Reflexie - rok 2021 pohľadom architekta, piata časť (P- Ž)

Čo Vás v roku 2021 v oblasti architektúry na Slovensku (v stredoeurópskom priestore) najviac zaujalo?

Osobné výpovede môžu byť niekedy zaujímavejšie a pestrejšie ako kvantifikačné analýzy. Ďakujeme všetkým kolegom, ktorí sa podelili so svojimi vlastnými pohľadmi na tému:

Peter Pasečný

Z výsledkov posledných ročníkov som už vopred predpokladal, ze nás (krajinných architektov) cena CEZAAR opäť prekvapí. Kategória exteriér opäť v mojich očiach sklamala. Nerozumiem kritériám výberu a hodnotenia diel v tejto kategórii. Nemyslím, že autorizovaní krajinní architekti majú rovnaké príležitosti odprezentovať sa či vôbec uspieť na celoslovenskej úrovni akú cena CEZAAR ponúka. Príde mi to nefér. Mohli by sme sa inšpirovať v Českej cene za architektúru kde prihlasené a nominované diela nie sú zatriedené do kategórií. Podľa môjho názoru, ako odborníka na krajinnú architektúru výber ocenených diel nereprezentuje odbor krajinnej architektúry vo svojej komplexnosti. Takisto, ako architektúra má svoje kategórie, aj tá krajinná má tiež vlastné. Z pohľadu architektúry je kategória interiér jednou z podmnožín odboru architektúry, z pohľadu krajinnej architektúry hovoríme napr. o kategóriach verejný priestor (park, cintorín), súkromný (záhrada) a potom máme detail, alebo inštaláciu v krajine a podobne. Aj keby nejestvovali kategórie, ako je tomu v Čechách stále ma zaráža fakt, že porota podľa môjho názoru vôbec neprihliada pri hodnotení na kvalitu vegetačnej zložky, čo je jedným zo základných ,,stavebných'' prvkov pri tvorbe diel krajinnej architektúry.

Všeobecne sme mali veľmi náročný rok. Množstvo práce v stále komplikovaných pracovných podmienkach neutíchajúcej pandémie. Potešili ma ale naše viaceré zrealizované projekty. Je to veľmi príjemný impulz do ďalšej práce. Keď sme pre 12. rokmi začínali s vlastným ateliérom, tak som si vôbec neuvedomoval, ze to trvá niekoľko rokov pokiaľ sa naše myslienky zrealizujú a to ešte nepočítam s ďalšími rokmi až desaťročím, kým živá - vegetačná zložka narastie do svojich aspoň čiastočných rozmerov a výsledné dielo získa zamýšľaný vzhľad.

Kolegom prajem do Nového roka najmä pevné zdravie.

Ema Ruhigová a Roman Ruhig

V súčasnosti sa slovo „HOAX“ stáva neoddeliteľnou súčasťou nášho života. Žiaľ sa s ním stretávame aj v našej profesii, keď sú aj architekti ovplyvnení rôznymi názormi, ktoré nemusia korešpondovať s faktami. Jednou z tém je napríklad neustále skloňovanie pojmu „udržateľná architektúra“ a „zdravé budovy“ a ich certifikáty ako BREAAM, alebo LEED. Je naozaj udržateľné a ekologické, keď postavíme senzačné veľkolepé budovy, ktoré síce nebudú počas svoj života produkovať veľké objemy CO2, no emisie a šedá energia, ktorá bola vynaložená pri ich výstavbe a doprave materiálov má enormný dopad na životné prostredie? Ako si sa na tento fakt zabúda, nehovoriac o tom, že sa mnohokrát znehodnocujú kvalitné poľnohospodárske pôdy (čo už v týchto certifikátoch nevidíme). Nie je udržateľnejšie obnoviť existujúce budovy, kde nepotrebujeme zabudovať toľko šedej energie? Nehovoriac o zachovávaní  našej stavebnej kultúry, ktorá je každým rokom výrazne potláčaná. Týmito pár riadkami chceme poukázať na to, že je veľmi zložité selektovať informácie, ale je zároveň veľmi nebezpečné, ak my - odborníci na stavebníctvo a architektúru - posúvame iba čiastočné informácie laickej verejnosti za účelom zisku a marketingu. Naopak, pozitívnymi správami aj tohto roka je, že sa predsa niektorým kolektívom darí pracovať umne s pôvodnou stavebnou substanciou, hľadať tzv. čierne diery v našich mestách a obciach a znovu im formou obnovy, transformácie a rekonštrukcie prinavrátiť život. A preto  nás veľmi tešia tohoročné projekty Pradiareň 1900, Likerka v Trenčianskych Tepliciach, Secesná vila v Novom Smokovci, rodinný dom zo storočného humna vo Veličnej, Hrad Uhrovec a ďalšie.  Držíme im palce a dúfame, že sa k nim postupne budú pridávať ďalšie a ďalšie.

