Wienerberger Brick award - pocta tradičnému materiálu

Jeden z najstarších stavebných materiálov - pálená tehla a súčasná architektúra...(?). To najlepšie bolo predstavené v pondelok, dňa 28. 5. 2018 vo Viedni. Zúčastnili sme sa slávnostného odovzdávania cien súťaže Wienerberger Brick Award 2018. Hoci prehliadku organizuje výrobca tehál je veľmi sympatické, že o výsledkoch nerozhoduje použitie jeho materiálov. Súťaž je otvorená všetkým. Porota hodnotí výlučne architektonické kvality diel, kde je invenčne uplatnená keramika ako integrálna súčasť stavby. Na výsledkoch je to zrejmé.

Architekti z prakticky všetkých kontinentov v nej predstavili široké spektrum tých najlepších realizácií. Porota vyberala z takmer 600 predložených projektov zo 44 krajín. Veríme, že výsledky vás zaujmú.

Z prihlásených projektov vybrali nezávislí odborníci (architekti Anne Kaestle, Jonathan Sergison, Marc Mimram, Stephan Ferenczy a Vladimir Arsene) 50 finálových nominácií, ktoré súťažili v piatich kategóriách:

• Feeling at home (rodinné a bytové domy)
• Living together (verejné a společensky prospešné stavby, verejné priestory)
• Working together (administrativne a industriálne stavby)
• Sharing public spaces (začlenenie stavieb do verejného priestoru, celkové riešenie verejného priestoru)
• Building outside the box (kategória zameraná na inovatívne architektonické koncepty a využitie materiálu)

V aktuálnom ročníku Brick Award bolo ocenených až sedem projektov. V roku 2018 získali Grand Prix a špeciálnu cenu až dva projekty. 

V nasledujúcom článku bližšie predstavujeme víťazov jednotlivých kategórií:

Grand Prix a víťaz kategórie Living together: Westkaai Towers 5 & 6 
Antverpy, Belgicko
Autor: Tony Fretton Architects, Londýn

Dve obytné veže v severnej časti antverpského prístavu. Stavby sú súčasťou, väčšieho obytného komplexu, susedia napríklad s bielymi vežiakmi Davida Cipperfielda.

Základom architektonického konceptu je usporiadanie bytov s panoramatickým výhľadom na prístav okolo centrálneho vertikálneho jadra. Balkóny “vyrezané” v rohoch budovy nadväzujú na pravidelný raster okenných otvorov. Londýnsky ateliér Tonyho Frettona nadviazal na tradíciu tehlových prístavných hál. Nejde len o tenký predsadený plášť (ako pri mnohých podobných realizáciách), architekti pracujú s “remeselným detailom”, reliéfom a štruktúrou fasády.

Zaujímavá je hra s proporciou stavieb. “Plastické” vertikálne pásy na priečelí Veže 6 (štvorcový pôdorys) stavbu opticky ešte viac zoštíhľujú, zatiaľ čo horizontálne pásy na fasáde druhého vežiaka zvýrazňujú jeho obdĺžnikový pôdorys.

Grand Prix a víťaz kategórie Sharing public spaces: Rozšírenie múzea umenia v Bazileji  
Bazilej, Švajčiarsko
Autor: Christ & Gantenbein, Bazilej

Múzeum umenia v švajčiarskom Bazileji vlastní jednu z najhodnotnejších kolekcií umenia v Európe. V roku 2016 bolo dokončené rozšírenie pôvodnej budovy z roku 1936. Nový objekt, situovaný “cez ulicu”, vytvoril na ploche 8 tisíc metrov štvorcových priestor pre diela, ktoré boli doteraz v depozite. Obe stavby sú prepojené na úrovni podzemného podlažia, tvoria jeden prevádzkový celok.

Architekti sa rozhodli pri stvárnení novej budovy použiť sivú tehlu, ktorá je charakteristická aj pre pôvodnú budovu múzea. Drobné tvárnice použité na obklade fasády pôsobia z diaľky ako jednoliata plocha, pri bližšom pohľade sa však objaví jemný horizontálny reliéf.

Zaujímavjým prvkom, ktorý sa objavuje na fasáde je raster LED diód integrovaných v drážkach profilovaného obkladu. Informujú okoloidúcich o aktuálnych výstavách (je samozrejme možné vytvoriť akýkoľvek iný motív). Ako v prezentácii vysvetlil švajčiarsky architekt Emanuel Christ: “Diódy iba kompenzujú tieň v drážkach, osvetlenie je regulované na základe intenzity okolitého svetla. Nechceli sme, aby efekt pôsobil rušivo a odvádzal pozornosť od samotnej architektúry a materiálového stvárnenia budovy.”

