Nové Ja

Článok pôvodne vyšiel v magazíne Atrium 1/2020 (ročník XVII., vydanie február 2020) na stranách 56 - 63.Text: Elena Alexy

Navrhovať interiér je v podstate intímny akt, pri ktorom dochádza k intenzívnej výmene takmer genetických informácií. Hovorí sa totiž, že bývanie je odrazom osobnosti bývajúceho, no len čo do deja vstupuje architekt, interiér zahŕňa aj jeho Ja, a priemet majiteľovho Ja v jeho vlastnom príbytku tým získava hybridné črty. Rodí sa nová identita s pevným prepojením na osobnosti oboch aktérov.

Ak uvažujeme o tvorbe príbytku v tomto duchu osobnostných interakcií, rola architekta má možno až desivo zásadný dopad na vnímanie vlastného života obyvateľov domov či bytov, ktoré pre nich navrhol. Denno-denný kontakt so schránkou, v ktorej sa odohrávajú rutinné úkony ako spánok, hygiena, domáce práce, ale aj väčšina emocionálne nabitých situácií, preto vôbec nezostáva mimo toho, čo je dôležité. Aj keď si to možno neuvedomujeme, to, čo je v týchto súkromných chvíľach nablízku, tvary, povrchy, svetlo, zvuky, každý predmet, to všetko má dosah na momentálne pocity a subjektívne hodnotenie kvality našej existencie. Známy americký kurátor a kunsthistorik Edgar Kaufmann ml., ktorý sa systematicky zaoberal podstatou dobrého dizajnu opakovane rozvíjal prostú myšlienku, že úlohou dizajnu (vrátane architektúry) je predovšetkým pomáhať dobre žiť. Znie to ako reklamná fráza, ale v skutočnosti tieto slová predstavujú komplex zodpovedne premyslených funkčných, estetických, ale aj etických a psychologických aspektov.

Vedieť ako a prečo

Architekt Sebastian Nagy o sebe isto nepremýšľa ako teoretik architektúry, ale v jeho úvahách o tom, čo je koncept a aký je jeho význam pre kvalitne odvedenú prácu, sa často vyskytuje zmienka o snahe vytvárať prostredie, kde sa bude dobre žiť. To dobré v sebe obsahuje nielen zvládnutie viac menej exaktne merateľného dispozično-prevádzkového, konštrukčného a priestorového riešenia, ale aj značne subjektívny faktor krásy. A najmä konkrétne opatrenia ako v interiéri vytvárať miesta, kde sa človek cíti výnimočne dobre. A aj významne. Jeho interiéry sú preto vždy tak trochu „z lepšej spoločnosti“, hoci tým vôbec nie je myslený okázalý luxus či snobizmus. Práve naopak. Nagy pracuje účelne, bez snahy o diktát aktuálne populárneho imidžu, ktorý budú všetci obdivovať. Baví ho však robiť veci trochu inak, ako je práve v kurze a pritom sa ešte aj neopakovať. To je bez nadšenia a neustálej sebamotivácie úplne nemožné. Všetky spomínané atribúty zahŕňa aj byt v jednom z novších obytných súborov na bratislavskej Kolibe, ktorý navrhol pre kamaráta z detstva. Ale aj akoby pre seba, pretože stopy jeho osobnosti a toho, čo sám považuje za správne, sú tu na každom kroku.

