Reflexie - rok 2020 pohľadom architekta, prvá časť (A - B)

1. Čo Vás v roku 2020 v oblasti architektúry na Slovensku (v stredoeurópskom priestore) najviac zaujalo? 

2. Myslíte si, že vzhľadom na súčasnú Covid situáciu nastanú trvalé zmeny v spôsobe práce architektonických ateliérov?

Odpovede na tieto otázky nájdete v nasledujúcich odstavcoch. Pestré spektrum názorov neposkytuje komplexnú, definitívnu analýzu problematiky, ale určite mnohé napovie. Osobné výpovede môžu byť úprimnejšie a hlbšie, ako niektoré odosobnené kvantifikačné analýzy. Ďakujeme preto všetkým kolegom, ktorí sa podelili so svojimi vlastnými pohľadmi na tému. 

Názory ďalších kolegov zverejníme v nasledujúcich dňoch.

Andrea Ambrovičová Mikulajová

1. Tento rok moje pracovné nasadenie výrazne spomalili dve okolnosti - narodil sa mi druhý syn a prišiel covid. Len ťažko si viem predstaviť počas koronakrízy lepšiu pracovnú náplň,  ako starať sa o malé dieťa.
Predsa ale k architektúre - v našom slovenskom architektonickom svete boli pre mňa jasnou hviezdou Čachtice od Pavla Paňáka. Teším sa, keď sa slovenská architektúra tak sebavedomo dostáva do sveta. Ťažko hľadať na covid období niečo dobré, ale teší ma napríklad to, že mnohé odborné podujatia sa teraz stávajú dostupnejšímí v online priestore. Tiež nás v ateliéri teší, že u nás v 2020 prebehlo niekoľko kvalitných súťaží, s kvalitnou témou, porotou, aj obsadením. Najviac sme sledovali súťaž na kúpele Grossling, veríme v jej zdarnú realizáciu. Zo sveta je to David Chipperfield a jeho Jacoby Studios v Paderborne v Nemecku. Veľmi zaujímavá konverzia kláštora kapucínov, ktorého dejiny siahajú až do 17. storočia.

2. U nás v ateliéri sa pre covid mnohé projekty spomalili. Covid nás stále prekvapuje, v nečakaných súvislostiach ovplyvňuje našu prácu každodenne. Veríme ale, že každá kríza raz pominie a prinesie so sebou aj niečo dobré. Vidíme to ako príležitosť na to, aby ľudia mnohé veci prehodnotili a začali ich robiť nanovo, snáď lepšie a zodpovednejšie.

Matúš Antolík

1 + 2. Dobré veci nabrali na obrátkach. Taký je môj jemne patetický, komunálno-architektonický komentár k ostatnému roku. Hromada politického dobra sa síce nešírila  celoplošne, nepochybne však vo viacerých mestách súčasne. Bez nároku na argumentovanie oceneniami a číslami vnímam rok 2020 ako obdobie, počas ktorého: sa vysúťažilo, vzniklo alebo sa odprezentovalo veľa dobrej architektúry a kvalitných verejných priestorov. Vždy sa dá viac, ale sledujúc prácu a predovšetkým spoluprácu architektov a (tých správnych) samospráv, je veľmi povzbudzujúce vidieť, ako zásadne sa niektoré mestá menia na referencie dobrého života. Pomaly, no o to viac systematicky.

K tomuto ponúkam dve a dve referencie. Keďže pôsobím na pomedzí Tatier a hlavného mesta, moje poznanie je ovplyvnené predovšetkým týmito regiónmi. Nie je síce úplne fér porovnávať mestá s rozdielnym intelektuálnym zázemím, avšak tí, ktorí tvoria spomínané hodnoty na poli architektúry a verejných priestorov, si pri tejto príležitosti zaslúžia byť ocenení.

Bratislavský MIB v tomto svetle vnímam ako úradom organizované dobro. Z pohodlnej pozície pozorovateľa až tak nevidím problémy, ktoré nepochybne existujú, ale tím odborníkov, ktorí svojou prácou zlepšujú hlavné mesto, a tak trochu teda celú krajinu. Občas mi dochádzajú slová nadšenia a vzrušenia keď vidím, aké súťaže, procesy a realizácie MIB nastavuje. Stačí si kliknúť na pekne dizajnovanú stránku a vybrať si favorita.

