Hore
Portál z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia

Wienerberger s.r.o.

Tehelná 1203/6
Zlaté Moravce

Internorm

Okná pre pasívne domy

Galvaniho 15 B
Bratislava

Saint-Gobain

BIM knižnice a objekty

Stará Vajnorská 139
Bratislava

JANOŠÍK OKNA-DVEŘE

Valašské Příkazy 55 55
Valašské Příkazy

Divízia ISOVER Saint-Gobain Construction Products

Dokonalá izolácia

Stará Vajnorská 139
Bratislava

SCHÜCO International KG, o. z. Slovensko

Okná, dvere a fasády

Tomášikova 17
Bratislava

Pergo

Třebětice 102
Holešov

Cortizo Slovakia,

Železničný rad 29
Nová Baňa

PREFA Slovensko s. r. o.

Ladislava Dérera 2749/2
Bratislava - mestská časť Nové Mesto

Saint-Gobain Construction Products, s.r.o., Divízia Rigips

Vlárska 22
Trnava

REYNAERS ALUMINIUM s.r.o.

Office: TWINCITY C HubHub, Mlynské Nivy 16
Bratislava

Hore
Menu
Kalendárium
Vložené
7. marec 2022
1
417

Víťazi Pritzkerovej ceny - retrospektíva

Už budúci týždeň sa dozvieme meno nového laureáta Pritzkerovej ceny. Pri tejto príležitosti sme pripravili krátky pohľad do histórie.
Víťazi Pritzkerovej ceny - retrospektíva

Predstavíme laureátov z uplynulých rokov a pozrieme sa až do roku 1979, kedy si cenu prvýkrát prevzal Philip Johnson.

Pritzkerovu cenu (Pritzker Architecture Prize), udeľuje Hyattova nadácia (Hyatt Foundation). Je všeobecne považovaná za najprestížnejšie ocenenie v oblasti architektúry, inšpirované Nobelovou cenou. Cenu založili v roku 1979 Jay Pritzker, podnikateľ a filantrop, zakladateľ hotelovej skupiny Hyatt, a jeho žena Cindy Pritzkerová. Okrem prestíže je reprezentovaná medailou a finančnou odmenou vo výške 100 000 dolárov. Nominácia je otvorená komukoľvek. Medzinárodná porota zložená z architektov, kritikov a historikov architektúry z nich určuje víťaza v tajnom hlasovaní.

Niekoľko zaujímavostí:

Hodnotiaca komisia Pritzkerovej ceny každoročne vyberá laureáta z viac ako päťsto navrhnutých mien. V tajnom hlasovaní určí jedného žijúceho architekta, ktorého dielo „prinieslo konzistentný a významný prínos v oblasti architektúry a umenia“. 

Cena odmeňuje jednotlivcov, nie ateliéry, ako napríklad v roku 2000 (keď porota vybrala Rema Koolhaasa namiesto jeho ateliéru OMA) alebo v roku 2016  (Alejandro Aravena namiesto Elemental). Lureátmi ceny sa však stali aj viaceré osobnosti, ktoré úzko spolupracujú. V roku 2001 (Herzog & de Meuron), v roku 2010 (Kazuyo Sejima a Ryue Nishizawa zo SANAA), alebo v roku 2017 (Rafael Aranda, Carme Pigem a Ramon Vilalta z RCR Arquitectes).

Historicky prvým laureátom bol americký architekt Philip Johnson, bol ocenený za svoje ikonické diela ako The Glass, alebo Amon Carter Museum of Western Art. 

Pritzkerova cena je každoročne a bez prerušenia udelovaná už 42 rokov. K dnešnému dňu sa medzi laureátov zaradili architekti z 22 krajín. Polovica z nich sú európania. Zvyšné osobnosti tvoria v Amerike, Ázii a Austrálii. Doteraz nebol ocenený žiadny africký architekt.

Do zoznamu laureátiek Pritzkerovej ceny sa zaradilo doposiaľ päť žien:  Zaha Hadid (2004), Kazuyo Sejima (2010 spolu s Ryue Nishizawa), Carme Pigem (2017 spolu s Ramónom Vilaltom a Rafaelom Arandom) a Yvonne Farrell a Shelley McNamara (2020). V roku 2012 Lu Wenyu, partnerka a manželka Wang Shu, odmietla návrh na zdieľanie ceny s vyjadrením "nikdy som nechcela Pritzkera." To však neplatí pre Denise Scott Brown, ktorá si v roku 1991 neprebrala cenu po boku svojho partnera a manžela Roberta Venturiho. V roku 2013 organizácie a osobnosti požadovali, aby bola cena spätne udelená aj Denise Scott Brown. Túto žiadosť zamietol vtedajší predseda poroty Peter Palumbo a ukončil diskusiu vysvetlením, že “porota nemôže znovu otvárať ani kritizovať prácu predchádzajúcej poroty."

