Rekonštrukcia Zamkovského chaty, Vysoké Tatry

Proces rekonštrukcie Zamkovského chaty, ktorá prebiehala za plnej prevádzky, v priebehu minulého roka zavŕšilo otvorenie rozšírenej ubytovacej časti.

Architekt Peter Sticzay-Gromski bol pôvodne oslovený na stvárnenie novej podoby interiérov, spolupráca však v závere vyústila aj do zmeny komplexnejšej materiálovej bázy časti prístavby. "Zamka" si vo výsledku zachovla svoju tvár, pričom do interiéru sa dostalo viac „vzduchu a energie“.

Realizáciu predstaví pútavý text Petra Sticzaya-Gromského z ateliéru Grido:

Príbeh začal už v 80. rokoch, keď som ako mladý študent architektúry túžil po brigáde v Tatrách. Musel som ale najprv vstúpiť do Jamesu a až potom sa otvorila predo mnou príležitosť pomáhať pri rekonštrukcii Téryho chaty vo Vysokých Tatrách. V tom šialenom hangu pod chatou, naložený až po „strop“, som veľa ráz preklínal svoje rozhodnutie. O veľa rokov neskôr, už ako aktívne praktizujúci architekt v Tatrách, mi bola predstavená na jednom večierku Jana Kalinčíková – chatárka a majiteľka Zamkovského chaty. Zamkovského chata je ako jedna z mála ubytovní vo Vysokých Tatrách v tejto nadmorskej výške súkromná – patrí rodine Kalinčíkových. Svoj súkromný primát si musela táto chata veľmi tvrdo vyvzdorovať, a to napriek všetkým historickým i administratívnym protivenstvám.

Chatárka sa po turbulentnom rozmachu turizmu pred tromi rokmi rozhodla, že chatu bude rekonštruovať. Chata, strategicky vybudovaná ako rodinná „útulňa“ na hrane súbehu dvoch Studených – Malej a Veľkej – už kapacitne i fyzickým stavom nestačila odolávať každodennému náporu turistov.

A preto chatárka oslovila niekoľko architektov, ale tí nakoniec neboli schopní nadviazať na jej príbeh a reálne potreby. A tak začala robiť chatu spôsobom, akým rieši každodenné prevádzkové problémy – s úpornosťou ženy, ktorá musí prežiť v relatívne zložitých podmienkach.

Chata je v podstate technický i estetický unikát. Postavená na konci tridsiatych rokov podľa projektu Ladislava Foltýna, posledného architekta v poslednom ročníku Bauhausu v Dessau.

Školu výtvarného umenia z ideologických dôvodov v roku 1933 už nastupujúci fašisti zavreli. Celodrevená chata bola postavená systémom dnes známym ako two by four. Takto sa vtedy stavalo len v Kanade a Škandinávii. Na Slovensku to bola veľmi netradičná technológia. Dvojpodlažnú chatu s podkrovím a kotolňou v suteréne si vybudoval Štefan Zamkovský pre svoju rodinu a hostí. Chata tiež ešte pred zrodom Horskej služby poskytovala prístrešok i pohostinnosť v núdzi. Jej lokácia, orientácia i tvar zastrešenia ukazovali na vysoký súlad medzi predstavami architekta a investora, už vtedy uznávaného horolezca. Chata bola výsledkom tesnej spolupráce a zjavne i osobnej chémie medzi staviteľom a stavebníkom.

Chata je totálne ostrovným organizmom, jej srdce je napojené na dve turbíny, ktoré roztáča Malý Studený potok, napájaný plesom u Téryho chaty. Chata má vlastnú čističku a všetko, čo sa na chate spotrebuje, sa musí vyniesť a zasa zniesť na Hrebienok. Len málokto, kto sa došmodrchá do chaty, si uvedomuje, čomu vďačí za komfort, ktorý chata poskytuje v režime 24/7.

V čase, keď som sa na chatu napojil, už bola v pokročilom stave rekonštrukcie. Chata bola vždy akýmsi stredom vlastnej galaxie, okolo ktorej sa točilo pomerne veľa rôznych nadšencov a tiež technických odborníkov pobláznených Tatrami. Z týchto „bláznov“ bola chatárka schopná zmobilizovať a dať dokopy výrobné komando, ktoré zvládalo pomerne presne realizovať jej predstavy. Projekčne to zastrešoval šikovný inžinier Juraj Michalík z Popradu. Rola architekta úplne vypadla. Stavalo sa za neprerušenej a neobmedzenej prevádzky chaty. Stavalo sa, ako sa dalo – najprv tradične z pórobetónových tvárnic. Chatárka si uvedomovala dôležitosť kontinuity historického odkazu Zamkovského a chcela mu zostať verná do posledného detailu.

Jana Kalinčíková so svojím bratom Andrejom nás oslovila len na interiér, pretože chata sa už vtedy prestavovala. Pri interiéri to však neostalo. Zdalo sa nám, že by sme mali zostať verní odkazu nielen pôvodnému majiteľovi Štefanovi Zamkovskému, ale i pôvodnému architektovi Ladislavovi Foltýnovi. Presvedčili sme nových majiteľov, aby druhú polovicu chaty realizovali z CLT stien, montovaných priamo z helikoptéry, a ušetrili jednu sezónu.

Pri návrhu interiéru, ktorý už nemal byť obývačkou a spálňou jednej rodiny, ale jedálňou s ubytovaním na frekventovanej tatranskej magistrále, sme sa chceli oprieť o odvážnejšie inspiračné vzory z doby vzniku chaty – Dušan Jurkovič a Adolf Loos (zvlášť jeho horský hotel v Semmeringu). Odvážnejšia farebná stupnica, odvolávajúca sa na rondokubizmus prvorepublikovej moderny, mala prepožičať interiéru viac „vzduchu a energie“, než sme boli zvyknutí v súčasných tatranských zariadeniach podobného typu.

Chata je teda kompletne zrekonštruovaná. Z polovičky postavená tradične z pórobetónu, polovička z novej rýchlejšej technológie – krížom lepených masívnych drevených panelov, osadených na železobetónovom a čiastočne kamennom suteréne. Na streche, ktorá skrýva priestranné podkrovie, je falcovaný hliník zelenej farby. Odvrátená strana chaty je uložená v suteréne – batériové hospodárstvo, vodné hospodárstvo, sklad piva, kotolňa na drevené pelety, bojlery, dieselagregát a priestranné sociálne zariadenie pre smädných turistov. Zvonku chata ničím nepripomína jej nedávno dokončenú rekonštrukciu. Tatranský obklad, biele okenné šambrány v odtieni slonová kosť i delenie okien dôsledne pamätajú prvú republiku. Len obrovská lucerna nad hlavným vstupom bude to prvé, čo uvidíte po výstupe, keď sa vynoríte z lesa na pôvabnú čistinku – je novotvar. Na ten by si ale Štefan Zamkovský rýchlo zvykol.

Použité materiály a riešenia:

Strešná krytina od spoločnosti Prefa Slovensko: System Prefalz , odtieň - machovozelená. 

Podklady: Autor: Peter Sticzay-Gromski / Grido
Foto: Alexandra Timpau - Alex Shoots Buildings