Výstavba obytných súborov na Slovensku po roku 1989

Článok z pera profesora Vodrážku vyšiel v partnerskom časopise Urbanita:

Po zmene spoločensko-politických podmienok v roku 1989 nastala zmena aj v nazeraní na pôvodnú štruktúru sídiel. Nielen ich centrálnych častí, na ne nadväzujúcich území, okrajových častí, brownfieldov, ale aj sídiel vidieckeho typu, nachádzajúcich sa v ich bezprostrednej blízkosti. Ako uvádza A. Bacová „Prvá polovica deväťdesiatych rokov minulého storočia znamenala pre bytovú výstavbu postupné ukončenie viac ako 30-ročného historického obdobia hromadnej panelovej výstavby, ale aj začiatok novej éry a zároveň aj moment zásadného historického obratu v tejto oblasti.

Paneláky sa stali stavebno-kultúrnym dedičstvom a svedectvom špecifického obdobia vo vývoji dejín architektúry bývania. Na takomto historickom pozadí sa od začiatku deväťdesiatych rokov 20. storočia začína formovať nový, od hromadnej panelovej výstavby odlišný, spôsob výstavby bytových domov. Od štandardizovaného, typizovaného, univerzálneho panelového bytového domu sme postupne prešli k individuálnejším a osobitejším konceptom, ktoré uplatňujú rôznorodé scenáre bývania.“

Demokracia v sídlach

Dominantným znakom tejto zmeny sa stala transformácia vlastníckych pomerov, keď sa majoritné vlastníctvo štátu delí medzi množstvo vlastníkov. Ďalším významným znakom je aj uvoľnenie a následné pôsobenie demokratických mechanizmov, ktoré sa prejavujú okrem iného prostredníctvom vstupu občianskych iniciatív, upozorňujúcich na nedostatky v procese záchrany a obnovy kultúrneho dedičstva, zaberania zelených plôch, transformácie zaniknutých funkčných celkov miest. Čoraz viac sa prejavujú tendencie výmeny skúseností so svetom, popri inom aj v oblasti metodicko-správnej. Nastáva tendencia nabúrať zabehnutý stereotyp v myslení, smerujúca k odhaľovaniu jedinečnosti prostredia, preferencii pôvodnosti a autentičnosti, k snahe o prezentáciu a interpretáciu histórie zhmotnenej v tomto prostredí, vyúsťujúc do nachádzania pôvodnej identity historického prostredia, viac či menej narušeného. Z tohto vyplynuli aj tendencie, ktoré nastúpili v tomto období. Predovšetkým to bol polohový faktor, ktorý začal zohrávať mimoriadne dôležitú úlohu pri ďalšom formovaní miest, teda poloha lokality v rámci sídla s potenciálom na výstavbu, ktorej hodnota narastala smerom k centru mesta. Z pohľadu developerov to predstavovalo rovnicu čím drahší pozemok, tým väčšia zastavanosť, výška a hustota zástavby. Ďalšou tendenciou, ktorá zažila veľkú renesanciu, je odklon od rozvoľnenej mestskej štruktúry a návrat k blokovej zástavbe. Túto schému, ktorá súvisí s polohovým faktorom, dopovedáva značná stavebná aktivita, ktorá sa viaže k narušeným územiam, brownfieldom, postupne zanikajúcim priemyselným areálom a podobne.