Boris Schultz  

Zážitok z verejného priestoru nesmie byť  poškodzovaný reklamnými nosičmi.  Teší má práca Team Vallo na odstraňovaní vizuálneho smogu a celkovom skvalitňovaní verejného priestoru. Mnohé mestské zásahy, iniciatíva 10.000 stromov, či nová bratislavská dlažba zlepšujú kvalitu priestoru, ktorý má patriť všetkým.

Dlhodobo ma udivuje neochota Univerzity Komenského spolupracovať na vytvorení chodníka a cyklotrasy medzi lodenicou pri Karloveskom Ramene a Mostom Lanfranconi. Sám som na to dal podnet na UK, no ostal bez povšimnutia.

Tomáš Sobota  

V tomto roku som sa stal členom predstavenstva Slovenskej komory architektov. Vedenie komory i zamestnanci úradu komory sa potešili, že majú v predstavenstve ľudí z regiónov. Ja zo stredu a Anton Reitzner z východu. 

Nepíšem to, aby som sa chválil. Chcel by som poslúžiť k rozvoju kolegiality, k rozvoju komunikácie komory smerom dovnútra i do von. Pomôcť vyriešiť niečo konkrétne… Niekomu alebo niečomu pomôcť. Viac rokov sa venujem problematike súťaží návrhov ako člen výboru pre súťaže a verejné obstarávanie.

Zaujal ma rozvoj slovenských súťaží návrhov. Už dlhšie sledujeme vzrastajúci trend počtu súťaží. Je to dobre, toto sme chceli. Ako stážista som v roku 1997 ticho závidel Nemcom ich “wettbewerbe aktuell”, hodiny som v časopisoch listoval. Architekt, u ktorého som pracoval, mal všetky. Pracoval som vtedy na dvoch súťažiach, celé jedno leto. Dnes sa pomaly dostávame do stavu, kedy aj my toto môžeme. Merať si sily v súťažiach a tým nachádzať najlepšie riešenia… Architektúra je predsa zrkadlom doby.

Zaujala ma tvorba novej stavebnej legislatívy. V jej návrhu je veľa dobrého, ale žiaľ aj veľa nevydareného. Verím, že sa podarí násť konsezus a nezmyselné ustanovenia nahradiť ustanoveniami logickými a sebavedomými. Že sa posunieme a zaradíme medzi kultivované a vyspelé krajiny s inteligentnou legislatívou. Architektúra je predsa zrkadlom doby.

Zaujalo ma, že vládne inštitúcie začali premýšľať nad tým, že naozaj potrebujeme niečo ako “národnú archiektonickú politiku”. Verím, že sa týmto zvýši aj celková osveta, že sa architektúra priblíži deťom v školách, že možno nakoniec raz budeme mať architektonické centrum. Architektúra je predsa zrkadlom doby.

Peter Szalay  

Jedným z najzaujímvejších a najprínosnejších zážitkov z oblasti architektúry je pre mňa seriál textov a rozhovorov Budoucnost měst publikované v českom online denníku A2larm. Jednotlivé diely seriálu sa rozorberajú veľké developerské projekty v českých mestách. Cez konkrétne plánované či práve realizované mestské štvrte a archtektonické komplexy otvárajú novinárky spolu s pozvanými odborníkmi, vedcami a architektmi všeobecné otázky o súčasnom stave a budúcnosti našej architektúry a urbanizmu. Je škoda, že obdobne kvalitná žurnalistika o meste a architektúre v Slovenských médiách chýba. V našich denníkoch sa viac menej prepisujú PR texty developerov, pritom o šťavnatý materiál u nás nie je núdza. Pozitívnou správou je že sa tento rok podarilo zresuscitovať oba najvýznamnejšie architektonické žurnály. Zatiaľ však Arch aj Projekt len pokračujú v publikovaní recenzii aktuálnych realizácii. Teda vo formáte v ktorom nemajú šancu konkurovať aktuálnosti online svetu. A dovolím si podotkúť, že tlačené časopisy Archinfo neprečnievajú ani v hlbších a odbornejších analýzach diania na našej scéne.

K najpozitívnejším správam posledného roku zaraďujem aj to, že sa rektorkou pražskej Akadémie výtvarných umení stala Maria Tolpolčanská. Jedna z najvýznamnejších osobností teórie a kritiky architektúry u nás.

Peter Sticzay-Gromski 

Zdravím všetkých, ktorí eště  niečo iné okrem hatov v mobiloch čítajú.

Je neuveritelné a zároveň smutné, že si pamatám z tohto roku len čosi vyše jedného posledného mesiaca. Hlbšie sa do zabudovanej pamate v mojej hlave už neponorím a tak na mna vyskakujú len tie najčerstvejšie zážitky.

Hneď potom, ako som zistil, že u nás v ateliéri nikto nevedel, čo sa skrýva za slovom Ronchamp, naordinoval som si  koncom oktobra pilgramage do kaplnky nad týmto francúzský mestečkom v južných Vogézach. Pre zastavenie času neexistuje asi lepšie miesto.