Interiér je presvetlený difúznym svetlom zo strešných svetlíkov. Okien je na fasáde minimum, čo, umocňuje monumentalitu architektonickej kompozície. Vnútorný priestor je poňatý konzervatívnejšie, dominantným materiálom je sivý mramor.

Porota ocenila “elegentné zakomponovanie hi-tech riešení do rámca, ktorý je tradičný v najlepšom slova zmysle.”

Feeling at home: Rodinný dom Atlas
Eindhoven, Holandsko
Autor: Monandock, Rotterdam

“Trojpodlažný dom na malom pozemku. Nejde o 'veľkú' architektúru, situovanú v atraktívnom prostredí. Dom však môže byť príkladom ako stavať premyslene a v primeranej mierke. Architekti navrhli stavbu doslova do poslednej tehly.”

Rodinný dom stojí na okraji novej zástavby, typickej pre predmestie Eindhovenu. Zámerom architektov bolo zastavať čo najmenšiu plochu pozemku susediaceho so zeleným pásom. Umiestnenie objektu diagonálne na os pozemku a výška vychádzajúca z maximálnej hranice určenej reguláciou sú sebavedomým gestom. Nie však samoúčelným. Priestor v dome plynie po vertikále, architekti narábajú s historickými referenciami, inšpiráciu hľadajú v “novodobej klasike.” Dispozícia a viacúrovňová konfigurácia obytných priestorov neskrýva pôvod v Loosovom Raumplane. Tehla použitá ako pohľadová aj nosná vrstva je solídnym “obalom” pre pestré zariadenie domu. Ústredným motívom interiéru je drevené “nábytkové” schodisko plynúce cez otvorený priestor. Okná situované v nárožiach umožňujú panoramatický výhľad z obytných miestností.

A prečo sa dom nazýva Atlas? Zakrivená linka atík podľa autorov “naznačuje absenciu guľového objemu situovaného nad strechou. Bremeno zmizlo, ostal sebavedomý dom týčiaci sa nad okolím”   

Working together: Keramická dieľna
Dien Phuong, Vietnam
Autor: Tropical Space, Ho Či Minovo mesto

Tehlová stavba na brehu rieky Thu Bon. “Kocka” so stranou sedem metrov slúži ako ateliér, dielňa a galéria umelca pracujúceho s keramikou. Subtílna tehlová fasáda tvorí rámec pre ústredný priestor s hrnčiarskym kruhom a bambusovou konštrukciou prebiahajúcou cez všetky podlažia. Špecifikom stavby je poloha v záplavovej oblasti. Bambusová konštrukcia, ktorá nesie schodisko, tvorí na vyšších podlažiach policový systém, ktorý slúži na vystavovanie a bezpečné uskladnenie keramiky. Aj v monzúnovom období sú tak diela v bezpečí (priestor je zastrešený veľkoformátovým zasklením, ktoré nesie sústava štíhlych oceľových nosníkov).

Tehlová fasáda (vystavená na betónovej základovej doske) je členená na 36 polí s rozmerom jedného metra. Dielňa bola postavená  s minimálnym rozpočtom, napriek tomu však s dôrazom na precízny detail.

Mladí architekti Nguyen Hai Long a Tran Thi Ngon sa stali laureátmi ceny druhýkrát po sebe (pred dvoma rokmi zvíťazili v kategórii rodinných domov). Ich projekty zaujali precíznou formou a minimalistickým stvárnením, ktoré je možné vďaka priaznivému podnebiu ázijskej krajiny.

Building outside the box: Elektráreň na biomasu, Štokholm
Štokholm, Švédsko
Autori: U.D. Urban Design AB (Štokholm); Gottlieb Paludan Architects (Kodaň)

Priemysel a technická infraštruktúra pôvodne situovaná na okraji Štokholmu sa postupne stáva súčasťou širšieho centra. Rýchlo rastúce severské mesto s množstvom turistov postupne “obkolesilo” priemyselný komplex v blízkosti prístavu. Vyrástli tu obytné domy, administratívne budovy a rekreačné zóny.

Samospráva pri rozširovaní energetickej infraštruktúry počítala s výstavbou novej elektrárne na biomasu. Viedli sa polemiky o situovaní novej stavby v rámci mesta. Nakoniec padlo rozhodnutie o výstavbe elektrárne v spomínanej lokalite neďaľeko prístavu, z čoho vyplývali prísne požiadavky na technickú ako aj architektonickú kvalitu objektu.

