Každá dedina si zaslúži architekta

Ďakujeme Jane Németh a Denníku N za systematické spracovávanie tém, týkajúcich sa slovenskej architektúry. Príkladom je i tento článok, ktorý sa venuje témam, o ktorých sme referovali tiež na našom portáli a ktorý je súčasťou dnešného víkendového vydania Denníka N. Veríme, že téma kvality architektúry i procesu verejného obstarávania zaujme aj mnohých laických čitateľov.

Keď pred dvoma rokmi malé mesto Leopoldov vypísalo súťaž architektonických návrhov na novú radnicu, bol z toho na scéne architektov poprask. Prihlásilo sa päťdesiatdva ateliérov, čo sa nestalo pri žiadnej inej súťaži v posledných rokoch, s výnimkou súťaže na Kežmarskú chatu.

Smutnejšia strana príbehu je však tá, že sa to ani stať veľmi nemohlo, lebo súťaží na stavbu nových verejných budov, v ktorých nejde o najnižšiu cenu, ale o podobu architektúry, je u nás mizivo málo. Ročne vám na ich zrátanie stačia prsty jednej ruky.

Mladí architekti z ateliéru 2021 pred dvoma rokmi pomáhali s organizáciou súťaže v Leopoldove a keď sa im začali ozývať ďalší starostovia, uvedomili si, že pomoc by sa možno zišla aj inde. Inšpirovaní českými kolegami z ateliéru CCEA, ktorí tiež začali organizovať súťaže, ponúkli Slovenskej komore architektov svoj nápad napísať prehľadný manuál o súťažiach, a tá súhlasila.

Primátorov, starostov či iným investorov tento návod zorientuje v prípade, že chcú, napríklad, postaviť novú školu, škôlku, opraviť kultúrny dom, zrekonštruovať námestie, radnicu alebo čokoľvek iné a sú ochotní vložiť do toho trochu viac času, peňazí a najmä viac energie, než je u nás zvykom.

Ide o to, že súťaž architektonických návrhov nie je povinná, a aj v prípadoch, keď by povinnou mala byť, sa jednoducho, no nezmyselne obchádza. Vo výsledku je to obrovská škoda.

„To, o čom hovoríme, sa nedá merať iba peniazmi. Nemyslím si, že by sme všetci mali bývať v jedinečných domoch. Každý si to ani nemôže dovoliť, ale kto by si architekta mal dovoliť, je verejná správa. To, v akej škole vyrastajú deti a čo postavíme na námestí, to sú rozhodnutia, ktoré roky ovplyvňujú množstvo ľudí a nie je tam priestor na falošné šetrenie a amaterizmus,“ hovorí Peter Lényi z ateliéru 2021.

Slovenská realita

Doteraz mala komora architektov k dispozícii manuál na súťaže od Bohumila Kováča. Po formálnej stránke bol v poriadku, iba ťažko by však laika dokázal presvedčiť o tom, aké má súťaž návrhov výhody a ako ju vlastne zorganizovať.

Nový manuál od mladých architektov teraz ponúka presný, prehľadný postup, ako na to, vymenúva výhody aj nástrahy a vysvetľuje, čo môže taká súťaž vlastne priniesť. Dostupný je zatiaľ iba online, ale na jeseň by mal vyjsť aj v tlačenej forme. Ideálny scenár je ten, že by ho každá samospráva dostala zadarmo.

V susednom Česku to už dávnejšie funguje inak. Ročne prebehne aj tridsať súťaží na verejné stavby a súťaž architektonických návrhov odporúča ako najefektívnejší a najvhodnejší spôsob zadávania verejných zákaziek aj ministerstvo pro místní rozvoj, ktoré zároveň odporúča, aby sa starostovia nerozhodovali na základe najnižšej ceny.

„U nás však ohľadom architektúry ešte stále existuje akási divná exkluzivita. Architekti sú vnímaní ako nejaký luxus, ktorý si nemôžeme dovoliť, sú videní ako zbytoční dekoratéri vonkajšieho vzhľadu, hoci v skutočnosti vedia formovať aj obsah a funkčnú stránku,“ hovorí Peter Lényi jednu z možných príčin slovenskej reality.

V čase, keď s Ondrejom Markom a Pavlou Lényiovou začali pracovať na manuále, bol ich cieľ jednoduchý – napísať ho tak, aby mu ktokoľvek, kto potrebuje, napríklad, nový kultúrny dom, porozumel a rozhodol sa pre súťaž. Uvedomujú si, že na ľudí, ktorí rozhodujú o tom, ako bude vyzerať nový most cez Dunaj alebo národný futbalový štadión, dosah nemajú, ovplyvniť by chceli aspoň to, čo sa dá. A Leopoldov je toho dôkazom.

Radnica mesta sídlila v storočnej budove, bola v zlom stave a čosi s ňou bolo treba urobiť. Starosta Milan Gavorník sa priam zázračne rozhodol pre súťaž návrhov, ktorá bola navyše dobre zorganizovaná, transparentná a rozhodovali v nej odborníci. Vyhral ju skvelý prešovský ateliér zerozero, ktorý stojí aj za rekonštrukciou košického Kulturparku a nová starostka Terézia Kavuliaková v jeho práci pokračovala. Víťazný návrh sa okrem poroty páčil aj obyvateľom mesta a teraz Leopoldov chystá ďalšiu súťaž na rekonštrukciu budovy starého kina, z ktorého chce urobiť kultúrne a spoločenské centrum.

