Parlamentný klub - Norbert Šmondrk

NORBERT ŠMONDRK: V posledných kapitolách K. F. A. Design News som trochu neverný dizajnu, ktorý sa na prvý pohľad identifikuje predovšetkým svojou funkciou a úžitkovými vlastnosťami. Mojou "bokovkou" je však aj voľnejšia téma: objekty, ktorých funkcia je skôr estetická, a nie je na prvý pohľad tak jasne úžitková. Z môjho pohľadu však býva ich poslanie nemenej dôležité. Sochy, obrazy, inštalácie – tieto pre pragmatika "lapače prachu" – priestor kultivujú, skrášľujú, vyvolávajú emócie, podnecujú kreativitu a významným spôsobom pracujú s naším osobným priestorom i fantáziou. Žijeme v dobe, keď sa matéria stala základným kritériom čohokoľvek bez ohľadu na cenu, ktorú sme za to nútení zaplatiť. Intenzívnejšie ako kedykoľvek predtým si dávame otázku rezonujúcu všade okolo nás: či je sústredenie na materiálny rozmer postačujúce a vedie k spokojnosti? Moja nedávna výstava (spoločná s výtvarníčkou Leou Fekete) pod názvom "1+1=1", ktorá sa konala v Galérii Statua na Zámockej ulici v Bratislave, mi poskytla výbornú zámienku, aby som si s tebou ako kurátorkou a programovou riaditeľkou tejto galérie podiskutoval o téme spolužitia s výtvarným umením. Vnímanie a komunikácia klasických foriem výtvarného umenia v modernej, rýchlej a elektronicky komunikujúcej dobe sa mi zdá čoraz náročnejšia. Často sa zaoberáme dilemou, či prežije knižná forma literatúry. Ako podobnú paralelu vnímam tento problém aj vo výtvarnom umení. Mám na mysli jeho klasické formy, ktoré ako obrazy vešiame na steny alebo ako sochy staviame v halách či záhradách. Chodíme ešte do galérií, aby sme sa potešili pohľadom na niečo, čo je pekné?

XÉNIA LETTRICHOVÁ: Do galérií chodíme a pohľad na niečo pekné, zmysluplné a obohacujúce prinajmenšom očakávame. Aj keď skúsenosť so súčasným výtvarným umením môže byť rozporuplná. Doba priniesla množstvo študentov a absolventov výtvarných smerov neadekvátne ich nadaniu a schopnostiam. Pomáha im konceptuálny prístup, ktorý stavia na myšlienke, a nie na umení vychádzajúcom zo slova "uměti". Klasické formy umenia vďaka svojej podstate prežili všeličo a prežijú i dnešnú dobu. V histórii sa v každom období svojím spôsobom aktualizovali, a tak to prebieha aj v súčasnosti, zároveň s istým kvalitatívnym triedením nezávislým od toho, kto koho práve preferuje alebo za koho sa koľko platí.

NORBERT ŠMONDRK: Ako architekt sa možno oveľa viac zaoberám a intenzívnejšie vnímam potrebu voľného umenia v úlohe nevyhnutnej súčasti nášho životného prostredia. Myslím, že história cítila potrebu pracovať so silou umenia v neporovnateľne väčšej miere ako to robíme dnes. Iste by bolo namieste rozoberať aj prečo a za akým účelom. Dokonca mám pocit, že aj dnes toľko démonizované socialistické zriadenie dávalo kultúre a umeniu spoločensky a ekonomicky väčší priestor a malo vytvorené čitateľnejšie mechanizmy na jeho podporu a rozvoj. Napríklad dnes už nepoužívaná "Hlava 5", ktorá stanovovala podiel pre výtvarné diela na investičných nákladoch stavby, dávala priestor na realizáciu množstva (aj) kvalitných diel vo verejných priestoroch a budovách postavených v tomto období. Mnohé tam ešte dodnes nájdeme a veľmi príjemne dotvárajú priestory, mnohé likvidujeme, bez schopnosti realizovať niečo nové. Bol som nedávno v Berlíne, kde som si okrem iných zaujímavých postrehov všimol výraznú implementáciu umenia vo verejnom priestore. V prvom momente som si na ponúknutú otázku schematicky odpovedal: jasné, Nemci na to majú. Ale nie som si istý, či je to len otázka dostatku finančných prostriedkov. Niekde v kútiku duše by som bol rád, keby toto bol ten jediný dôvod, prečo nerealizujeme a nekonzumujeme výtvarné umenie aj týmto významným spôsobom. Uvažujeme vôbec ešte v rozmere realizovať umenie vo verejnom priestore s jeho dosahom na kultivovanie prostredia a jeho užívateľa? Moja profesijná skúsenosť hovorí, že ľudia individuálne čoraz viac a viac vnímajú potrebu umenia vo svojom privátnom priestore, majú k nemu vzťah a cítia ho ako či už ako hodnotu, alebo hodnotnú potrebu.