Mestská štruktúra

Najdynamickejšie zmeny možno sledovať v oblasti novej výstavby v okrajových častiach sídiel a prímestských obciach. Ako konštatuje A. Bacová „V okrajových mestských a prímestských polohách často prevláda individuálna zástavba bytových domov, ktorá prechádza na mnohých miestach do, po všetkých stránkach, negatívneho „urban sprawl“ s mimoriadne nízkou a neekonomickou hustotou zástavby.“ 1 Podobne hodnotia túto situáciu K. Bergerová a B. Puškár, keď „úloha zabezpečenia si bývania sa preniesla na jednotlivcov. Vtedajší stav prispel k výstavbe rodinných domov, ktoré sa stávajú prioritou pre obyvateľov, aj keď sú vzdialené od centra mesta. Vzniká nové obytné prostredie - suburbium, za ktoré sa považujú periférne lokality, v ktorých po roku 1989 došlo k zvýšenej intenzite obytnej nízkopodlažnej výstavby.“ 3

Jedným z prvých architektov, ktorý sa snažil o nový pohľad na mestskú štruktúru a záchranu kultúrnohistorických hodnôt prostredia, zachovanie identity a mierky prostredia, bol I. Marko s kolektívom (M. Kropiláková, V. Hrdý, M. Šmotlák). 6 Už začiatkom osemdesiatych rokov vo svojom návrhu na riešenie Obchodnej ulice v Bratislave zachováva z veľkej časti pôvodnú remeselnícko-vinohradnícku zástavbu a dopĺňa ju o novonavrhované objekty (1983). Nastúpený trend potvrdila aj súťaž na obchodnú ulicu v roku 1988, kde ocenené súťažné návrhy jednoznačne potvrdili cestu symbiózy pôvodnej a novonavrhovanej štruktúry. Pokračovaním súťaže bolo vyzvanie ocenených súťažných kolektívov na spracovanie štúdií rozvoja tejto časti Bratislavy (1989) a následne požiadavka na vypracovanie regulačného plánu (1991) širokým kolektívom autorov (A. Bacová, M. Bogár, M. Frecer, P. Gál, V. Hrdý, V. Husák, B. Kováč, M. Kropiláková, I. Marko, M. Mašek, P. Meleg, Ľ. Urban, P. Vodrážka). Plán naznačil cestu usmerňovania investičného procesu v tomto zložitom období.

V zásade však možno konštatovať, že investičný proces po roku 1989 prešiel do čiastočného útlmu. Na jednej strane územnoplánovacie podklady a dokumentáciu bolo potrebné prehodnotiť z hľadiska nových podmienok, na strane druhej množstvo rozostavaných stavieb zostalo nedobudovaných napospas osudu. Nastalo tiež obmedzenie štátom dotovanej výstavby, čo spomalilo predovšetkým ukončenie výstavby obytných súborov. Z hľadiska urbanizmu sa záujem mestských samospráv sústredil na historické centrá, na riešenie verejných priestorov a peších zón. Podobne aj v architektonickej polohe nastal návrat do pôvodných historických častí miest, kde zohral dôležitú úlohu proces reštitúcií.