Presvedčenie

V metodike práce, akú Nagy dlhodobo uplatňuje, môžeme nájsť niekoľko zásad: sústrediť sa na podstatné, ctiť praktické remeslo, dbať na proporcie, hrať sa s materiálmi a zúročiť ich prirodzenú krásu, nerecyklovať overené nápady, ale skúšať nové, spájať estetické a účelné, nebyť obchodným konzultantom pri výbere nábytku, ale tvoriť vlastný a najmä vytvárať zmysluplný a logický koncept. Stanoviť si, ako to idem urobiť, prečo a aký to bude mať vplyv na človeka, pre ktorého to robím. A potom už neuhýbať, nepodliehať pochybnostiam či tlakom. Byt na Kolibe pôsobí presvedčivo práve preto, že tu Nagy aj vďaka priateľskej konštelácií mohol pracovať v zmysle svojho najlepšieho Ja. Pri spoločnom definovaní zadania s klientom sa obaja jednoznačne vyhranili voči štýlu, ktorý prekvitá v interiérovej tvorbe na Slovensku, kde sa akousi povinnou jazdou stali biele, betónové alebo na bielo natreté tehlové steny, dubové dyhy či preglejky a drevené alebo liate podlahy. „Majiteľ bytu pracovne cestuje po svete a sám si všimol, že vonku sa k interiéru pristupuje predsa len inak ako u nás. Je tam vyššia akceptácia pestrosti materiálov, snaha o odlíšenie, dôraz na detail aj istý luxus, ale nie v zmysle drahých riešení, no skôr vo význame komfortu. Drevené obklady stien a stropov, tapety so zaujímavou textúrou, textílie, koberce – to všetko sú nástroje, ktorými sa dá dosiahnuť, že v danom priestore chcete tráviť čo najviac času, je vám tam dobre a ani neviete prečo.“ hovorí architekt. V byte preto nie je jediná plocha, ktorá by nebola architektonicky poňatá a ktorá by zostala viac-menej v surovom stave.

Inštrumentácia

Základom riešenia bytu po jeho drobných dispozičných úpravách (korekcia kúpeľne a toalety a vytvorenie priestoru pre vstavanú skriňu v predsieni) sa stala trojica materiálov, ktoré vlastne aj určujú naturel celého interiéru. Stropy aj steny, ktoré nadväzujú na nábytkové prvky alebo dvere, sú z väčšej miery pokryté obkladom z amerického orecha. Teplý tlmený odtieň s nádychom farby karamelu a vznešená kresba tento materiál predurčujú k tomu, aby dokreslil prívetivú atmosféru prostredia a dodal mu istú úctyhodnosť. Zvyšné steny pokrýva svetlosivá matná tapeta s jemnou plastickou textúrou. „Chvíľu trvalo, kým sa podarilo nájsť vhodnú tapetu, o ktorej som mal pomerne jasnú predstavu. V tapetových štúdiách nám totiž ponúkali rôzne lesklé a výrazné tapety, no po tom, čo som sa sám prehrabával v stohoch vzorkovníkov, som našiel túto nenápadnú tapetu, ktorá rozhodne nepatrila medzi obľúbené. Dnes je medzi našimi klientmi veľmi žiadaná,“ hovorí Nagy. Jej prednosťou nie je len krásny štruktúrovaný akoby tkaný povrch, ale aj schopnosť tlmiť zvuky a nutkavá potreba dotyku. Podobne je na tom aj koberec, ktorý je vlastne úplne všade, okrem vstupnej časti, kúpeľne, toalety a úseku kuchyne. Jeho mäkký povrch s vysokým sivým vlasom reaguje na pohyb a podobne ako zamat vytvára na podlahe rôzne obrazce. Priam láka k priamemu kontaktu a pohládzaniu. Sivú architekt Nagy zvolil aj na ďalšie prvky. Sivé sú ľanové závesy, ktoré lemujú celú obvodovú stenu a navodzujú ilúziu, že zasklené plochy sú omnoho veľkorysejšie než v skutočnosti. A sivé sú aj na mieru navrhnuté čalúnené kusy, ako je rozľahlá sedačka v obývačke či veľkorysá posteľ v spálni. Sivá je dnes kráľovnou, no jej studená krv potrebuje rozvíriť pomocou jemných textúr, ktoré jej pridajú pôvab a vľúdnosť.

Hoci práca, ktorú tu architekt Nagy odviedol je omnoho komplexnejšia a prevrstvenejšia, než len citlivý výber materiálov a dotiahnutie detailov, rozhodujúce je, aké odpovede dostaneme, ak sa opýtame: Je to teda dobré miesto? Žilo by sa nám tu pohodlne? Ako by sme o sebe zmýšľali, keby bol tento priestor našim domovom? Zmenilo by to niečo v našom vnímaní? Pomohlo by to nášmu Ja stať sa lepším? Ak sú odpovede áno, tak došlo k naplneniu, idea nebola len pózou a architektovo Ja môže pokojne spávať.

Text: Elena Alexy; Foto: Sebastian Nagy; postprodukcia a DTP - Tomáš Manina