XÉNIA LETTRICHOVÁ: Po páde režimu a Berlínskeho múru Berlín neuveriteľne akceleroval. Motivoval a prial tvorivosti v každej oblasti. Jednotlivé umelecké disciplíny sa navzájom inšpirovali. Atmosféru a spôsob, ako to zvládli, možno len závidieť, pretože porovnanie s Bratislavou je tristné. Nie je to peniazmi, ale kultúrnou úrovňou. Verejný priestor vnímajú cez prizmu kvalitnej architektúry, dobrého umenia, rešpektu k obyvateľom a životnému prostrediu súčasne. Berlín je zelené mesto s krásnymi starými, urastenými a ošetrovanými stromami – u nás je strom vnímaný ako triedny nepriateľ. Tam je najfrekventovanejší dopravný prostriedok bicykel, pretože má – aj napriek vysokej cene za pozemky – vytvorené podmienky. V Berlíne sa stavia na základe výsledkov medzinárodných architektonických súťaží a výtvarné dielo tvorí súčasť aj pridanú hodnotu priestoru; u nás sám najlepšie vieš, na základe čoho sa stavia, a výtvarné dielo by tvorilo len zvýšené náklady a ešte k tomu by zabralo miesto. Na ilustráciu: V denníku SME zo 6. júla 2016 je uverejnená vizualizácia čerstvo povolenej stavby na Vajnorskej ulici v Bratislave na mieste dvojposchodovej starej školy, obkolesenej krásnymi stromami a ihriskom. O kvalite architektúry sa hovoriť naozaj nedá. Voči okoliu vznikne s povolením našich zástupcov bezohľadne veľká hmota, bariéra natlačená až na chodník. A stromy – ako obyčajne, ustúpia. Obyvateľ nie je dôležitý, ale investor a jeho zisk na m2. Bohužiaľ, nachádzame sa v období rabovania. Našťastie, vzácne výnimky ešte existujú. Ochraňujme ich ako ohrozený druh. Druhá strana slovenského problému – pri toľkých sochách anjelov a všeličoho ťažko identifikovateľného, čo sa v rámci eurofondov objavilo na námestiach slovenských miest, je jasné, že profesionálna umelecká korekcia v podobe výtvarných komisií by sa zišla. Ide predsa o spoločný občiansky priestor. Ministerstvo kultúry ako zastrešujúci orgán by malo byť hodné svojho mena a prísť s možnosťou riešenia. Význam a úloha umenia vo verejnom priestore je známa od staroveku naprieč všetkými obdobiami. Bola aj v socializme. Súhlasím s tebou: "Hlava 5" plnila svoju úlohu výborne, vďaka nej sa s výtvarnými dielami s úplnou samozrejmosťou a ideálne počítalo už v projektovej príprave. Hovorí sa o nej opäť, možno je už aj schválená, ale len na štátne stavby. V dnešnej praxi to znamená "pre partajných výtvarníkov". Tak či onak, nepočula som nič o tom, že by sa aj uplatnila.

NORBERT ŠMONDRK: Vnímam ťa ako veľmi intenzívne pracujúceho človeka, ktorý stojí za množstvom zaujímavých projektov a má významný podiel na komunikácii výtvarného umenia s jeho publikom v našej spoločnosti. Mám pocit, že každé ráno, keď otvorím maily, vidím tam opäť ďalšiu pozvánku na podujatie, za ktorým nájdem tvoje meno na poste kurátora, a to vnímam len tento úzky priestor tvojho pôsobenia. V posledných rokoch je možné vnímať ťa najmä ako programovú matku Galérie Statua na Zámockej ulici v Bratislave. Keď listujem v histórii projektov na internete, vidím naozaj množstvo zaujímavých výstav. K akým métam a cieľom nás takto nevtieravo vedieš?

XÉNIA LETTRICHOVÁ: Nikam nikoho nevediem. Výstavy majú mesačný interval a teším sa, že je zo strany výtvarníkov o ne veľký záujem. Mojou snahou je v rámci možností (i mojich) kvalitne prezentovať autorov kvalitnej tvorby. Vážim si a som vďačná za každého priaznivca Galérie Statua. A som veľmi vďačná manželom Darine a Karolovi Paulů za bezvýhradnú podporu. Ako dnes povedala sochárka a sklárka Zora Palová, ktorá v Galérii Statua práve vystavuje: "Sú obdivuhodní preto, lebo priestory Pálffyho paláca zrekonštruovali a dotujú ich prevádzku, otvorenú pre umelcov a ich aktivity." Klobúk dole.

NORBERT ŠMONDRK: Galéria Statua je veľmi charizmatický priestor naplnený zaujímavým programom a ľuďmi. Som rád, že som tam mohol vystavovať. Všetkých vás tam pozývam.

Projekt: Parlamentný klub (objekt)

Návrh: architekt a dizajnér Norbert Šmondrk

Štúdio K. F. A. – architektúra a dizajn, spol. s r. o. 

Galéria STATUA, Zámocká 47, Bratislava 

Podklady: Norbert Šmondrk K. F. A. DESIGN