Architekti o ideálnej škole

O tom, ako by mali vyzerať moderné školy, hovoria architektky Andrea Ambrovičová Mikulajová (36) a Jana Matlovičová (26) zo slovenského ateliéru ARCHITEKTI mikulaj & mikulajová. Ateliér sa nedávno v českej Chýni zúčastnili súťaže s projektom základnej školy. Aj keď nevyhrali, stavať sa môže podľa ich návrhu, obec sa má do konca leta rozhodnúť, ktorý z prvej trojice návrhov postavia. (Tento článok je uverejnený v Denníku N).

Ako by mala vyzerať ideálna škola?

Študovali sme školy, ktoré sa podľa nás blížia k ideálu. Pozerali sme sa na rakúske a nemecké, ale aj školy v Česku a Amerike. Stretli sme sa aj so školským psychológom. Najpodstatnejší rozdiel oproti minulosti je, že dnes deti v škole trávia omnoho viac času. Prídu tam o šiestej či siedmej ráno a často odchádzajú okolo šiestej večer. Obzvlášť, ak ide o školy v satelitoch, v ktorých rodina žije, ale pracuje v meste. Museli sme návrh školy vymyslieť tak, aby mali deti priestor na rôznorodé aktivity. Aby to nebola len trieda, kde sa ráno učia a poobede sedia a nudia sa.

Čo by mal mať priestor, aby sa tam deti nenudili?

Andrea Ambrovičová Mikulajová
Jana Matlovičová
Mal by byť rôznorodý a zaujímavý. Musí tam byť priestor na šport, kultúrne aktivity, knižnica. Je dobre, ak je tam priestor na premietanie. Dôležité je, aby sa priestor menil, aby sa dal vytvoriť väčší či menší podľa toho, aké skupinky sa vytvárajú. Trend na západe je taký, že deti sa zlučujú do skupín nie podľa veku, ale podľa záľub a talentu.

Keď ste navrhovali školu, čo tam bolo oproti tým dnešným navyše?

Juraj Mikulaj
Radoslav Kurucz
Nosnou ideou konceptu je ústredný priestor školy, ktorý bol zároveň aj centrom obce. Zadanie bolo, aby nešlo len o školu, ale aj o komunitné centrum pre obec, ktorá je jednou z najrýchlejšie rastúcich v Česku. Stred školy sme poprepájali s pavilónmi, jedálňou a telocvičňou. V tomto strede by bola doobeda škola, kde by sa stretávali žiaci. Mohli by tam chodiť seniori na obed, a tak by sa s nimi deti stretli a mohli napríklad pomôcť s taškami. Aby sa rozvíjala aj ochota pomáhať. Aby boli konfrontovaní s problémami, postihnutými ľuďmi, aby deti videli všetky podoby života. Ďalej sme si predstavovali, že by sa v tomto  stredovom priestore mohli diať aj iné akcie – napríklad by vystavovali pražskí umelci, konali by sa tam trhy. V našom návrhu je aj aula, kde by sa dali robiť koncerty i hudobné krúžky. Rodičia, ktorí tam bývajú, sú zväčša z Prahy a sú zvyknutí na kultúrne vyžitie. Súčasťou priestoru bola aj menšia kaviareň.

Čo všetko v škole mohla využívať aj verejnosť?

Bazén, ktorý chceli postaviť v druhej fáze projektu. Aj knižnicu a telocvičňu. Navrhli sme aj časť služieb – lekára, logopéda, detského lekára. Bola požiadavka, aby keď sa škola zavrie, boli jej priestory aj pre verejnosť. Aby sa dalo ísť večer na koncert, či do telocvične.  Predpokladali sme, že rodičia by chodili na večerné jazykové kurzy do tých istých tried.

Prečo by pre školu malo byť dôležité, ako je architektonicky vyriešená?

Vplýva to veľmi na deti, už len preto, že tam trávia veľa času. Dieťa je v rozhodujúcom období a pre jeho vývoj je dôležité, v akom prostredí sa pohybuje, akým aktivitám sa venuje. A architektúra veľmi vstupuje do jeho života. Na západe si to už uvedomujú. U nás žiaľ zatiaľ nie. V Rakúsku staré školy adaptujú pre dnešné potreby, čo by mohlo byť pre nás prijateľnejšie.

S akými školami ste pracovali?