Stavba je totiž situovaná len pár desiatok metrov od starých obytných domov. Väčšia časť strojového vybavenia sa nachádza v podzemných podlžiach. Nad úroveň terénu vystupuje organicky tvarovaná fasáda so systémom predsadených keramických lamiel. Štíhle fasádne prvky, uložené na oceľovej konštrukcii, slúžia vďaka svojmu usporiadaniu do tvaru “v” ako efektívne zvukolamy. Použitý materiál navyše voľne nadväzuje na kontext okolitých tehlových fasád.

“Ide o príklad priemyselnej stavby, ktorá sa stáva súčasťou žijúceho mesta a nemusí pred ním utekať. Keramické tvárnice sú väčšinou spájané s tradičnými “low-tech” stavbami. V tomto prípade však prekvapivé použitie tohto materiálu funguje, aj vzhľadom na začlenenie do okolitého kontextu.”

Special prize: Kaplnka svätého Bernarda
La Playosa, Argentína
Autor: Nicolás Campodonico Estudio, San Lorenzo, Argentína

“Stavba stojí uprostred krajiny, kde nie je drevo, kameň, iba zem. Tá je transformovaná do tehly, prírodného materiálu Argentínskej Pampy. Je to jediný materiál, ktorý som sa rozhodol  použiť,” začal svoju prezentáciu architekt Nicolás Campodonico.

Architekt citlivo narába s miestom. Samotu, kde predtým stála malá hospodárska stavba obkolesuje pustá rovinatá krajina. Bez prístupu k vode či elektrine. Malá kaplnka slúži ako pietne miesto pre malú lokálnu komunitu. Nekonajú sa tu bohoslužby, kulisu tvorí drsná príroda a slnečné svetlo.

“Projekt navonok neodhaľuje pôsobivý vnútorný priestor. Z exteriéru sa voči krajine ohradzuje nízkymi múrmi vystavanými zo starých tehál, ktoré pochádzajú zo zbúraného statku. Intímny vnútorný dvor tvorí predpolie, z ktorého vedie zužujúci sa chodník do samotnej kaplnky. Interiér bol pre nás osobitým zážitkom. Cit architekta pre materiál a svetlo je výnimočný. S minimálnymi výrazovými prostriedkami sa mu podarilo pripraviť pre návštevníka silný zážitok,” píše v hodnotení porota.

Architektonický koncept je založený na práci so svetlom. Hlavná fasáda kaplnky s oblúkovým výrezom je orientovaná na západ. V priestore sú zavesené dva mimobežné drevené trámy, ktoré práve pri západe slnka (obzvlášť efektnom v rovinatej krajine s minimom oblačnosti) vytvárajú na zakrivenej tehlovej stene kaplnky tieň v tvare kríža.

Special prize: Rekonštrukcia kostola Vilanova de la Barca
Lleida, Španielsko
Autor: Alea Olea architecture & landscape, Barcelona

Revitalizácia ruiny kostola v srdci Katalánska. Pôvodná stavba mala románsky základ (13. storočie), doplnený o neskoršie gotické prvky. Menší kostol fungoval nepretržite až do roku 1936, keď bol poškodený následkom bombardovania počas španielskej občianskej vojny. Ruina chátrala viac ako osemdesiat rokov. Až do roku 2009, keď padlo rozhodnutie o konzervácii stavby a jej novom využití.

Barcelonský ateliér Alea Olea vystaval svoj návrh na jasnom odlíšení zachovaných fragmentov a nového muriva. Dvojvrstvový tehlový plášť presne kopíruje obrys pôvodnej budovy, necháva vyniknúť masívnosť starých múrov. Tradičná plná tehla použitá z vonkajšej strany je v interiéri nahradená modernými perforovanými tvarovkami. Biely náter zjednocuje prvky a necháva vyniknúť štruktúru a reliéf povrchu. Otvorený priestor slúži pre výstavy, koncerty a rôzne zhromaždenia. Minimalistické zariadenie a stvátnenie interiéru necháva vyniknúť monumentalitu priestoru.

“Architekti zámerne vynechali farbu z rovnice. Takto môžeme nerušene vnímať architektonickú formu a plastickosť povrchov. Výsledkom je svieža a moderná atmosféra multifunkčného priestoru, ktorý vznikol z pôvodnej sakrálnej stavby,” píše sa v stanovisku poroty.

Viac informácií o súťaži nájdete na www.brickaward.com