Rok 2019 pohľadom architekta - anketa, tretia časť (P - Z)

Čo Vás v roku 2019 v oblasti architektúry na Slovensku (v stredoeurópskom priestore) najviac zaujalo?

Odpovede na túto otázku nájdete v nasledujúcich odstavcoch. Pestré spektrum názorov neposkytuje komplexnú, definitívnu analýzu problematiky, ale určite mnohé napovie. Osobné výpovede môžu byť úprimnejšie a hlbšie, ako niektoré odosobnené kvantifikačné analýzy. Ďakujeme preto všetkým kolegom, ktorí sa podelili so svojimi vlastnými pohľadmi na tému.

Názory ďalších kolegov sme zverejnili v prvej a druhej časti ankety.

Peter Pasečný

Ako obyvateľa tejto planéty (a otca dvoch malých detí, ktoré tu budú pravdepodobne po nás “musieť” žiť) ma veľmi teší prebudený záujem o riešenie otázky meniacej sa klímy. V médiách čoraz častejšie počúvame správy o potrebných zmenách. Samosprávy zintenzívnili snahu a vyhlasujú stále viac verejných obstarávaní, ktorých hlavným predmetom je vypracovanie a následne realizácia projektov, ktoré majú okrem enviromentálnych benefitov ako zadržiavanie vody v sídlach, znižovanie teploty či zvyšovanie biodiverzity, tiež pozitívny vplyv na samotnú spoločnosť a estetický obraz miest, v ktorých žijeme. Trochu ma ale mrzia niektoré nevyužité šance na realizáciu projektov, na ktoré sú vyčlenené vyššie finančné prostriedky, z ktorých by mohli vzísť skvelé realizácie, referenčné projekty, ktoré by posunuli celý náš odbor ďalej a priblížili by nás k úrovni v okolitých krajinách.

Henrich Pifko

Pri takýchto anketách obvykle vyzdvihujeme, čo vzrušujúce sa podarilo postaviť. Mňa však zaujalo zahájenie ... Zahájenie demolície Apollo Business Center I - vychvaľovanej stavby, ktorá doslúžila po púhom desaťročí užívania. Pripomenulo mi to demolíciu sídliska Pruitt-Igoe pred takmer polstoročím, ktorú Charles Jencks (+2019) stotožnil s dátumom smrti modernej architektúry (nechajme bokom, či správne a férovo). Signalizuje aj koniec ABC I koniec jednej éry v našej architektúre - lacno postaviť, draho predať a kvalitu neriešiť? Alebo je to symbol niečoho iného? Neviem, chýba mi tu odstup, ale stojí to za úvahu v čase, keď sa čoraz viac zamýšľame nad udržateľnosťou architektúry, nad nákladmi životného cyklu budov, nad predĺžením ich životnosti nielen fyzickej, ale i "morálnej" (teda nad prispôsobiteľnosťou architektúry meniacim sa potrebám a podmienkam)...

Pavol Pokorný

Priznám sa, otázka na hodnotenie roku 2019 ma tento raz (a že som ich zopár - hodnotení - už pre archinfo napísal) zastihla akéhosi nepripraveného. Nie preto, že by snáď o roku 2019 z profesného a osobného života nebolo čo písať a hodnotiť. Skôr mám tento raz pocit, že dôležité okamihy roku 2019 ešte stále trvajú a je predčasné ich hodnotiť. Či už ide o úsilie o preformátovanie konferencie týkajúcej sa udržateľnosti v architektúre a súvisiacich profesií (pripravujeme na február 2020 už v poradí tretiu "novú" konferenciu Budovy A0 v piešťanskej elektrárni), alebo mediálna práca v popularizácii moderného staviteľstva z dreva (tvorba relevantného obsahu pre stránky staviamezdreva.sk). K tomu verejné vystúpenia v médiách, prednášky, lektorská práca. Potešilo ma vyhlásenie britských architektov architectsdeclare.com ku klimatickej kríze. Tá sebavedome formulovaná požiadavka top architektov inšpirovala architektov v mnohých ďalších krajinách, vrátane nás na Slovensku. Z ich popudu generovaná aktivita "manifest2020.sk" bude behom na dlhé trate. K tomu všetkému práca na projektoch v ateliéri, malé profesionálne radosti (keď za "drevenicu" - Vila v Záhorských sadoch - dostanete ocenenie Stavba roka v kategórii bytové domy) alebo míľniky osobného života (50). Takže rok 2019? Je to dobrý rok.