Osobnej skúsenosti s porotcovaním pre mesto Trnava zase vďačím za možnosť spoznať fungujúci a odborne vedený úrad, ktorému, baviac sa o architektúre, nechýba odvaha a argumentačné zázemie. Navyše sa Trnava tento rok ešte viac ako inokedy prezentuje úprimným riešením klimatických zmien, zachytávaním dažďovej vody a umne navrhovanou výsadbou. To v malom meste vôbec nie je málo.

Láska k horám a k domovu sa u mňa pravdepodobne prejavuje aj sledovaním a kritizovaním dvoch obľúbených miest na severe. Poprad aj Liptovský Mikuláš sú však referenciou inou. Kým inde cítiť chuť riešiť skutočné témy a k spolupráci vábiť dobrých architektov, tu sa verejný priestor dekoruje a pod participáciou obyvateľov sa rozumie výber kvetinovej výzdoby domu kultúry. Nie je to samozrejme katastrofa, ale rozdiel v spomenutých dvoch a dvoch referenciách je obrovský.

Martin Beďatš

1. Keďže z podstaty mojej práce sa venujem hlavne verejnému priestoru - z domácich prác ma veľmi oslovila nová vyhliadková veža na Devínskej Kobyle - čisté a jasné pretavenie silného konceptu a zaujímavej idey do samotnej realizácie - Tomáš, Igor, Imro a celý tím – klobúk dole.

Súčasťou mojich letných ciest mala tento rok byť aj návšteva mesta Konstanz - kde som si mimo iné chcel pozrieť druhú časť pomníka Majstra Jana Husa prekrásna časopriestorová ukážka toho, ako nám slnko aj takouto formou vstupuje do života a okrem iného nás upozorňuje na svoj obrovský potenciál, ktorý ešte stále tak málo využívame. Covid cesty zrušil, tak snáď o rok...

2.  Nereagujem teraz na samotný spôsob práce - online konferencie, home office a pod. by naberali na váhe aj bez Covidu, skôr sa pokúsim poukázať na to, ako sa môže zmeniť spôsob rozmýšľania a samotnej tvorby v práci.

Zachytil som aj názory v zmysle „Covid spôsobí urbanistickú revolúciu“ - že ľudia sa musia segregovať a namiesto života v mestách sa máme rozptýliť po krajine... Som však presvedčený, že takáto cesta - síce dláždená dobrými „antivírusovými úmyslami“ - by neviedla do raja, ale bola by skratkou do urbanistického, ekologického, dopravného i sociálneho pekla.

Z pohľadu typológie a normálnejšieho života v byte nás aj Covid veľmi výrazne upozornil na známu vec, ktorú však ešte mnohí architekti aj investori prehliadajú a podceňujú - že balkón s metrovou šírkou slúži akurát tak na odkladanie špinavých topánok a hrncov s nedojedenou polievkou, ale že normálny byt potrebuje balkón alebo terasu v takej veľkosti a proporcii, ktorá umožní tráviť tu zmysluplne čas - napr. aj takými aktivitami, ako sú rodinné stolovanie, hry detí (aj dospelých), relax na lehátkach v tieni vzrastlej zelene a podobne. Byty si takýto priestor zaslúžia a ľudia ho potrebujú a využijú s radosťou aj bez Covidu.

