Podvažské Podhradie - Ako uchopiť krajinu Horného Považia - diplomová práca

Diplomová práca je jednou z mnohých prác autora, v ktorých sa venoval problémom jeho rodného mesta Považskej Bystrice a jej okolia. Preto je prirodzené, že niektoré práce na seba nadväzujú. Je to tak aj v prípade diplomovej práce, ktorá nadväzuje na bakalársku prácu venujúcu sa téme chýbajúceho centra mesta a prácu o krajinných okruhoch v okolí mesta. Z tohto dôvodu je vhodné spomínané práce aspoň v skratke predstaviť.

Bakalárska práca sa pri téme centra zahĺbila do histórie. Snažila sa obnoviť stratené významy a taktiež odstránenú ľudskú mierku. Centrum situuje na mieste, kde história naakumulovala najväčie hodnoty, obnovuje pôvodnú os starého námestia, prináša riečku ako jeden z pôvodných elementov názvu mesta (Bystrica) a stavia budovu, ktorá mala ľuďom priblížiť život starého mestečka.

Práca krajinných kruhov si dávala za cieľ priniesť ľuďom nádhernú krajinu Horného Považia bližšie k obyvateľom a turistom. Človek krajinu vníma z bodov a ciest. V krajine boli definované body, ktoré krajinu definujú – sú prirodzenými pútačmi okolia a také, ktoré by sa takýmito bodmi mohli stať, no majú nejakú chybu, ktorej riešenie sa autor snažil navrhnúť. Ďalej boli body pospájané do troch zážitkových okruhov krajinou Horného Považia. Okruhy sa spájali v dvoch kľučových bodoch, ktorými boli upravené centrum mesta Považská Bystrica a rybníky medzi Považskou Teplou a Považským Podhradím, ktoré autor vnímal ako bránu do Súľovských vrchov a významné územné spojítko.

Praktická časť diplomovej práce si na spracovanie vyberá práve spojenie medzi týmito dvomi kľučovými bodmi. Pred samotným obsahom praktického výstupu je dôležité spomenúť aj teoretickú časť práce, ktorá popri terénnom výskume taktiež ovplyvnila konečný výsledok.

Jej text hovorí o tom, že človek bol po stáročia vsadený do prírody a jeho vzťah k nej sa postupne vyvíjal. No ako náhle sa cit človeka k prírode dostal na úroveň jej obdivovania ju začal obrovskými zásahmi do jej štruktúry počas priemyselnej revolúcie strácať. Preto sa objavuje potreba kvalitného komponovania krajiny, aby krajina zostávala pre človeka „obytnou“. Krajinné kompozície človeku špecifikujú vnem krajiny. Z tohto dôvodu autor študuje Goetheho weimarský park spájajúci mestské časti, vyvstavaný na myšlienke, že žasnutie nad krásami krajiny dokáže byť protiliekom proti odcudzovaniu sa ľudí jeden k druhému, keďže ľudia musia zdieľať svoje nadšené pocity, české barokové krajinné kompozície, či park v blízkosti rieky v poľskej Skawine.

Text sa venuje aj konkrétnej krajine – krajine Horného Považia, krajine pod Manínmi, ktorej sa venuje aj praktická časť práce. Skúma mapy územia, aby bol autor lepšie schopný pochopiť z čoho vychádza konkrétny stav. Ukazuje, že jeden z hlavných miestotvorných elementov bola, okrem masívnych kopcov v území, voda. Veď aj názov mesta Považská Bystrica pochádza z dvoch vôd – z rieky Váh a riečky Bystričky (od 19.st. Domanižanka). Zrkadlenie na vode, hmla, to všetko patrí do genia loci tohto miesta, no dnešní Bystričania vodu nemôžu vnímať. Okrem necitlivej prestavbe centra mesta v 70. rokoch, ktorá vyhnala podľa mapovej analýzy aj sakrálny rozmer krajiny – keďže dva najbližšie kopce nad mestom mali na sebe sakrálne objekty a jeden z nich bol obostavaný, druhý zalesnený, kaplnky v meste boli zničené, bol z mesta vyhnaný aj Váh. Na jednej strane obrovské zlepšenie, keď obyvateľov a ich sny stelesnené napríklad zaliatym krajinným parkom spájajúcim Považskú Teplú a Považské Podhradie už neohrozoval „Blúdivý“ – Váh (meno rieky Váh je z latineského Vagus, čo znamená blúdivý a pochádza z faktu, že často menil po povodni koryto), no na druhej strane sa úplne opomenul jeho potenciál pre dušu človeka.