Asi najviac nás zaujala novovzniknutá v Grazi. Škola mala otvorené triedy, všetky steny sa mohli roztvoriť. Vyučovanie mohlo prebiehať jednotlivo v triedach alebo pre všetkých naraz. Keď sme to chceli dať do návrhu, psychologička nám povedala, že na to nie sme pripravení a učiteľky by nesúhlasili. V zahraničí je tiež obľúbené, že časť vyučovania sa presunie inam. Vznikajú exteriérové triedy, alebo sú v spoločných priestoroch rôzne prvky, ktoré je možné na seba poukladať a vznikne z toho domček, kde sa môžu učiť. Vtedy sú deti aj viac sústredené a sú vďačné, že sú v inom priestore.

To je priestor. Mali by sa nejak meniť aj procesy?

V moderných školách fungujú tímy ľudí, v ktorých je školský psychológ, logopéd a sociálny pracovník. Ak je dieťa, ktoré sa nevie sústrediť a má na hodine problém, tak majú možnosť zobrať ho do menšieho priestoru, kde si môžu sadnúť a porozprávať sa. Dieťa sa upokojí, alebo mu vysvetlia, čomu nerozumie a môže sa vrátiť na hodinu. Takto dieťa, ktoré nezvláda učivo nemusí byť na chvoste a zároveň nevyrušuje spolužiakov. Na to treba individuálny priestor.

Keď sa detí pýtali, čo by chceli v škole, často hovorili o oddychových zónach. Sú štandardom v modernej škole?

Určite. Mali sme ich v každej triede alebo na chodbe.

Ako si ich majú predstaviť ľudia, ktorí chodili do školy, keď cez prestávky chodili deti na chodbe v kruhu?

Je dobré, aby chodba nebola vyslovene chodba – jeden dlhý pás, často tmavý. Dôležité je, aby bol priestor obohatený o rôzne zálivy. Napríklad na prvom stupni sme navrhli domček, mäkké sedenie, tuli vaky alebo povrch, ktorý je mäkký a deti si tam môžu sadnúť a hrať sa. Pre druhý stupeň boli v návrhu kuchynky, kde si sami môžu urobiť čaj alebo čokoládu. Už sa cítia ako v kaviarni a necítia sa byť pod dohľadom. Netreba ich naháňať po škole či po vonku, ale sadnú si na chodbu. A môže tam prebiehať aj psychoterapia, keď školská psychologička príde do tej kuchynky a neformálne sa s nimi porozpráva a deti si ani neuvedomujú, že sú pod dohľadom.

Deti často nechcú chodiť na telesnú, riešili ste to?

S tým sme sa stretli často, že deťom sa nechce cvičiť a športové aktivity je preto potrebné ozvláštniť. Napríklad ich rozvíjať novým spôsobom. Dievčatá baví viac cvičiť aerobic či jógu a nie skákať cez kozu. Chalani majú radi posilňovňu. Avšak je dobré, aby sa to prepojilo so staršími formami a tiež kolektívnymi športami.

Prečo dnes potrebujú deti iný prístup? Nestačia im priestory, ktoré stačili generácii ich rodičov?

Sú to iné deti ako ich rodičia. Majú často poruchy pozornosti. Je s nimi náročnejšia práca. A najmä, trávia v škole omnoho viac času.

Keď sa robil prieskum, najviac ľudí tvrdilo, aby dieťa bolo šťastné. Prečo je to dôležité?

V šťastnej atmosfére a priestore, kde sa cíti dobre a nie pod veľkou kontrolou, má možnosť oveľa viac sa naučiť. V takom priestore dokáže dieťa aj skôr zistiť, v čom je dobré a odhaliť svoj talent. Súvisí to aj s tým, že keď naši rodičia boli v škole, trávili tam omnoho menej času a po škole sa šli hrať na dvor. Dnes sa rodičia často boja nechať deti samé, a to čo deti robili kedysi doma a na dvore, dnes robia v škole. Zmenila sa aj pozícia rodiča. Naši rodičia prišli občas na rodičovské a nevstupovali veľmi do toho, čo sa deje v škole. Často to bolo o tom, aký majú vzťah a čo dieťa o škole doma povie. Teraz do toho rodičia omnoho viac vstupujú. Napríklad v prípade Chýně boli súčasťou poradného zboru, ktorý vytvoril akýsi budúci program školy.

Čo tam bolo?

Rodičia majú vyššie nároky na priestory aj na výuku. Už nie je len vzťah dieťa a učiteľ, ale rodič, dieťa a učiteľ. Chcú mať prehľad, vyžadujú si, aby boli otvorené hodiny, na ktoré môžu prísť. Aby mohli sledovať vyučovanie.