Borislav Benedek

1. Za výnimočné v roku 2020 považujem zorganizovanie medzinárodnej architektonickej súťaže na rekonštrukciu kúpeľov Grössling, podarí sa teda obnoviť aj prístavbu od významných architektov Fridricha Weinwurma a Ignáca Vécseia. Budeme mať v budúcnosti možnosť navštevovať veľmi dôležitú kultúrno-historickú vrstvu Bratislavy, ktorá prekvapivo naberá na význame pri formovaní modernej tvorby lokálnych architektonických ateliérov v súčasnosti. Kniha Friedrich Weinwurm, Architekt od Henriety Moravčíkvej je stále v predaji a odporúčam každému do nej nahliadnuť. Nedávno som navštívil  vzácny dom smútku na ortodoxnom židovskom cintoríne v Bratislave od F. Weinwurma a túto pamiatku treba určite zažiť (na rekonštrukcii sa pred rokmi podieľal aj môj spoločník firmy Michal Lang s Jánom Lukáčom a Jánom Rendošom). Kultúrny rozmer je vždy napojený na históriu, sila tohto obdobia okolo roku 1930 silne presakuje do dnešných čias.

2. Na dnešné neočakávané dynamické zmeny súvisiace s pandémiou ale aj inými globálnymi zmenami by sa podľa môjho názoru malo v architektúre zareagovať spoluprácou naprieč disciplínami. Architektúra bola vždy multidisciplinárne odvetvie a v budúcnosti bude ešte viac. Stálo by za zváženie posilniť spoluprácu medzi univerzitami a fakultami. Mladí architekti by sa naučili spolupracovať a mať aktuálne informácie z oblastí ako napr. sociológia, environmentálne vedy, dizajn a pod..

V Štokholme som niečo podobné zažil vo forme priamej spolupráce fakulty architektúry s fakultou dizajnu pri riešení verejných priestorov a námestí.  

Matúš Bišťan

1 + 2. Študenti architektúry, pre ktorých je možnosť zdieľania svojich prác so spolužiakmi v ateliéroch a osobný kontakt s pedagógom kľúčové. Ale okrem toho aj celý ten študentský život na internátoch, v uliciach mesta, v podnikoch. Tento rok o to prišli a boli to väčšie obmedzenia ako pre mnohých z nás, ktorí sme pracovali ďalej a len sme sa menej stretávali. Napriek tomu som ich vídal na skypových konzultáciach stále celkom motivovaných. Občas mierne zdeprimovaných - lebo vrátiť sa zo študentského života naspäť do malých miest a dedín k rodičom, nie je vždy med lízať. Niektorí dokázali domáce dielne a záhrady aj tvorivo využiť na svoje modely, projekty. Z toho som mal radosť a povzbudilo ma to.

Slovenská komora architektov v čase neutíchajúcich lockdownov dokázala aj tento rok zorganizovať CE ZA AR. Robili na tom v plnom nasadení aj s rizikom, že nakoniec sa to neuskutoční. Zo svojich nárokov nijako nezľavili - porota, obhliadky, grafické výstupy, mediálne aktivity, prenos. Opäť je to o ľuďoch, ktorí to berú ako poslanie a odvedú obrovské množstvo práce, sú často neviditeľní a vďaka nim sa o našich projektoch hovorí aj mimo architektonických bublín. Ďakujem za to.

Tento rok sa za architektúrou veľmi cestovať nedalo, tak som preskúmal jednu svetovú, ktorú mám za rohom. Dedečkovu bývalú Krajskú politickú školu v Modre-Harmónii - dnes Účelové zariadenie Slovenskej zdravotníckej univerzity. V spolupráci s OZ KRUH sme zorganizovali prehliadku tejto stavby v rámci Dňa architektúry a malo to aj pietny náboj, keďže pán architekt v apríli zomrel (podujatie bolo v októbri). Už dlho sa tam nedá dostať, je nevyužívaná, žiaľ chátra a neviem, koľko to ešte vydrží, ale je to fantastická architektúra. Dedečkovský labyrint s obrovskou varietou priestorov, ktoré do seba zapadajú ako domino. Prešli sme sa nekonečnými priebežnými balkónmi s výhľadom na Karpaty (pocit ako v Kalifornii), v jednej z učební s výstupom na terasu sme si pozreli dokument Vladimír Dedeček - Práca od Petra Szalay a spol. (Je to pre mňa jeden z najlepších dokumentov o architektúre, lebo málokedy sa podarí zachytiť ako architekt hovorí o svojich metódach otvorene a bez dodatočnej štylizácie - dá sa pozrieť aj na youtube). Môj syn po akcii stavbu vymodeloval v Minecrafte.