším urbanistickým procesom. Krajina ako mesto jestvuje v rôznych časových cykloch: deň, sezóna, ročné obdobia, dekády, storočia. Pojmy naturban - prírodne mestský a rurban - vidiecko mestský sú základom pri konceptoch regenerácie mestského prostredia.

Príkladom aplikácie konceptu naturban je riešenie lokality Bottière Chênaie eco-district vo francúzskom meste Nantes, ktorého autormi sú francúzski krajinní architekti Atelier de paysages Bruel-Delmar. Projekt nadväzuje na prostredie lokality a jeho históriu. Pôvodne bolo územie pri vstupe do mesta Nantes obhospodarované pestovateľmi zeleniny, disponovalo nízkou hladinou podzemných vôd a sieťou vodných vrtov a studní. Zámerom architektov bolo nadviazať na tieto atribúty, s cieľom vytvoriť samostatný celok. Park a všetky verejné priestory sa mali držať rámca definovaného pôvodnou poľnohospodárskou krajinou. V duchu sedimentácie je nový scenár prostredia napísaný podľa vzoru pôvodnej stopy lokality. Nový park prepája územie zo severozápadu na juhovýchod, pričom spája dve susedstvá Doulon a Bottiére. Lineárny park je protiváhou k hustote novej zástavby. Výsadba parku je riešená prevažne pôvodnou vegetáciou s cieľom získať pôvodnú povahu prostredia.

Moment odhalenia Gohardského potoka má vyjadrovať spomienku na pôvodnú geografiu územia. Potok súčasne plní funkciu centrálneho kolektora zrážkovej vody pre celú štvrť. Prostredníctvom malých kanálov a priepustov sa voda distribuuje z celého územia do rezervoárov na vodu, ktorých mnohé sú na pôvodnom mieste. Ulice napomáhajú snahu zachytávať dažďovú vodu do zberných priekop. Betónové povrchy ulíc sú zdieľané chodcami, cyklistami a automobilmi. Viac ako 50 % verejných priestorov pokrýva lokálna vegetácia, čo prispieva k znižovaniu otepľovania miestnej mikroklímy. V budúcnosti je plánované využívanie veternej energie na distribúciu vody do odľahlejších častí parku.

Projektové práce sa začali v roku 2008, pričom realizácia poslednej fázy prebieha dodnes. Celkové riešené územie v rámci eco-distriktu predstavuje plochu 30 ha s rozpočtom 28 miliónov eur. Projekt Bottière Chênaie získal mnohé ocenenia ecological District Prize 2009, ako aj Urban Art robert Auzelle Prize 2011.

Infraštruktúra & Nový prístup

Bezbariérová a bezpečná dostupnosť rieky je prvým predpokladom živého nábrežia v meste. Ako prepojiť mesto a rieku? Zmenou myslenia treba začať už vo vnútromestskej zóne. Hlavným spojivom medzi námestím a nábrežím sú ulice. Pojem kompletná ulica zaviedol Peter Gehl vo svojej knihe Mestá pre ľudí. Ulice v tomto ponímaní nie sú len pre autá. Sú pre všetkých užívateľov (peší, cyklisti, starší ľudia, deti, imobilní, autá...). Podporiť gentle - jemnú mobilitu v meste je možné za minimálne náklady. Ak si za prioritu premeny mesta zvolíme širšie chodníky a kvalitné povrchy podporené výsadbou tieniacich stromov, odstránime prekážky a bariéry. Ak budeme preferovať bezpečné priechody pre peších a jasnú orientáciu v priestore, stimulujeme ľudí na pohyb. Ak nadviažeme na mestské scény doplnené o osvetlenie peších trás, ľudia sa budú cítiť bezpečne. Elimináciou vizuálneho smogu ponúkneme priestor pre smart interaktívny systém mesta. Ak pešia sieť mesta a cyklotrasy budú fungovať v silnej nadväznosti na zastávky MHD a železničné stanice, môžeme prestať počítať parkovacie miesta. Ak začneme od mierky človeka a budeme pokračovať smerom k rieke, tak jednoducho dokážeme sprístupniť nábrežie pre všetkých. Spoľahnúť sa môžeme na náš sebaposilňujúci proces (prítomnosť iných ľudí láka ľudí). Z participatívnych plánovacích procesov, pri ktorých spolupracujú samosprávy s verejnosťou, vyplýva - viac zelene! Rieky a ich nábrežia disponujú potenciálom hlavných verejných destinácií v meste. Pri kreovaní pragmatickej vízie pre nábrežia je nutné zapojiť všetkých zúčastnených počas dlhodobého strategického procesu. V rámci operatívnych postupov treba myslieť na každodennú prácu s komunitou. inštalácie na nábreží, komentované exkurzie a podpora komunitných aktivít by mali byť podporené čistotou a údržbou mestských priestorov.

Autor: Bc. Ing. arch. Tomáš Hanáček
Článok bol uverejnený v časopise Urbanita 2017, 29. ročník