V zahraničí pracujú s deťmi pri tvorbe škôl či škôlok. Je to dobrý nápad?

Zatiaľ sme s deťmi nespolupracovali. Mali sme aj málo času. Celkovo sme pripravovali podklady pre súťaž dva mesiace. Určite by to bolo veselé. Stálo by to za to. My sme sa snažili vžiť do toho, čo sme chceli mať v škole, keď sme tam chodili. Aby škola nebola tak stresujúca. Aby nemali pocit, že musia bojovať so školou, ale aby sa tam cítili dobre.

Školu ste predtým nerobili. Prečo ste šli do súťaže?

Mali sme chuť robiť súťaž, vyberali sme si ponuky a táto nás veľmi zaujala. Do tejto témy sme sa vedeli aj vžiť, lebo sme si školou prešli. Súťaž bola veľmi dobre pripravená. Dali si na tom záležať. Vidieť to aj na tom, aké projekty sa tam zúčastnili. Viac ako polovica bola zahraničná – z Kanady, Japonska, Veľkej Británie i ďalších krajín. Bolo tam 64 ateliérov, čo je veľa.

U nás rieši štát satelity kontajnerovými školami, tam si spravia veľkú medzinárodnú súťaž. Oplatí sa im to?

Museli na to vyvinúť veľké úsilie, súťaž pripravovali asi rok. Naozaj chceli. Zrejme to sú osvietení ľudia. Dôležité bolo aj to, že už predtým v Česku prebehla jedna súťaž na školu. Bol to tiež satelit a starostovia sa poznali. Videli, aký je to rozdiel oproti tomu, keď to zadáte jednému človeku. Videli, že im prišlo 50 či 60 návrhov a vyberali si. Nenapadlo by ich, že toľko rôznej kreativity sa dá vniesť do školy. Ale nebolo to jednoduché. Uvedomujú si však dôležitosť školy a vývinu dieťaťa. Je super, že idú príkladom. Bolo by skvelé, keby sa niečo podobné dialo aj na Slovensku a očividne sa to dá, keď na školu získali aj eurofondy.

Ako vnímate kontajnerové školy?

Záleží od toho, ako sú spravené. Záleží aj od šikovnosti architekta. Potenciál tam je. Je to lacná a rýchla alternatíva. Kontajnerov je veľké množstvo, ale je to o koncepcii, či to bude dobre urobené.

Aké tri veci by mala mať moderná škola?

Dobrý interiér – priestory, kde by mohli deti plnohodnotnejšie tráviť prestávky. Potrebné sú oddychové zóny, aby sa deti mohli utiahnuť. Aby tam boli ostrovčeky, kdeby mali priestor pre seba, ale mohli by tu aj tráviť čas s priateľmi. Dôležité sú tiež vonkajšie priestory. Exteriér však nemá vyzerať, ako si ho pamätáme my: jedno vyprahnuté ihrisko a bežecká dráha. Môže to mať veľa foriem od športu cez pestovateľské aktivity, exteriérové triedy, až po sedenie na terase a streche. Hlavne, aby dieťa mohlo ísť von. Tretia vec je sociálna interakcia, aby boli konfrontovaní medzi sebou. Aby to nebolo o tom, že každý je zavretý vo svojom pavilóne.

Keď sa pozrieme na naše školy, aké sú tri veci, ktoré by sa dali ľahko zmeniť a zlepšili by prostredie v škole?

Chodby v školách sú často dlhé, úzke, tmavé a chladné. Bolo by super, ak by boli zväčšené alebo prepojené, aby sa tam dali urobiť oddychové zóny. To by sa dalo urobiť aj malým zásahom. Druhá vec je jedáleň. Nezažila som takú s exteriérovou plochou. Dalo by sa to pritom veľmi ľahko zmeniť. Je to malý zásah, ale mohol by priniesť veľký efekt. Deti neznášajú jedálne, lebo je tam smrad a hliníkové tácky. A možno tiež zmeniť niektoré triedy, aby tam v poobedňajších hodinách deti nemuseli sedieť takisto ako ráno, ale aby sa mohli venovať krúžkom. Bolo by dobré, aby sa dala škola využívať aj po vyučovaní, napríklad pre dospelých. Aby to nebol priestor, ktorý sa o štvrtej zavrie a ostane podvečer nevyužitý.

Článok napísala Veronika Foltenová a je uverejnený v Denníku N na tomto mieste.