Trend výškových objektov

Medzi počiny v oblasti výstavby dovtedy sa u nás minimálne vyskytujúce patria výškové objekty, ktoré mali zhodnotiť polohový faktor lokality. Ako uvádza A. Bacová „Zmeny nastali po roku 2000, keď sa realizovali prvé výškové bytové domy: 24-podlažný Rozadol (Bratislava, arch. P. Moravčík - J. Šujan, 2006), 22-podlažné Tri veže (Bratislava, arch. P. Moravčík - M. Wolf, 2009), 22-podlažný Manhattan (Bratislava, arch. M. Kusý - P. Paňák, 2010), 15-podlažné Tatra City (Bratislava, arch. Ľ. Závodný, 2009).“ 1 Bytový komplex Rozadol predstavuje vyzretý a ucelený názor na riešenie kvalitného mestského bývania. Pôvodne nenápadná lokalita bratislavských mliekarní sa stala predmetom súťaže vypísanej developerom, na ktorej sa zúčastnilo osem kolektívov. Výzva, ktorá spočívala v snahe vniesť nový názor na riešenie nadštandardného obytného komplexu do značne heterogénneho prostredia, pozostávajúceho z obytných štruktúr druhej polovice dvadsiateho storočia, susediacich vo vzácnej symbióze s výrobno-skladovými areálmi, ktorá akoby odmietala uznať inú možnosť spolunažívania, ako je práve táto. Úloha recyklovať starú štruktúru a v plnom rozsahu ju nahradiť novou, je v takýchto mestských polohách čoraz aktuálnejšia a vyžaduje si značnú pozornosť práve z hľadiska zhodnotenia priestorových kontextov. Obytný komplex Rozadol pozostáva z jedenástich objektov s prevládajúcou obytnou funkciou, doplnenou občianskou vybavenosťou, ale aj kancelárskymi priestormi, výrazovo a tektonicky jasne identifikovateľnými v rámci komplexu budov. Pôdorysný koncept pozostáva z kombinácie troch základných typov bytových objektov, pavlačového, sekciového a vežového, ktoré urbanisticky reagujú na okolitú skladbu objektov. Dominantu obytného komplexu tvorí 24-poschodová obytná veža, ktorá reaguje na 13-podlažné bodové susediace bytové domy od architekta K. Paluša. Obytná veža sa svojou výškou dostáva aj do scenérie panoramatického pohľadu centrálnej mestskej časti Bratislavy a súčasne sa stáva jednou z podstatných dominánt mesta. Z najnovších realizácií určite treba spomenúť aj polyfunkčný komplex Panorama City v Bratislave (R. Bofill, J. Hermann), s dominantami dvoch 33 podlažných veží, postavený v rokoch 2014 - 2016, ktorý nadväzuje na novostavbu objektov Slovenského národného divadla a polyfunkčný komplex Eurovea. Komplex je v tesnom kontakte s historickým jadrom a postupne dotvára túto, pôvodne značne heterogénnu štruktúru bratislavského nábrežia Dunaja.

Možnosti v centre mesta

Realizácie, ktoré nadväzujú na obytnú blokovú zástavbu, sú lokalizované v obalovej štruktúre historického jadra. K takýmto vydareným pokusom možno zaradiť bytový komplex na Dunajskej ulici v Bratislave (Ateliér gut-gut, 2010), ktorý je vložený do pôvodnej kompaktnej blokovej štruktúry so severnou orientáciou hlavnej uličnej fasády. Zložité priestorové podmienky zohľadnili autori v jednoznačnom koncepte, pričom uplatnili v objeme dva samostatné a výrazovo odlišné objekty. Jeden líniový uzatvára blok zo strany Dunajskej ulice, druhý naopak tvorí solitér, vypĺňajúci voľnú plochu vnútrobloku.

Polyfunkčný dom s prevahou funkcie bývania Octopus Habitat (P. Sticzay - Gromski, P. Vlačihová, spolupráca M. Kolčák, M. Šutá, P. Rajchlová, M. Kubasáková) z rokov 2005 - 2007 na konci Záhradníckej ulice, patrí medzi najzaujímavejšie realizácie. Lokalita dlhé roky predstavovala typickú perifériu východnej časti Bratislavy s prevládajúcou funkciou komunálneho priemyslu, bývalého areálu Sódovkárne. Táto časť Bratislavy má zároveň špecifickú charakteristiku, kde sa kompaktná štruktúra rastúceho mesta s prevládajúcou blokovou zástavbou stretáva s rozvoľnenými obytnými štruktúrami sídlisk zo začiatku šesťdesiatych rokov. Objekt nadväzuje na kompaktnú mestskú zástavbu a svojím pôdorysným riešením vypĺňa prakticky celý pozemok. Neopakovateľný výraz minimalistickému ortogonálnemu architektonickému konceptu dodávajú nepravidelné perforácie pevnej a kompaktnej hmoty - otvormi na západnej a severnej strane. Do dvoch najfrekventovanejších strán polyfunkčného domu je situovaný dvojpodlažný presklený parter. Na potreby parkovania je netradične využívaný celý vnútorný priestor bloku na prvom nadzemnom podlaží, pričom strecha je bohato zazelenená.