Samotná praktická časť si teda okrem iných cieľov dáva za cieľ využiť tento potenciál krás vodného sveta pre dušu človeka a pomôcť zažiť atmosféru Váhu. Práca, ako bolo spomenuté vyššie je spojením dvoch kľučových bodov v krajine. No taktiež je peším napojením najväčšej mestskej časti Považská Teplá, ktorej dodnes chýba pešie napojenie s mestom a peším a cyklistickým napojením Považského Podhradia, do ktorého sa dnes ide z mesta len cez priemyselnú zónu.

Spojenie začína v bakalárskej práci upravenom centre mesta Považská Bystrica. Navrátenie starej osi námestia dáva priestoru jasný smer. Toto smerovanie je výborné – smeruje k Váhu a symbolu mesta, ktorý je v jeho erbe – Považskému hradu.

Za mestským kostolom, ktorý tvorí výškové ukončenie centra mesta nacházame napojenie na našu Vážsku cestu a na mestskú kalváriu, ktorá je druhým vyústením centra.

Vo vážskom smere sa za kostolom nachádza most preklenujúci komunikáciu, ktorý v sebe ukrýva rybí trh, cyklopožičovňu a malé občerstvenie. Rybí trh má slúžiť na predaj rýb z veľkochovných rybníkov za kostolom. Pri rybom trhu napúšťame nový rybník, ktorý bude slúžiť ako pobytovo-oddychová zóna pri rybom trhu, či začiatku cesty, no taktiež ako viditeľné pozvanie do vodného sveta, ktorý nás čaká ďalej.

Niekoľko krokov za trhom umiestňuje autor železničnú zastávku Považská Bystrica mesto. Železničná stanica v meste bola situovaná do okrajovej časti mesta z dôvodu veľkého priemyselného závodu no do samotného centra trvá cesta pešo 25 minút. Turisti sa často pýtajú, kde nájsť centrum, našinci namiesto osobného vlaku často využijú autobusy. Umiestnenie zastávky na tomto mieste nám dovolí hneď z miesta príchodu vidieť centrum, priblíži vlak na znesiteľnú vzdialenosť domácim a popri tom nám svojím nutným podchodom umožní prekonať bariéru železnice a dostať sa tak k krásnemu prírodnému svetu - rybníkom za kostolom o ktorých málo Bystričanov vie, keďže sú za traťou.

Vedľa rybníkov vytváram čistinky v lužnom lese. Tieto čistinky sú hneď za mestom. Môže sa na ne chodiť na piknik, venčiť psov, môžu sa tu konať podujatia pod holým nebom. Miesto je napojené cestným nadjazdom, železničnou zastávkou, pešou cestou.

V ďalšom bode prechádzame mostom na druhú stranu Váhu. Tu sa v súčasnosti ľudia z okolia chodia kúpať na štrkovisko vniknuté po ťažbe diaľnice. Po zabezpečení protipovodňových opatrení sa tu navrhuje urbanizmus rekreačnej zóny, ktorá ústi do verejného priestoru nasmerovaného na dominantný kopec územia – Veľký Manín.