Tradíciou ceremoniálu je odovzdávanie ocenenia vždy na inom mieste, ktoré je významné z pohľadu architektúry.

Bronzová medaila Pritzkerovej ceny bola inšpirovaná prácami amerického architekta Louisa H. Sullivana, ktorý je považovaný za "otca mrakodrapov“.

 

Predstavenie všetkých laureátov Pritzkerovej ceny v chronologickom poradí.

2021 - Anne Lacaton a Jean-Philippe Vassal, Francúzsko (viac v samostatnom článku)

Udržateľná architektúra a urbanizmus, sociálne bývanie, kultúrne a akademické inštitúcie, verejný priestor a mestské stratégie… 

Kľúčové črty osobností svetovej architektúry zhrnula odborná porota v nasledujúcich riadkoch: "Dielo laureátov reflektuje demokratického ducha architektúry. Svojou tvorbou, prístupom k profesii a realizáciami dokázali, že udržateľná architektúra je v ich poňatí trvácna, inovatívna a v neposlednom rade dostupná. Toto je mantra tímu Anne Lacaton a Jeana-Philippa Vassala, od založenia ich parížskeho ateliéru v roku 1987."

Anne Lacaton a Jean-Philippe Vassal získali v roku 2019 tiež Cenu Európskej únie za súčasnú architektúru EU Mies Award za projekt transformácie 530 bytov vo francúzskom Bordeaux.

 

2020 - Yvonne Farrell a Shelley McNamara, Írsko (viac v samostatnom článku)

Architektky, ktorých portfólio zahŕňa významné kultúrne stavby v rôznych kútoch sveta, v roku 2018 pôsobili aj ako kurátorky bienále architektúry v Benátkach.

"Spoluprácu medzi Yvonne Farrell a Shelley McNamara charakterizuje silné puto medzi oboma architektkami. Vo svojich projektoch demonštrujú tvorivú silu, zároveň však preukazujú vzťah k lokálnym špecifikám. Na každé zadanie zodpovedajú individuálnym riešením. Ich dielo je úprimné a poctivé, vždy prekračuje bežné požiadavky," vyhlásil v súvislosti s udelením ceny Tom Pritzker, predseda Hyattovej nadácie. 

Kľúčové črty osobností írskej a svetovej architektúry zhrnula odborná porota v nasledujúcich riadkoch: "Integrita prístupu k navrhovaniu budov aj k tomu, ako riadiť  ateliér, viera v spoluprácu, veľkorysosť ku svojim kolegom (zrejmá na príklade bienále 2018). Neustále oddanie dokonalosti v architektúre, zodpovedný prístup k životnému prostrediu - to sú len niektoré z atribútov, vďaka ktorým sa Yvonne Farrell a Shelley McNamara stali laureátkami Pritzkerovej ceny za rok 2020." 

Nedávno sme predstavili projekt "Town house” - vstupnú bránou do kampusu Kingston University v štyridsaťtisícovom meste Kingston upon Thames. Dielo sa dostalo medzi piatich finalistov v aktuálnom ročníku EU Mies Award.

 

2019 - Arata Isozaki, Japonsko (viac v samostatnom článku)

Rodák z mesta Óita stojí za viac ako sto projektmi, vrátane mnohoúčelovej športovej haly Palau Sant Jordi v Barcelone pre letné olympijské hry v roku 1992 či Múzeum súčasného umenia (MOCA) v Los Angeles. 

"Isozaki je priekopníkom v chápaní, že potreba architektúry je globálna i lokálna; že tieto dve sily sú súčasťou jedinej výzvy," uviedol pri vyhlasovaní laureáta tohtoročnej ceny predseda poroty Stephen Breyer.

Narodil sa na najjužnejšie položenom ostrove Japonska Kyushu. Od roku 1953 navštevoval Fakultu architektúry na Tokijskej univerzite, ktorú úspešne ukončil v roku 1954. Po ukončení štúdií získal prácu u významného architekta Kenzo Tangeho. V roku 1963 si založil vlastný ateliér pod názvom Arata Isozaki & Associates. Od roku 1964 prednášal na Tokijskej univerzite. Hosťoval napríklad aj na Harvardovej univerzite, Yale, alebo UCLA. 

