Zväzková základná škola Lošbates (ČR)

Základná škola LOŠBATES vznikla na základe medzinárodnej architektonickej súťaže ako výsledok spolupráce kanadského ateliéru Pelletier de Fontenay a českej kancelárie SOA architekti, ktorá sa dlhodobo venuje navrhovaniu školských stavieb. Projekt je od začiatku koncipovaný predovšetkým ako súčasná vzdelávacia inštitúcia: modernú pedagogiku nepodporuje deklaratívne, ale prostredníctvom premyslenej práce s priestorom. Učiteľom ponúka multifunkčný priestorový nástroj na pedagogickú prácu, zatiaľ čo deťom poskytuje prehľadné, rozmanité a inšpiratívne miesto.

Celkové urbanistické a architektonické riešenie

Nová zväzková základná škola LOŠBATES stojí v ťažisku územia štyroch združených obcí (Louňovice, Tehovec, Svojetice, Štíhlice). Zámerne je umiestnená mimo historického centra ktorejkoľvek z nich. Poloha školy podporuje vznik bezpečných peších a cyklistických prepojení medzi obcami a ich doplnenie sieťou drobných verejných priestorov.

Areál je situovaný na severnom okraji obce Louňovice, v prechodovom území medzi obcou a lesom. Kampus je rozvrhnutý podľa jasnej logiky: v jeho strede vzniká chránený vnútorný svet školy, smerom na východ sa otvára športová krajina s oválom a ihriskami, zatiaľ čo dopravná a servisná prevádzka je sústredená na okraji.

Prstenec školy prepája jednotlivé časti do hutného celku a zároveň vymedzuje veľkorysé centrálne nádvorie. Prstenec je priechodný – rohy a nárožia fungujú ako prirodzené vstupy aj ako prahy medzi vnútorným a vonkajším prostredím. Hmota školy je zámerne nízka, dvojpodlažná a horizontálne členená, vďaka čomu zapadá do okolitej zástavby rodinných domov.

Dispozičné a prevádzkové riešenie

Prevádzkové usporiadanie rozvíja princíp kampusu do štyroch vzájomne prepojených, ale jasne čitateľných celkov: spoločného a verejnejšieho zázemia s aulou, jedálňou a školským klubom, zázemia 1. stupňa, 2. stupňa a telocvične. Tieto celky sú fyzicky oddelené, no pevne prepojené prstencom, ktorý tvorí hlavnú komunikačnú os školy.

Verejné a poloverejné funkcie kampusu môžu fungovať v samostatnom režime a vo vymedzených časoch bez toho, aby bolo potrebné „otvárať celú školu“. Prevádzková logika budovy preto pracuje s jasne definovanými vstupmi, prahmi a kontrolovanými väzbami: deti majú svoj chránený vnútorný svet, zatiaľ čo vybrané časti kampusu môžu prirodzene slúžiť ako zázemie pre šport, krúžky, stretávanie a ďalšie aktivity mikroregiónu.

Kľúčovým motívom je pohyb bez slepých uličiek: prevádzka je koncipovaná ako súvislá slučka, ktorá umožňuje prirodzený, nelineárny pohyb a vytvára plynulé prechody medzi jednotlivými režimami dňa – učením, oddychom, stretávaním a pohybom. Interiér preto nie je iba súčtom tried a chodieb. Prstenec a jeho rozšírenia fungujú ako vzdelávacia krajina a plnohodnotný priestor na individuálnu prácu, prácu v malých skupinách aj spoločné aktivity.

Dôležitou vlastnosťou je variabilita. Architekti pracujú so systémom otočných stien a akustických závesov, ktoré v kombinácii s vhodným mobilným nábytkom umožňujú priestor rýchlo usporiadať do rôznych zostáv. Popri flexibilite je dôležitá aj možnosť voľby prostredia: deti aj učitelia si môžu podľa cieľa výučby prirodzene vyberať medzi rôznymi typmi priestorov. 

Súčasťou kampusu je aj ZUŠ, ktorá prirodzene rozširuje vzdelávacie spektrum školy a pridáva budove ďalšiu kultúrnu vrstvu. V rámci zázemia 2. stupňa je navyše navrhnutý multifunkčný priestor na výučbu STEM, ktorý podporuje experimentálne a projektové formy vzdelávania.

Technické riešenia a udržateľnosť

Nosný systém tvoria prevažne železobetónové konštrukcie s výplňovým murivom a otvorenou dispozičnou štruktúrou, ktorá umožňuje flexibilné využitie. Obálka budovy kombinuje prevetrávaný drevený obklad s prefabrikovanými rímsovými prvkami z GRC. Veľká časť striech je riešená ako zelená.

Objekt je navrhnutý v pasívnom energetickom štandarde a vykurovanie je zabezpečené predovšetkým tepelnými čerpadlami vzduch – voda zapojenými do nízkoteplotného teplovodného systému. Významnou súčasťou udržateľného riešenia je hospodárenie s dažďovou vodou, najmä jej zadržiavanie vo vegetačných plochách vrátane striech. Prebytočná voda sa odvádza do podzemnej akumulačnej nádrže v átriu, ktorá slúži na zavlažovanie zelene a zároveň ako zdroj vody na splachovanie toaliet a upratovanie. Ďalší prebytok zachytáva systém retenčných objektov s regulovaným odtokom. Na streche je navrhnutá fotovoltická elektráreň dimenzovaná primárne na vlastnú spotrebu objektu. Prebytky energie sa prednostne využívajú na ohrev teplej vody a akumuláciu tepla a až následne sa odovzdávajú do distribučnej siete.

Autori: Pelletier de Fontenay, SOA architekti
Podklady: Linka
Fotografie: Alex Shoots Buildings