Daniel Priehoda

Len tak mimochodom som si všimol, že naša profesia architekta je nesmierne zaťažená byrokratickým prístupom úradov pri schvaľovaní. Asi v zmysle, prečo by sa to malo robiť jednoducho, keď sa to môže urobiť komplikovane. Vyjadrenia v štýle predpovede Sibyly vydané po pol roku, alebo aj neskôr. Komisie, ktoré rozhodujú o architektúre, pričom v nich absentujú na celej čiare odborníci. (Ja tiež nikomu nevŕtam zuby, lebo som sa to nikdy neučil). Podľa rovnakého územného plánu dostanete dve odlišné vyjadrenia. Jedno z magistrátu a druhé z mestskej časti, jedno kladné, druhé nie (radšej neprezradím, kto dal aké :)). Niekedy mám pocit, že žijem v Kocúrkove a nie v Bratislave. U Vás v strede, na východe a na severe Slovenska je to ako? Nebodaj tiež tak podobne? Ale ináč ma práca architekta baví.

Peter Sticzay-Gromski

Nemám rád bilancovanie ani krátke a bradaté „kondenzy“ na konci roku, ale Archinfo je tak výrazný architektonický maják, že som nemohol odolať. Som súčasťou stratenej generácie, generácie ktorá zažila ešte socialistické projektové ústavy, kde sme v bielych plášťoch celý deň pri „isiskách“ postojačky plnili plány. Súčasťou generácie, ktorá dospievala v konceptuálnom postmodernizme a ktorá dodnes cíti veľký handicap pri nástupe novej a pre ňu neznámej post faktovej informačnej spoločnosti.

Spoločnosti, kde nikoho fakty ani pravda nezaujíma. Všetci majú svoje presvedčivé dáta a svoj NÁZOR. Preto som hrozne rád, že všetko v architektúre u nás trvá tak dlho. Než dostaneme stavebné povolenie – zistí sa, že dotácia bol podvod, než dostaviame rodinný dom - narýchlo zlepená rodina sa rozpadne,  než realizujeme školu - radnica sa 3x vymení. Začínam mať v obľube domy, v ktorých môžem čítať, ktoré prinášajú na miesto emócie - pokoj a stabilitu. Mám rád architektúru práve pre túto fosilizáciu pravdy. V tom je jej esencia a nádej.

Aleš Šedivec

V roku 2019 ma asi veľmi potešil vznik Metropolitného inštitútu Bratislavy (MIB) a ešte viac to, že sa okamžite pustil do napĺňania proklamovaných ambícii na tému verejného priestoru a najmä sociálneho bývania, čiže dvoch architektonických oblastí, ktoré za posledné dekády extrémne devalvovali a z bývania sa stal výlučne predmet rýchleho zisku a tým pádom luxus, ktorý si bežne pracujúci človek nemôže dovoliť. MIBu držím všetky palce a verím, že sa stane dôležitým pilierom priestorovej kultúry hlavného mesta a inšpiráciou pre ďalšie Slovenské mestá.

Daniel Šubín

Teší ma, že v tomto roku pribudlo viacero súťaží pre rôzne typologické druhy stavieb, verejných priestorov a už aj v rôznych formátoch (pribudli najmä tie referenčné, čo môže byť asi zaujímavé pre samosprávy). Niekedy "išli" tak súbežne, že sa nedalo ani vybrať, čo je dobré zistenie. Je fajn, že sa k Leopoldovu a Trnave pridala konečne aj Bratislava, kt. to už naozaj potrebovala. Držím palce vedeniu a novozrodenému MIB-u, nech ich aj dotiahne do úspešnej realizácie.

Z čoho mám každoročný zmätok v hlave, sú naše ocenenia architektúry. Najmä, keď sa pozriem na podobné ceny za hranice, alebo ak sa chceme porovnávať s podobne veľkým krajinami tak na Chorvátsko resp. o polovicu menšie Slovinsko.

Dušan Voštenák

Najsilnejší môj zážitok v oblasti architektúry som zaznamenal, že v Žiline na podnet primátora Petra Fiabane, mestské zastupiteľstvo odsúhlasilo vytvorenie nového Útvaru hlavného architekta mesta Žilina. No sklamaním pre mňa bolo priebeh konkurzu na riaditeľa, kedy komisia doporučila architekta Martina Paveleka a Mestské zastupiteľstvo ho po náročnom grilovaní neprijalo. Je to veľká škoda, lebo Martina poznám veľmi dobre nie len ako architekta, ale aj ako človeka s jasným názorom. Teraz prebieha druhé kolo konkurzu, ktoré je posunuté do nového roku, snáď sa do tentokrát podarí.