V čase, keď sa začal venovať architektonickej tvorbe (neskoré 50. roky) vládol v Japonsku smer metabolistov. Po úpadku metabolistckých myšlienok nastúpila takzvaná „Nová vlna“ architektov, ktorá sa stala známou najmä vďaka strednej generácii architektov, medzi ktorých patril Arata Isozaki, či Kazuo Šinohara. 

Isozaki sa dostal do povedomia ľudí nielen ako architekt verejných stavieb, ale aj ako kritický intelektuál, či porotca vo veľkých architektonických súťažiach.

Za vyvrcholenie jeho tvorby sa považuje Múzeum Gunma, realizované v rokoch 1971 až 1974. Táto stavba bola reakciou na miznutie tradičnej japonskej architektúry v modernom Japonsku.

Arata Isozaki narába s nezvyčajnými kombináciami materiálov ako kameň, kov a drevo. Stavby sú charakteristické smelosťou formy, plnými, mohutnými objemami, zaujímavou farebnosťou. Často využíva horné osvetlenie, ktoré dovoľuje realizovať dôležité fasády bez štandardných okenných otvorov. Architektúru chápe ako hru čistých foriem, ekonomicky, funkčne a technicky precízne riešených detailov. Kombinuje prvky tradičnej japonskej kultúry a architektúry s moderným západným štýlom, respektíve postmodernizmom, čo zhrnul nasledovne: "Ako architekt naozaj nasledujem západnú kultúru, ale vyrástol som v Japonsku a mám v sebe jeho kultúru."

 

2018 - Balkrishna Doshi, India (viac v samostatnom článku)

Balkrishna Vithaldas Doshi aktívne pôsobí sedem desaťročí, pracoval na širokom spektre projektov, podieľal sa na viac ako stovke realizácií. K oceneniu určite prispela aj angažovanosť v oblasti sociálneho bývania a smerovanie k aspektom udžateľnej tvorby. V neskoršom diele Balkrishnu Doshiho je cítiť čoraz väčší vplyv lokálneho kontextu ("Corbusierovskú" modernu striedajú prírodné materiály, organické tvary, klenby).

Balkrishna Vithaldas Doshi sa narodil v roku 1927 v západoindickom meste Pune. Študoval v Pune a na J. J. School of Art v Bombaji. Od roku 1950 pracoval s Le Corbusierom na projektoch v Ahmadábáde a Čandígarhe. V roku 1956 zakladá v Ahmadábáde vlastný ateliér. Následne sa podieľal na zrode nadácie Vasto-Shilpa pre výskum v oblasti udržateľnej architektúry, ktorá spolupracovala s McGill School of Architecture na mnohých úspešných projektoch. Od roku 1977 pôsobí ako partner v ateliéri Stein, Doshi & Bhalla.

B. V. Doshi sa počas svojho dlhoročneho pôsobenia zaslúžil o postupné prijatie a začlenenie modernej architektúry do indického kultúrneho kontextu. Jeho osobnosť okrem architektonickej tvorby definuje aj záujem o urbanistické, enviromentálne a sociálne otázky, publikačnú a pedagogickú činnosť. Vo svojej práci zdôrazňoval blízky vzťah k Indii, jej histórii a kultúre.

"Laureát pracoval s dvoma majstrami 20. storočia - s Le Corbusierom a Louisom Kahnom. Jeho rané diela boli bezpochyby ovplyvnené týmito majstrami. Stačí sledovať robustné a čisté tvary formované z masívneho betónu. Doshi však prekonal svoju prvotnú tvorbu a posunul svoj 'architektonický jazyk'. S porozumením a uznaním hlbokých tradícií indickej architektúry spojil prefabrikáciu a miestne remeslo a vyvinul spojenie v súlade s históriou, kultúrou, miestnymi tradíciami a rýchlo sa meniacou tvárou svojej domovskej krajiny," píše sa v stanovisku poroty.

Estetika je pre indického architekta dôležitá, no nie je na prvom mieste. Stavba musí v prvom rade rešpektovať duch miesta. Využíva subtílne oceľové a presklenné konštrukcie v kontraste s mohutnou materialitou betónu a kameňa. Obľúbeným prvkom sú átriá a dvory so vzrastlými stromami a zeleňou. 