Podobnú tendenciu nadviazať na tradíciu uzavretej blokovej zástavby predstavuje bytový komplex Nová Mýtna v Bratislave (Z. Machanec, R. Benček, J. Tkáč, 2012). Nová Mýtna ponúka okrem 77 bytov aj kancelárske a obchodné priestory, ktoré sa nachádzajú v trojici sedempodlažných objektov. Napojenie vnútrobloku je zo strany Mýtnej aj Radlinského ulice, investor mal pôvodnú predstavu vizuálneho kontaktu aj pre návštevníkov, ktorí tu nebývajú. Avšak výsledný dojem napriek značnej strohosti výrazu je skôr pozitívny.

V centre aj v prírode

Veľká skupina nových realizácií obytných súborov je viazaná na lokality, ktoré boli bokom od záujmu investorov. K takýmto lokalitám rozhodne patrí územie Karloveského ramena, ktoré bolo v minulosti charakterizované fenoménom vodnej hladiny relatívne pokojného toku dunajského ramena a jeho brehov, ktoré boli predurčené na funkciu športu a rekreácie. Prvou významnejšou funkciou, ktorá tu našla svoje uplatnenie, boli študentské internáty (od maďarského architekta L. Fintu) postavené v 70. rokoch minulého storočia. Na začiatku nového tisícročia tu pribudol neprehliadnuteľný bytový komplex Karloveské rameno I. (K. Stassel, J. Šujan, 2006), na ktorý nadväzuje obytný komplex Karloveské rameno II. (K. Stassel, J. Šujan, 2016). Táto pozícia, kde sa kedysi končilo kompaktné zastavanie západnej časti Bratislavy a začínalo sa prímestské osídlenie, v súčasnosti predstavuje jednu z najatraktívnejších lokalít s výnimočným prírodným prostredím, optimálnou vzdialenosťou k centru mesta, ako aj s dobrým vzťahom k dopravnému systému a komunikáciám mestského a nadmestského charakteru. 2

Veľký územný potenciál v Bratislave predstavujú južné a juhovýchodné svahy Koliby, kde v poslednom období vyrástlo viacero obytných súborov. Novostavby bytového komplexu Zlatá noha (J. Hantabal, M. Frecer, spolupráca J. Burková, M. Gondek), realizované v rokoch 2005 - 2007 sú navrhnuté na juhovýchodnom svahu a územie predstavuje jednu z najatraktívnejších lokalít na bývanie, ale aj na novú výstavbu v Bratislave. Bytový komplex sa nachádza prakticky na najnižšej časti Koliby a v súčasnosti ešte vo väzbe na vinice, ktoré sú však postupne z tejto lokality novou výstavbou vytláčané. Bytový komplex Zlatá noha sa skladá z troch bytových domov, ktoré sú rozmiestnené v svahovitom teréne úpätia Koliby tak, aby bol z jednotlivých bytov zachovaný maximálny panoramatický výhľad na východnú časť Bratislavy. Z tejto prirodzenej požiadavky vyplynula potreba vzájomného natočenia jednotlivých domov, ktoré vytvorili z troch strán uzatvorený vnútorný poloverejný priestor, otvorený smerom na východ. Hmotovo-priestorovou skladbou bytový komplex vytvára príjemnú kompozíciu objektov s vhodnou mierkou a s optimálnou výškou zástavby. 2

