Kultúrne centrum Nadácie Stavrosa Niarchosa, Atény

Rozostavané Kultúrne centrum Nadácie Stavrosa Niarchosa som navštívil už počas študijného pobytu v Aténach. Bolo to v roku 2013, keď bola krajina a obzvlášť Atény uprostred najväčšej hospodárskej a kultúrnej krízy. Utvrdila ma v tom napríklad návšteva opusteného olympijského parku s chátrajúcimi stavbami Santiaga Calatravu, a množstvo iných smutných príkladov z mesta. Bolo až neuveriteľné, že nám pred očami vyrastá stavba, ktorej rozpočet sa vo výsledku vyšplhal na takmer 600 miliónov eur (Najdrahšia stavba krajiny od výstavby v olympijskom areáli do roku 2004 a súčasne najväčšia súkromná investícia). Ukazovala sa nádej, že mestskú časť Kallithea, o ktorej rozvoj sa pričinili najmä olympijské hry konajúce sa v roku 2014 nestretne rovnaký osud. Nová infraštruktúra, atraktívne športoviská a novovznikajúce kultúrne inštitúcie zvyšovali atraktivitu lokality. Ako dôležitý bod pre aténčanov sa ukázalo aj priame prepojenie s morom, od ktorého sú paradoxne obyvatelia pobrežného mesta takmer úplne odrezaní.

Pozitívnym príkladom novej a fungujúcej kultúrnej inštitúcie bolo v tom čase čerstvo otvorené Nové múzeum Akropoly. Stavba ležiaca pod južným návrším kopca Akropolis, sa “vznáša” na železobetónových pilótach nad antickými ruinami. Dielo švajčiarskeho architekta Bernarda Tschumiho má s novým Kultúrnym centrom v štvrti Faliro viac spoločného, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Veľké investície do kultúry sú vždy súčasťou politiky a Gréci ich vedia patrične propagovať a pritiahnuť pozornosť. Aj preto si nadácia Stavrosa Niarchosa vybrala “veľké meno” -  talianskeho architekta Renza Piana.

História projektu siaha až do roku 1988, keď sa nadácia gréckeho lodiara a miliardára rozhodla darovať Národnej knižnici a Národnej opere nové budovy. Plán začal naberať reálne kontúry v roku 2006, keď bolo rozhodnuté o výstavbe komplexu, ktorý poslúži obom organizáciám. Kultúrne centrum Nadácie Stavrosa Niarchosa (grécky Κέντρο Πολιτισμού Ίδρυμα Σταύρος Νιάρχος) začal ateliér Renza Piana projektovať v roku 2008 na mieste opusteného parkoviska (postaveného pre potreby olympijských hier) vzdialeného od mora a prístavu len 500 metrov. Logickou prioritou bolo preto hľadanie prepojenia mesta a pobrežia. Ako vizuálneho, tak aj fyzického. Kultúrnu inštitúciu s prístavom prepája široká pešia lávka ústiaca na dláždenú promenádu (Πλατεία Νερού). Juhozápadnú fasádu stavby s odstupom lemuje umelý kanál, ktorý vnáša vodný prvok priamo do areálu. Rozsiahle betónové plochy prístavu a okolitej zástavby zas kontrastujú s “divokým” parkom (170 000 m²), ktorý plynulo prechádza na strechu stavby a tiahne sa takmer až k jej najvyššiemu bodu. Z týchto miest sa otvára nerušený výhľad na pobrežie Egejského mora.

Jednou z priorít pri navrhovaní bola udržateľnosť stavby. Teplé a slnečné počasie Atén hralo pri navrhovaní významnú úlohu. Potenciálny problém s prehrievaním budovy do značnej miery eliminuje masívne betónové jadro stavby a vegetačná strecha - park so schopnosťou akumulácie dažďovej vody. K vytvoreniu príjemnej klímy prispieva vodný prvok situovaný v blízkosti budovy. Veľký počet slnečných dní naopak naplno využíva “solárna strecha” pokrytá fotovoltickými panelmi s celkovou plochou desať tisíc metrov štvorcových, ktoré sú schopné vyrobiť 2GWh elektrickej energie ročne. Aj vďaka tomu je budova počas bežnej prevádzky energeticky sebestačná. Presah strechy zároveň chráni pred priamym slnkom celopresklenú čitáreň s panoramatickým výhľadom, terasu a vyhliadkovú lávku, ktorá je orientovaná smerom na Akropolu a kopec Λυκαβηττός.

Výstavba začala v roku 2012, budova bola dokončená o štyri roky neskôr. Stavba už má za sebou dva roky plnej prevádzky, počas ktorých ju navštívili takmer dva milióny ľudí. Spojené priestory kultúrnych inštitúcií sú rozšírené o exteriérové plochy, kde sa pravidelne konajú festivaly a výstavy.

Dispozícia je členená na dva hlavné bloky. V krídle určenom pre Národnú operu sa nachádzajú dve auditóriá. Menšie s kapacitou 450 divákov je určené pre klasickú operu a balet, vo väčšom s 1400 miestami sa konajú experimentálne predstavenia a iné kultúrne podujatia. Priestory od bloku knižnice oddeľuje novodobá Agora (v antike išlo o verejný priestor - najčastejšie trhovisko, kde sa viedla diskusia a bol centrom kultúrneho života). Knižnica kopíruje novodobé tendencie,  je moderným kultúrnym a vzdelávacím priestorom doplneným o kaviarne a spomínanú celopresklenú čitáreň s panoramatickým výhľadom na Atény a more. Na záver stojí za to spomenúť niekoľko technických riešení. Ako výzva sa ukázala realizácia veľkoplošnej monolitickej stropnej dosky, ktorá je dodatočne zaťažená váhou substrátu. Konštrukcia musela byť subtílna, dostatočne ľahká a bez dilatácií na odhalených miestach. Priestorová oceľová konštrukcia konkávnej solárnej strechy je opláštená ľahkou napínanou membránou s minimom viditeľných spojov. Aktívna vzduchotechnika je v maximálnej možnej miere nahradená pasívnym vetraním so systémom chladenia prostredníctvom zemných kanálov.  

Zdroj: Renzo Piano Building Workshop