Prečo urobiť súťaž návrhov

Tá hlavná a najdôležitejšia výhoda súťaže je samotný návrh. Platí pritom jednoduchá matematika. Starosta má niekoľko možností, čo urobiť, ak chce, napríklad, novú radnicu či škôlku. Ak urobí klasické verejné obstarávanie projektovej dokumentácie, čo je najbežnejší postup, vyhráva ten, čo predložil najnižšiu cenu. Samotná architektúra, princíp jej fungovania či dlhodobé náklady pritom nehrajú veľkú úlohu.

Ak starosta osloví troch spriatelených architektov, aby mu čosi nakreslili, nech má aspoň trochu konkrétnejšiu predstavu o tom, do čoho investuje, vyberá si z týchto troch návrhov a to nemusí prebehnúť úplne transparentne. Ak však urobí súťaž, vyberať si môže aj z päťdesiatich rôznorodých návrhov a ešte mu s tým výberom pomôžu ľudia, ktorí sa architektúre venujú roky a rozumejú jej. Nie dekoráciám, nie ozdobám, ale napríklad aj tomu, ako budova funguje vo vzťahu k prostrediu a ľuďom, čo ju budú používať, a to je z hľadiska stavieb pre verejnosť najdôležitejšie.

Pravdepodobnosť, že medzi týmito dvadsiatimi, tridsiatimi či päťdesiatimi návrhmi, ktoré starosta dostane na stôl, bude minimálne jeden skvelý nápad, je tak neporovnateľná s prvými dvoma postupmi.

„Navyše, človek dostane súťažou k dispozícii také množstvo rôznorodých riešení, že často sa nimi celá vec posunie ďalej, lebo ukazujú na typy problémov či situácií, ktoré si zadávateľ nemal šancu všimnúť, lebo sa tým nezaoberal tak, ako sa tým zaoberá architekt – prípadne, päťdesiat rôznych architektov, ktorí majú na vec komplexný pohľad,“ hovorí Peter Lényi.

Ateliéry vystupujú v súťaži anonymne, súťaž je tak transparentná, kontrolovateľná a rozhoduje v nej nezávislá a odborná porota, pre ktorú je kritériom výberu nielen cena, ale hlavne pomer ceny a kvality. Netreba sa pritom obávať, že by niekto zvonka obci nanútil čosi, čo nechce.

„Porotcovia, samozrejme, zohľadňujú aj to, v akom kontexte stavba vzniká. Medzi návrhmi môže byť skvelá budova, ktorá by však v konkrétnom prostredí nefungovala a oni to ako skúsení ľudia dokážu rozoznať,“ hovorí Lényi.

Donedávna platilo, že ak niekto súťaž vyhrá, nemusí to znamenať, že stavbu bude aj realizovať. Obec mohla rokovať aj s ďalšími ocenenými na druhom či treťom mieste. „Podľa nového zákona o verejnom obstarávaní to už neplatí – vyhlasovateľ súťaže smie rokovať iba s prvým víťazom a ak sa nedohodnú – celá súťaž ide do koša. Dalo by sa to obísť vyhlásením viacerých víťazov, ale až prax ukáže, či je to v poriadku. Podľa mňa by to v poriadku nebolo,“ hovorí Lényi.

Viac času aj peňazí

Ak sa primátor či starosta rozhodne pre súťaž návrhov, musí rátať s tým, že to bude vyžadovať viac času, viac peňazí a viac energie v prípravnej fáze.

Súťaž treba pripraviť, nastaviť jej podmienky, spísať požiadavky, zostaviť porotu, poslať komore architektov žiadosť o overenie súťaže, nechať architektom dostatok času na prihlásenie, potom zorganizovať porotu, rozhodnúť a schváliť výsledky.

Ak by starosta urobil bežné verejné obstarávanie na projektovú dokumentáciu, trvalo by to približne tri mesiace. Pri súťaži to môže byť aj pol roka, potom však v prípade verejnej zákazky musí prebehnúť aj ďalšie verejné obstarávanie na dodávateľa.

„Súťaž návrhov stojí približne 2 percentá z celkových investičných nákladov. Sú nimi hradené honoráre pre porotu, odmeny prvým trom víťazom a právne služby. Väčšie mestá však zväčša majú svoje právne oddelenia a oddelenia pre verejné obstarávanie, takže tieto služby riešia v rámci bežných nákladov,“ hovorí Peter Lényi.

Celý proces by sa podľa neho mohol zjednodušiť najmä odbúraním časti administratívnej práce právnikov. Komora v súčasnosti pripravuje typové súťažné podmienky, ktoré by mohli skrátiť aj zlacniť celý proces.

Išlo by to aj s európskymi peniazmi

„Architektúra verejných stavieb je vždy vizitkou štátu. Vo svete sú aj domovy dôchodcov či budovy sociálneho bývania, o ktorých sa diskutuje a uverejňujú ich medzinárodné architektonické časopisy. U nás sa, napríklad, sociálnych bytov za posledné roky postavilo mnoho, ale stačí sa pozrieť, ako vyzerajú. Na dobrú a zlú stavbu porovnateľnej veľkosti sa pritom spotrebuje porovnateľné množstvo materiálu i financií. Za rovnaké náklady však môžeme dostať diametrálne odlišný výsledok,“ hovorí Štefan Moravčík, architekt a editor portálu Archinfo.

Viac sa dočítate v Denníku N.