Zaujímavé projekty na Slovensku

Z bratislavských vydarených realizácií možno ešte spomenúť polyfunkčný komplex Nový háj v Bratislave – Petržalke (I. Lichý, D. Petrovič, T. Šebo, E. Zatlukaj) z roku 2014, obytný súbor Villinky, Bratislava, Karlova Ves (P. Moravčík, J. Benetin, M. Grébert, M. Čatloš) z roku 2014, obytný komplex Svornosť, Bratislava - Podunajské Biskupice (A. Alexy, Š. Rafanides, spolupráca M. Bujna, L. Orihel, M. Pršo) z roku 2015. Z mimobratislavských realizácií si pozornosť určite zaslúžia obytný súbor Kačica v Banskej Bystrici (M. Sotník, spolupráca R. Jariabka, L. Bradiak) z roku 2006, polyfunkčný komplex rezidencia Hron vo Zvolene od kolektívu PMArchitekti (P. Moravčík, spolupráca R. Kastel, M. Šimon, J. Plávka) z rokov 2013 – 2015 a obytný súbor Nová terasa, Košice (M. Vallo, O. Sadovský, B. Husárik, P. Janeček, D. Chlupáč) z roku 2013.

Všetky spomenuté realizácie predstavujú hľadanie nového výrazu, optimálnej veľkosti, kontext vo vzťahu k existujúcej štruktúre sídla a prírodnému rámcu, v ktorom boli vybudované. Zaujímavý experiment predstavuje obnova a dostavba viac ako päťdesiatročnej obytnej štruktúry desiatich obytných domov na Majakovského ulici v Prešove. Ako uvádza K. Gregor, k obľúbenosti tejto bytovej zástavby „neprispela len ich výnimočne zaujímavá a exponovaná poloha, s priamymi väzbami na centrum mesta, ale aj silná priestorová dominancia. Ich siluety dotvárali kolorit futbalového štadióna Tatrana Prešov, a stále sa neodmysliteľne spájajú s historickými úspechmi prešovského futbalu. Akceptovanosť tohto súboru objektov verejnosťou vychádzala z ich skromnosti, nevtieravosti, ba možno až prílišnej poslušnosti podporenej rovnako lapidárnym urbanistickým konceptom. Túto skromnosť charakterizovali ich prosté kubické tvary umravnené sedlovými strechami, ich jednotná orientácia spojená s absenciou akejkoľvek hierarchizácie, tradičné konštrukcie a materiály.“ 2 Cieľavedomá deštrukcia a nežiaduci stav primäli kompetentných zaoberať sa prinavrátením týchto objektov do mestského prostredia. Autorom projektu obnovy bytového komplexu Cmyk bol Irakli Eristavi v spolupráci s M. Jančokom a realizácia sa uskutočnila v rokoch 2002 - 2007. Týmto nezvyčajným počinom sa obohatila v Prešove ponuka nájomných bytov v repasovanej obytnej štruktúre. Obytný súbor Slnečnice (J. Benetin, L. Beňušová, P. Cibulka, M. Čatloš, J. Česelský, J. Droždiak, M. Gašparová, M. Grébert / COMPASS) z roku 2011 predstavuje I. etapu najrozsiahlejšieho rezidenčno-multifunkčného urbanistického projektu Južné mesto v Bratislave-Petržalke.

Pôvodný útlm, ktorý nastal v oblasti výstavby našich miest po roku 1989, prešiel do štandardného režimu, ktorý súvisel predovšetkým s vyjasnením a stabilizáciou princípov v jednotlivých etapách investičného procesu, súvisel s prechodom od veľkých projektových ústavov k štruktúre autorizovaných architektov a stavebných inžinierov, podporených legislatívnymi opatreniami a so vstupom množstva renomovaných firiem s bohatou produktovou ponukou na slovenský stavebný trh. Všetky tieto procesy sa zákonite prejavili na dynamike, ktorá nastala v oblasti investičnej výstavby, pričom je nevyhnutné konštatovať, že s príležitosťami sa zvyšuje úroveň a kvalita nielen v oblasti predprojektovej a projektovej prípravy, ale aj v samotnom procese realizácie. Je to evidentné nielen na spomenutých príkladoch. 

Autor: prof. Ing. arch. Peter Vodrážka, PhD.

Tento článok bol uverejnený v časopise Urbanita 2017, 29. ročník