 

2017 - Ramón Vilalta + Carme Pigem + Rafael Aranda, Španielsko (viac v samostatnom článku)

Laureátmi Pritzkerovej ceny za rok 2017 sa stali prvýkrát v histórii tri osobnosti. Ateliér RCR sídli a tvorí v malom meste Olot, vzdialeného 120 kilometrov severovýchodne od Barcelony. Katalánski architekti strávili posledné tri desaťročia zlepšovaním životného priestoru vo svojom okolí. Ich rukopis silne ovplyvnila drsná krajina v blízkosti Pyrenejí.

"Žijeme v globalizovanom svete, kde sa musíme spoliehať na medzinárodné vplyvy. Čoraz viac ľudí sa obáva, že stratíme naše miestne hodnoty, umenie a zvyky. Ľudia sú znepokojení. Rafael Aranda, Carme Pigem a Ramon Vilalta nám ukázali, že je možné vybrať  to najlepšie z oboch prístupov," uvádza v hodnotiacej správe porota.

Ateliér RCR, ktorý vznikol v roku 1988 si vybudoval reputáciu na projektoch, ktoré sa vyznačujú rešpektovaním miestneho kontextu, úctou k tradícii, prácou s prírodnými materiálmi, hrou so svetlom a tieňom. Výrazný podiel medzi realizáciami tvoria rekonštrukcie.

Ateliér RCR sa vyznačuje ľudským prístupom k tvorbe a intenzívnou spoluprácou, kde sú všetky povinnosti rozdelené medzi autorov rovnakým dielom. Filozofia práce je najlepšie vyjadrená vo vlastnom  ateliéri architektov v ich rodnom meste Olot. V pracovnom priestore, ktorý architekti zdieľajú je ústredným prvkom knižnica s veľkým stolom, vhodná na trávenie dlhých hodín rozhovorov.

Architektúra v ich podaní je v prvom rade funkčná. Nesnažia sa prvoplánovo zaujať silným gestom a formou. Estetika je dôležitá, no nie je na prvom mieste. Stavba musí rešpektovať ducha miesta. Využívajú subtílne oceľové a sklenené konštrukcie v kontraste s mohutnou materialitou kameňa, dreva, keramiky. Obľúbeným prvkom sú átriá a dvory so stromami a zeleňou. 

 

2016 - Alejandro Aravena, Čile (viac v samostatnom článku)

"Udelenie ocenenia Alejandrovi Aravenovi je znakom zmeny paradigmy, pretože Pritzkerova cena sa doteraz udeľovala za celoživotné dielo. Teraz je to ocenenie tvorcu, ktorý je aktuálny a súčasne tvoriaci. Je druhý najmladší v dejinách udeľovania cien. Je to znamením nejakých zmien aj všeobecne vo svetovej architektúre? Aravena je v prvom rade symbolom nových prístupov k architektúre. Jeho angažovaný prístup k sociálnemu bývaniu je viac chápaný ako kolektívny proces a nie len ako stavba. Jury je vo svojom rozhodnutí presvedčená, že v Aravenovi je silný potenciál a jeho nové vrcholy len prídu. Je to akási „prvá pomoc architektúre“, ktorá hľadá víziu nového sveta v ktorom nebude potrebné stavať sociálne bývanie.

Rozhodnutie jury odráža situáciu v súčasnej architektúre, kde sa čoraz viac presadzuje tretí svet jednak so svojimi tvorcami, ktorí často vyštudovali na prominentných západných školách, ale aj realizáciami architektov z klasických kultúrnych krajín. Nové teritória majú v sebe väčšiu dravosť, originalitu prostredia i spôsobu života. Konkrétne Chile je mimoriadna krajina. Jej extrémne podmienky umožňujú stavať aj originálnu architektúru. Architektúra tu má silnú tradíciu ktorú sem prinieslo viac generácií emigrantov. Alejandrove základné diela ako obnova zemetrasením zničeného mesta Conception, sociálne bývanie v Iquique či Universidad Catolica v Santiagu sú realizovaným dokladom jeho ideí. Aravenova téza pre Benátky „Reporting from the front“ naznačuje prístup k transformácii a zmene skôr využívaním existujúcich architektonických prostriedkov, ktoré sú k dispozícii namiesto potreby zásadných spoločenských a architektonických analýz ako to bolo u Rem Koolhaasa. Uvidíme ako sa Alejandrovi podarí obhájiť v Benátkach frontovú líniu pri liečení sveta pomocou architektúry," napísal v roku 2016 Ján Bahna.

 

2015 - Frei Otto, Nemecko

Otto Frei sa preslávil najmä svojimi odvážnymi konštrukciami prestrešení veľkých plôch. V zdôvodnení hodnotiaca komisia uvádza, že jeho práce sú "ľahké, demokratické a udržateľné".

