Hudobná škola Wolfurt, Rakúsko

Na prvý pohľad nie zlé. Na druhý ešte lepšie. Slušná verejná stavba. Jej pravé kvality vyniknú pri podrobnejšom preskúmaní. Toto máme celkom radi. “Hrubá stavba” je definitívnou architektúrou. Nič netreba pridávať. Nič skrývať. Architektonické i technické detaily sú dopredu precízne premyslené. Čistý geometrický koncept je zrealizovaný s mimoriadnou dôslednosťou. Betón je betónom, drevo drevom, sklo sklom, tehla tehlou a použité kovové (mosadzné) prvky sú takisto priznané v ich naturálnej podobe.

Žeby príklad pre slovenské podmienky, že aj verejné stavby môžu byť “robené poriadne”, premyslene, s dôrazom na kvalitu? Alebo radšej “rýchlo a lacno”?

V osemtisícovej obci Wolfurt, v blízkozti Bregenzu v rakúskom Vorlarlbersku nedávno vznikla zaujímavá hudobná škola a knižnica. Od roku 2014, keď bolo odbremenené centrum sídla od intenzívnej dopravy novým tunelom, začal rozvoj malého “športového a kultúrneho jadra”. Jeho súčasťou je aj nová hudobná škola, ktorej fasáda je orientovaná pozdĺž “hlavnej ulice”. Objekt je vzdialený asi pol kilometra od historického centra. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že fasáda orientovaná “do cesty” rozsiahlym zasklením nie je ideálnym riešením. Zmena organizácie dopravy však umožnila zaviesť v centrálnej zóne rýchlostný limit 30 km/h, čím sa stal priestor atraktívny a bezpečný aj pre chodcov.

Konzervatórium a budova knižnice reaguje na novú situáciu. Západná fasáda je v pravidelnom rastri členená na pätnásť identických polí so štvorcovými oknami tried (skúšobní). Atraktívne priečelie orientované do ulice tak hlavne vo večerných hodinách pôsobí ako výklad, ktorý navonok vystavuje svoj dynamický obsah. Dôležitým "mestotvorným" prvkom je aj transparentný parter s verejnou knižnicou a zapustené “podlubie” ktoré plní funkciu krytej zastávky hromadnej dopravy a slúži aj ako parkovisko bicyklov.

Zateplená železobetónová stavba je z vonkajšej strany obložená kontrastnou dvojicou materiálov. Ich skladba bola zvolená hlavne vzhľadom na ich trvácnosť. Drobnej textúre lícovej tehly sekunduje veľkoplošný obklad z leštenej mosadze. Zrkadliace “zlaté” platne vytvárajú hlavne vo večerných hodinách na ulici atraktívnu kulisu. Keramické lícovky s pozdĺžnym formátom 490 x 52 mm oddeľuje od tepelnej izolácie odvetraná “vzduchová medzera”.

Funkčne je budova členená po vertikále. Knižnica je na prízemí, konzervatórium na horných troch podlažiach. Zapustená terasa spája knižnicu s prednáškovou sálou a záhradou na východe. Ďalšie “vyrezanie” na severnej fasáde vedie návštevníkov do vstupných priestorov. Na pomerne priestrannú halu priamo nadväzuje dvojramenné schodisko, ktoré vedie na poschodie. Tu sa nachádzajú dve veľké (koncertné) sály, ktoré sa “prejavujú” na východnom priečelí ako rozsiahla transparentná plocha ohraničená mosadzným “rámom”. Menšie hudobné triedy sú orientované do ulice. Obdobná priestorová skladba pokračuje aj na vyšších podlažiach, avšak s tým, že veľké sály tu absentujú. Dispozícia je skrátená o jeden modul.

Ako centrálny spojovací prvok funguje vertikálny foyer, ktorý prebieha cez vyššie podlažia. Denné svetlo do prevýšeného priestoru vstupuje cez strešný svetlík. Galéria je pretkaná premostením, ktoré prepája prístupové chodby s jednotlivými učebňami. Tieto platformy súčasne slúžia ako oddychový a zhromažďovací priestor.

Monolitická betónová konštrukcia stavby je v značnej miere priznaná aj v interiéri. Potrebnú akustiku v spoločných priestoroch, ako aj v jednotlivých učebniach zabezpečujú podlahy, roštové stropy a “pílovité” obklady stien, ktoré sú vyhotovené z tvrdého dubového dreva bez ďalšej povrchovej úpravy.

Vo Voralbersku je už takmer štandardom energetická efektívnosť objektu v štandarde “pasívneho domu”. Dobrá tepelná izolácia a vzduchotesnosť obvodových konštrukcií zabezpečuje tepelné straty na úrovni 18 kWh/m²a. Vetranie s rekuperáciou, nízkoteplotné vykurovanie a solárne panely na streche budovy dopĺňajú energetický koncept stavby.

Podklady: Robert Pintér, Stredisko medi