Je ale profesne smutné, že som sa sem dokodrcal až na vrcholu svojích síl aby som  zistil že brutálne betonový plášť expresívnej formy je len torkrét na ocelovej konštrukcii a obrovský baldachýn levituje na 12 šutroch, vykutaných z asanovaného kostola na rovnakom mieste. Korbík nesklamal. Doporučem.

Miroslav Tomík 

1. V uplynulom roku, som na Slovenskej architektonickej scéne, žiaľ, nič mimoriadneho nezaznamenal.

Čo si však myslím, že stojí za povšimnutie, je Konverzia Jurkovičovej teplárne v Bratislave, kde som ihneď spoznal rukopis Martina Paška. Výborne odvedená poctivá práca architekta, ktorá by mala byť na Slovensku už štandardná.  No žiaľ zrejme si ešte počkáme.

2. Je dôležité poznamenať, že na Slovensku je stále malé množstvo verejných anonymných súťaží. V porovnaní už len s Českou republikou. Pokiaľ budú súťaže verejné, nikdy nebudú výsledky objektívne a rozhodovanie poroty bude vždy subjektívne. Jedine anonymita dokáže vybrať tie najlepšie riešenia, to je skrátka fakt. Aj toto je jeden z dôvodov, prečo s ateliérom nesúťažíme. Samozrejme nech sú aj vyzvané súťaže, ale všetky štátne, obecné a verejné zákazky, by mali byť riešené výlučne súťažami anonymnými.

Eliška Turanská

Rok 2021 bol pre mňa pracovne rok kontrastov.

Na začiatku roku a na jeho konci som riešila s dvoma rôznymi ľuďmi tú istú tému: Pôvodná drevenička v usadlosti s pomerne zachovalým rázom sa dochovala žiaľ v technicky dezolátnom stave a nastala pri jej pôvodnej snahe ju zrekonštruovať oveľa vážnejšia debata čo s ňou v takomto stave. Ako pristúpiť ku prestavbe z ktorej sa stala novostavba tak aby človek nezapredal ani históriu ani vývoj???

Obe diskusie sa niesli v diametrálne odlišnom duchu, veď je to aj prirodzené, na opačnej strane sa vždy nachádzal iný človek a každý máme právo na názor, ale hlavný rozdiel spočíval v profesii dotyčného majiteľa. Kým prvý - laik v architektúre inklinoval ku napodobeniu starého, druhý - architekt sa vedel pozrieť na vec komplexne, vedomý si toho, že napodobovanie už nikdy nedosiahne originál. V prvom prípade v komunikácii s nearchitektom sa rozpor dostal tak ďaleko, že som bola nútená podkladať svoje vysvetlenia širším popisom toho, čo je vlastne architektúra, čo som to vlastne študovala, a čo intenzívne 20 rokov profesinálne vykonávam. Nepochopené, dokonca agresívne odmietnuté.

Rozmýšľala som nad tým, prečo okrem osobných sympatií, sa takáto istá diskusia môže niesť v duchu pochopenia a priateľského lámania si hlavy, pričom snaha či cieľ je obojstranne automaticky prijatý. Nemôžeme napodobňovať staré drevenice otrocky, píše sa rok 2021 a my musíme v takomto prípade ísť ďalej, ale predsa tomuto by sme mali rozumieť všetci bez ohľadu na vychodené školy, a ak nie, mali by sme byť schopní veriť odborníkovi, ktorý o tom niečo vie.

Architekti krásne snívajú, vytvárajú víziu krásneho sveta. Takmer všetci. Vidno to z ich projektov, vidno to z výstav, súťaží, bolo to znova vidieť na Bienále, skrátka prostredie vysnívané architektom je vždy krásne. Prečo toľko ľudí túto krásu nevníma a neverí jej, nevidí ju? Prečo sa my architekti musíme stále obhajovať, že nemáme zvrhlé myšlienky, keď navrhujeme to či ono?

A ako tieto dve videnia sveta zblížiť, aby sa donekonečna nevytvárali len malé ostrovčeky krásy v záplave nevkusu či hrubosti? Neviem....a s touto otázkou vo svojej práci vstupujem do 2022.

Peter Žalman

Uplynulý rok bol druhým s inými pravidlami pohybu a činnosti celej spoločnosti, aj architektov.

Našťastie investičná činnosť a výstavba sa nezastavili, ani výraznejšie nespomalili. V Bratislave sa dokončili niektoré dlhodobejšie budované budovy: celá zóna Chalúpkova získala odovzdaním bulváru Nivy nový charakter. Zatiaľ pôsobí akoby mimo merítko mesta. Je to príliš veľké, rozmerné,  budeme si musieť zvyknúť.  Popri veľkých budovách, ktoré predurčujú skôr miliónové väčšie mesto sa dokončila obnova, rekonštrukcias a dostavba starej teplárne od Dušana Jurkoviča. Táto architektúra má pre mňa nadštandartné parametre. Výborne spája staršie s moderným, tak jako to má pamiatka v 21. storočí robiť.