Ďalšie zastavenie cesty sa nachádza opäť na druhej strane Váhu. Ide o rybníky medzi Považskou Teplou a Považským Podhradím. Tieto majú byť akýmsi predpolím hradu, ktorý sa tu nádherne zrkadlí v jeho hladinách a bránou do Súľovských vrchov nielen pre našincov, ale aj turistov, podporené aj faktom, že sa tu nachádza železničná stanica. Tu po zvýšení brehu autor situuje na ľavú stranu najväčšieho rybníka botanickú záhradu. Na pravú, kade prechádza modernizovaná železničná trať – izolačnú zeleň a navrhuje využitie železničnej požiarnej cesty ako miesta pre korčuliarov.

Za najväčším rybníkom sú umiestnené skleníky vstupného areálu botanickej záhrady. Tie sú kopompované ako kopce medzi ktoré človek vstupuje. Obsahujú v sebe foyer, miesta pre rastliny, malú prednáškovú miestnosť, sociálne zariadenia a reštauráciu s plávajúcou časťou, ktorá v pravidelných intervaloch pláva po hladine najväčšieho rybníka ako akési nové stelesnenie zaniknutej plávajúcej kompy na Váhu.

Na botanickú záhradu nadväzuje areál zoologickej záhrady, ktorý je komponovaný do formy násypov, ktoré chránia pred zvýšenou vodou, aj pred približujúcou sa diaľnicou a zároveň zvieratá delia do blokov s prirodzenou prekážkou. Samotnú zoo obkolesuje voda rybníka, ktorý bol upravený tak, aby tvoril prirodzenú bariéru medzi vnútorným svetom zoo a vonkajškom a taktiež aby predĺžený rybník vytvoril priehľad medzi priestorom pri železničnej stanici v Považskej Teplej a samotným priestorom rybníkov. Pre autora bolo veľmi dôležité, aby priestor intuitívne viedol človeka. Práve preto bolo, tak ako v tomto priestore dbané o čítanie priestoru pre užívateľa.

Popri ryníku sa nachádza cyklocesta vedľa ktorej je nasadený pás izolačnej zelene ústiaci do malého záplavového parčíku pri ústí riečky Teplanky. Od Váhu je situovaná zásobovacia poľná komunikácia slúžiaca aj povodiu Váhu.

Samotný objekt vstupu do zoologickej záhrady tvorí kamenný polkruh, ktorý má byť ako človekom vytvorená úžina oproti tej prírodnej – Manínskej úžine. Veď napokon areál zoologickej a botanickej záhrady má byť „bránou“ do Súľovských vrchov. Objekt autor obkolesuje vodou. Vo vnútri nájdeme vstupné priestory zoo, bistro fungujúce pre vonkajších aj vnútorných návštevníkov, malú polikliniku pre zvieratá, a správu CHKO Strážovské vrchy. Na druhom poschodí je umiestnená prednášková miestnosť a konacelárie. V podzemí najdeme vodný svet, ktorý je umocnený aj priehľadom do rybníkov, šatne a toalety. Na tento priestor nadväzuje malý amfiteáter.

Za objektom vstupu do zoo nachádzajúcom sa pri železničnej stanici Považská Teplá sa navrhujeme most do Považského Podhradia. Týmto mostom sa z tejto zastávky stane železničná zastávka Považské Podhradie –Považská Teplá. Popod diaľničný most ideovo autor situuje malé kultúrne centrum, ktoré zabezpečí humanizáciu priestoru pod estakádou. Za estakádou prídeme na most, ktorý je vytvorený ako pobytový, keďže ľudia z toho miesta zvyknú robiť fotky hradného kopca.

V Považskom Podhradí vytvárame jasný prístup na hrad cez obnovenú poslednú časť veľkého parku, ktorý bol spomínaný vyššie. Priestor pri kostole usporiadaváme zmenením polôh a osadenia historických sôch, ktorých pôsobenie je dnes potlačené. Veďla kostola, tak vzniká rajská záhrada so sochou barokovej imakulaty uprostred.  Od strany hlavnej cesty situujeme parkovisko slúžiace hradu aj kostolu. Vedľa parku umiestňuje autor do budovy starej školy kaviareň s terasou do parku.

Fotografie fyzického modelu:

Podklady: Marek Turošík