Zuzana Zacharová

Dianie v oblasti architektúry mi počas celého roka 2019 neustále dokazovalo, že architektúra sa čím ďalej tým viac stáva vecou verejnou. Verejnosť sa o architektúru nielen zaujíma, ale aj otvorene diskutuje. Určite to súvisí aj s celkovým spoločenským nastavením. Toto obdobie prekračovania vlastných pasívnych tieňov sa pekne odzrkadľuje v architektúre a v aktivitách s ňou úzko spätých. Kauzy ako Rázsochy, Istropolis, Rusovecký kaštieľ či električka pred SND už hýbu naším malým svetom. Developeri sú tesne pred dokončením veľkolepých rezidenčných projektov a CE.ZA.AR-a si odniesli skôr menej okázalé riešenia.

V ateliéri sme počas celého roka usilovne pracovali na obnove Jurkovičovej Teplárne a Dvoch Sýpok v Jarovciach.  Slovo konverzia sa teda stalo bežnou súčasťou nielen našich slovníkov, ale aj investičných zámerov.

Čierne diery vypredali obe vydania knihy Priemyselné pamiatky a zabudnuté miesta Slovenska a na jeseň si odniesli cenu SAS. Počas októbrovej výstavy Benthem Crouwel Architects tu v Design factory som v rozhovore s Pascalom Cornipsom  pochopila, že kvalitná architektúra sa dá robiť aj zo štátnych peňazí a cena nemusí byť vždy tým hlavným kritériom. Tohtoročné letné vydanie Design factory college na tému Ideálne mesto mi ukázalo, že povolanie architekta je snom mnohých detí. A možno aj preto som sa odhodlala prekročiť svoj vlastný tieň a začala som spolupracovať s FA STU v rámci Vertikálneho ateliéru. Popri tom som si stihla všimnúť, ako kultúrne život na fakulte ožil a teším sa, že študenti sem nechodia len z povinnosti. Z veľkého množstva podujatí ma tu najviac zaujala výstava Ľuba Závodného Domy 60. Rok 2019 mi priniesol nové poznanie, že hlas verejnosti môže byť naozaj veľmi silný. Veď vďaka tomto hlasu sa podarilo zachrániť Design factory.

Peter Žalman

Mojim predmetom záujmu je Bratislava - mesto, aglomerácia, ktorá sa stále mení rozvíja. Spolu s kolegami sme pri Spolku architektov Slovenska prichystali sériu výstav, výberov z BA aj z regiónov Prehľad architektúry + . Tu sa zjavilo niekoľko pozoruhodných nových realizácií. Viac ako 100 architektúr ukazuje nielen nástup novej generácie tvorcov, ale aj zmenu prístupu časti investorov. To som si uvedomil ešte viac pri čítaní publikácie 20 000, O místech a lidech - literárne-vizuální dokument o současné architekture malých českých mest a obcí. Moje pripomenutie 100 rokov Československa, spojenia dvoch národov a kultúr. Stále sú naši bratia o niečo pred nami a máme sa čím inšpirovať. Stredoeurópsky kontext, naše vrcholové diela sú porovnateľné, ale...

Roman Žitňanský

V poslednom roku ma zaujal nový vietor v stojacich vodách mesta Bratislava, angažovanosť mladých ľudí vo veci verejných, vznik Metropolitného Inštitútu Bratislavy, množstvo kvalitných verejných súťaží organizovaných mestom. Je to fenomén, ktorý sa pre moju radosť deje vo viacerých mestách na Slovensku a dáva nám vieru, že nie všetko verejné je skorumpované, neschopné a spomalené. Ďalej ma neustále baví sledovať prebiehajúcu rekonštrukciu Slovenskej Národnej Galérie, ktorá sa môže stať kvalitatívnym referenčným projektom verejnej inštitúcie financovanej štátom. V neposlednom rade sa teším z laureátov tohtoročnej ceny ARCH :)

V negatívnom kontexte ma zaujal Národný Futbalový Štadión (pre doplnenie som Slovanista a veľký futbalový fanúšik), nejasné pozadie pripravovanej výstavby nemocnice na Rázsochoch, masívna výstavba v Demänovskej doline a Jasnej a neúmerným tempom stúpajúca cena nových bytov v často podpriemernej úrovne architektúry a prevedenia.

(P.S.: odkaz pre všetkých, ktorí chcú vyjadriť tiež svoj názor na zaujímavé architektonické témy - tešíme sa na Vaše príspevky hocikedy, v priebehu celého roka).