Architekta preslávili visuté formy architektúry. Zvlášť ľahké strešné a lanové či sieťové konštrukcie. Známy je najmä zastrešením hlavného športového štadióna na olympiáde v Mníchove (1972), nemeckým pavilónom na Svetovej výstave Expo 1967 v Montreale či vzdušnou konštrukciou vo voliére mníchovskej zoologickej záhrady Hellabrunn (1980). Vo svojom portfóliu má takisto multifunkčnú halu v Mannheime, Tuwaik Palace v Saudskej Arábii, alebo strechu japonského pavilónu pre Expo v Hannoveri v roku 2000. 

Podľa výboru sa v histórii ceny ešte nestalo, aby od chvíle rozhodnutia o jej držiteľovi až po jej odovzdanie architekt zomrel. Pritzkerova cena bola prvýkrát udelená laureátovi posmrtne.

 

2014 - Shigeru Ban, Japonsko

 

2013 - Toyo Ito, Japonsko

 

2012 - Wang Shu, Čína

 

2011 - Eduardo Souto de Moura, Portugalsko

 

2010 - Kazuyo Sejima + Ryue Nishizawa, Japonsko

 

2009 - Peter Zumthor, Švajčiarsko

 

2008 - Jean Nouvel, Francúzsko

 

2007 - Richard Rogers, Spojené kráľovstvo

 

2006 - Paulo Mendes da Rocha, Brazília (článok o tvorbe nestora brazílskej architektúry sme priniesli tu)

Zakladateľ ateliéru Morphosis preukázal svoje umenie na množstve stavieb - od súkromných rezidencií cez bytové komplexy, kostoly, múzeá, športové štadióny až po urbanistické projekty, kde sa prejavil jeho mimoriadny cit pre mierku a priestor. Hoci mimo Brazílie má Mendes da Rocha realizovaných len niekoľko projektov, jeho význam ako architekta a ako pedagóga je univerzálny. Jeho tvorivý život sa vinie cez šesť desaťročí.

Mendes, mnohými vnímaný ako najvýznamnejší brazílsky architekt, začal svoju kariéru v päťdesiatych rokoch ako prívrženec saopaulskej avantgardy, ktorá stála pri zrode miestneho brutalizmu - dôraz bol kladený na jednoduché formy a prosté materiály a tiež na etickú stránku architektúry. Medzi tých, ktorí Mendesa najviac ovplyvnili, patrí napríklad brutalista João B. Vilanova Artigas. V Mendesovej tvorbe boli vždy silne prítomné dve hlavné zložky - človek a spoločnosť - lebo práve pre nich architektúra vzniká. Úprimné a odvážne stavby, ktoré boli často priestorovým riešením prekvapivé a originálne, mu zaistili medzinárodné uznanie.

 

2005 - Thom Mayne, Spojené štáty

 

2004 - Zaha Hadid, Irak-Spojené kráľovstvo

 

2003 - Jørn Utzon, Dánsko

 

2002 - Glenn Murcutt, Austrália

 

2001 - Jacques Herzog + Pierre de Meuron, Švajčiarsko

 

2000 - Rem Koolhaas, Holandsko

 

1999 - Norman Foster, Spojené kráľovstvo

 

1998 - Renzo Piano, Taliansko

 

1997 - Sverre Fehn, Nórsko

 

1996 - Rafael Moneo, Španielsko

 

1995 - Tadao Ando, Japonsko

 

1994 - Christian de Portzamparc, Francúzsko

 

1993 - Fumihiko Maki, Japonsko

 

1992 - Álvaro Siza, Portugalsko

 

1991 - Robert Venturi, Spojené štáty

 

1990 - Aldo Rossi, Taliansko

 

1989 - Frank Gehry, Kanada—Spojené štáty

 

1988 - Oscar Niemeyer, Brazília a Gordon Bunshaft, Spojené Štáty

 

1987 - Kenzo Tange, Japonsko

 

1986 - Gottfried Böhm, Nemecko

 

1985 - Hans Hollein, Rakúsko

 

1984 - Richard Meier, Spojené štáty

 

1983 - I. M. Pei, Spojené štáty

 

1982 - Kevin Roche, Spojené štáty

 

1981 - James Stirling, Spojené kráľovstvo

 

1980 - Luis Barragán, Mexiko

 

1979 - Philip Johnson, Spojené štáty

Súvisiace články

Pravý stĺpec
Menu
Hlavný obsahHlavný obsah
Čakajte prosím