Storočný byt, Bratislava

Po vzniku prvej Československej republiky sa stalo bývanie pálčivým problémom. Platilo to predovšetkým pre mestá, v ktorých sídlili priemyselné podniky. Výnimkou nebola ani Bratislava. Nedostatok bytov sa prejavil najmarkantnejšie pri najchudobnejšej a zároveň najpočetnejšej skupine robotníkov. Štát však podporoval aj výstavbu bytov pre zamestnancov ministerstiev, poštových úradov, škôl, legionárov, ktorých sa takisto týkala bytová kríza. V okolí Vajnorskej ulice vznikli prvé Mestské nájomné domy (ulice Kutuzovova, Mestská, Sadová, Tehelná), ktoré sa začali stavať v roku 1919, projektoval ich architekt František Nechyba. Ubytovanie pre nižších úradníkov bolo zväčša skromné, bez vlastného hygienického zariadenia. To bol aj prípad  dvojizbového bytu, ktorý bol súčasťou nájomného domu na Sadovej ulici v Bratislave (v blízkosti Weinwurmovej a Vécseyho Novej doby).

Dom bol pôvodne pavlačový a bez hygienického zázemia. V 70. rokoch prešiel výraznou prestavbou, pavlače boli prerobené na kúpelne, byty sa zmenšili a značne sa zmenila fasáda. O veku domu svedčí datovanie a sochy Aloisa Rigeleho (plastiky významného bratislavského bratislavského sochára môžeme nájsť napríklad pri vstupe do novo zrekonštruovanej pobočky Slovenskej sporiteľne na Námestí SNP).

"Všetky byty v dome sú malé a utilitárne. Jeden z nich, dvojizbový, komprimujeme prestavbou na tri a pol izbový. Pôvodná priechodnosť izieb nám nevadí, naopak, viac ju prepájame prostredníctvom nových otvorov. Vzniklo tak veľa možností pohybu priestorom, eliminujúcich rutinu bývania v malom byte. Ten sa nachádza na poslednom poschodí bez výťahu. Preto nechceme prinášať nepotrebné prvky a pracujeme hlavne s tým čo už je na mieste: odhaľujeme strop, recyklujeme tehly, repasujeme okná a parkety," približujú realizáciu architekti.

Tak ako v prípade predchádzajúcej realizácie ateliéru What architects - bratislavského prízemného bytu pri kalvárii (laureát CE.ZA.AR 2018 v kategórii Interiér) realizácia zachováva autentickosť priestoru. Rešpektuje históriu domu, funkciu aj rozpočet. V tomto prípade aj napriek značnej úprave dispozície. Zušľachtené bolo to, čo ostalo zachované. Naopak, mnohé neskoršie úpravy boli odstránené. Priestor bytu v horizontálnej rovine prepája spoločný materiál - drevo. Pôvodné parkety so "stromčekovým" vzorom a drevený strop plynúce hlavnými obytnými miestnosťami dávajú jasne najavo obdobie svojho vzniku. Zásahy do konštrukcií sú čitateľné, priznané oceľové profily odhaľujú miesta perforácie nosných stien. Pekným detailom sú deliace priečky z "recyklovaných" tehál, do ktorých sú s minimálnym orámovaním osadené pivotové dvere. Do "vyčisteného" stavebného rámca, ktorý zjednocujú neutrálne biele steny sú vložené nábytkové solitéry. Jednoduchá kompozícia exaktných blokov nepostráda vtipné riešenia (sedenie pod oknom...) a pekný detail. Celkovú atmosféru bytu dopĺňajú pôvodné okenné výplne so štíhlym rastrovaním. Autori odhalili a zachovali stavebnú podstatu bytu. Mobiliár sa časom môže zmeniť. Storočná história bytu však stále bude v pozadí cítiť.

Podklady: What architects