Mrak - diplomová práca

Prezentujeme s pôvodným komentárom a úvahami autora:

Čo je to architektúra? Aká by mala byť? Ako by sa mala generovať?

Premýšľam o architektúre ako o mraku, ktorý je nejednoznačný, plný/prázdny, nestály, nejasný. Frustrácia, fragment, absencia témy, absencia smeru, pluralita, prekrývanie, preplnenosť, otupenosť to sú pojmy, ktoré sa objavujú v súčasnej architektúre. Mrak/architektúru zaznamenávam v nástenkách. Z nástenky vyberám pojmy, ktoré rozpracovávam ako projekty.

V diplomovej práci sa snažím priblížiť pojem architektúry, hľadám čo pre mňa znamená, ako sa generuje, ako dokáže byť sebaobjavná, ako je neuchopiteľná. Snažím sa vymotať zo súčasnej skepsy a hľadám príležitosť vo vytváraní budúcej architektúry práve jej nepolapiteľnosťou. Používam na to mrak/diagram/nástenku. Z mraku architektúry vyberám obrazy/informácie/texty tie prehodnocujem a znova miešam, architektúra súčasnosti nemôže byť formálna, nemôže byť jednoducho čitateľná, taký nie je ani svet, v ktorom práve žijeme.

Všetci máme svoje mraky architektúry, ukážme ako k nim pristupujeme. Ja sa snažím ukázať ten svoj. Na vzorke niekoľkých projektov ukazujem manipulácie, ktoré naznačujú možné cesty, či sú správne? To overí čas. Pavilón, duchovno, chata to sú len tri slová, ktorým som sa v úvode teórie architektúry mraku dokázal venovať, tém je oveľa viac, možných výsledkov je oveľa väčšie množstvo. Diplomová práca sa skôr pýta ako odpovedá, skôr odhaľuje, než priamo poukazuje. Má vytvoriť diskusiu a nie dogmu.

Diplomová práca na katedre architektonickej tvorby na Vysokej škole výtvarných umení je rozdelená na teoretickú(text) a praktickú časť(projekt). Pre mňa sú tieto časti rovnako dôležité a sú rovnocenným prostriedkom ako predstaviť svoju diplomovú prácu. Jej začiatky sú viditeľné v prácach a premýšľaní už pred jej vznikom preto v úvode v skratke predstavím kontext, ktorý vyprovokoval túto prácu. (Teoretická časť diplomovej práce zahŕňa podrobnejšie rozpracovaný kontext vzniku mraku architektúry).

Mrak architektúry je premýšľanie o architektúre ako o neustále sa vyvíjajúcom procese do ktorého vstupujú obrazy, texty, príbehy, všetko čo nás obklopuje. Selektívne vyňatie, spracovanie a následné generovanie, skladanie, miešanie môže prinášať rôzne druhy zafarbenia (napríklad môže byť výber a spracovanie dát náhodný, môže byť objektívny alebo naopak subjektívny). Tieto parametre ovplyvňujeme my samy vstupnými dátami a rozhodnutím akým spôsobom ich budeme spracovávať.

Hľadanie

Retrospektívne hľadám vo svojej doterajšej tvorbe procesy a spôsoby záznamu mraku. Tak sa dostávam k svojim denníkom, denník ako denný kresebný záznam, ktorý neskôr dopĺňam o digitálne médium záznamu – tumblr. Rok pred začatím diplomovej práce som v ateliéri Jána Studeného absolvoval semester, ktorý zásadne určil moje neskoršie uvažovanie o architektúre. Témou semestra bola budova bývalej československej ambasády v Berlíne. Tento semester bol súčasťou väčšieho celku s názvom ikonické ruiny, ktorý sa venoval otázkou veľkých architektonických diel, ktoré sa svojou politickou orientáciou dostali do nemilosti spoločnosti. Väčšinou sa študenti snažili vyextrahovať problém /stratégiu a tú uplatňovali na danú budovu. Totožný postup výberu stratégie a následné aplikovanie sa udial aj v mojom projekte lenže namiesto jednej stratégie som postupom času uplatnil na budovu stratégií viac. V tomto semestri sa vykryštalizovala moja obesia vytvárať nástenku ako nástroj pracovného záznamu (prvá formulácia nástenky – mrak), nástenka sa prezentovala ako rovnocenné médium zápisu architektúry.

Zachytené prázdno

Spolu s ostatnými predmetmi som si v Indii zvolil predmet Interior Photography, ktorý spočíval najskôr v teoretickej príprave a potom v praktickom aplikovaní fotografie ako média, cez ktoré hľadíme na architektúru. Slovo „interiér“ nebolo veľmi príznačné, keďže sme fotografovali zväčša celé budovy zvonku aj zvnútra a trávili tak celé hodiny sledovaním svetla a prostredia, ktoré v „indickom lete“ vytváralo veľmi veľké kontrasty osvetlenia povrchu budov a ich vnútorných prostredí. Ahmedabád, miesto, kde sídlila moja nová škola, bolo preplnené ľuďmi, len samotné mesto sa vyrovnalo počtom obyvateľov na Slovensku a keď sa prirátali suburby, bolo ich oveľa viac. Vždy na začiatku hodiny sa premietali fotografie z minulej hodiny, ktorú sme strávili von v teréne. Bolo zvláštne sledovať v kontraste s inými spolužiakmi (ktorí boli vlastne všetci Indovia) vyprázdnenosť mojich záberov. Častokrát som si to obhajoval tým, že mňa nuda baví. Že sa takýmto spôsobom vyrovnávam s preplneným prostredím. Vo väčšine fotografií sa človek ani nenachádzal. Na samotné zábery som čakal niekoľko minút, kým sa fotografované miesto úplne vyprázdnilo. Táto fotografia, ktorá pre mňa reflektuje celú Indiu, paradoxne je to záber, ktorý by hocikto prehliadol, lebo tam nič nie je. Ide o budovu Gandi Ashram Labour Institute od B.V. Doshi-ho, presnejšie jej vstupná časť kde fotografujem fontánu bez vody so spiacim psom. Fotografia je plná paradoxov - zatienený prvý plán fotografie kontrastuje s pozadím oslneného mesta, samotné popretie fontány jej nefunkčnosťou a novým spôsobom využitia, ako aj zachytenie staroby materiálov, ktoré sa pomaly opotrebúvajú. Táto fotografia v sebe nesie určitý druh udalosti, kde sa stretáva svetlo, budova, krajina a zviera v jednom zábere. Ponúkam obraz preplnenej krajiny v jeho prázdne? Spätne uvažujem nad touto formou, je určitým spôsobom pre mňa atraktívna, fascinuje ma. Preto je na mieste opýtať sa architektúry, či obstojí svojou vyprázdnenosťou vo forme udalostí, ktoré ju stvoria. Čo je vyprázdnenosť v architektúre? Je to plnosť jej obrazov?

Nástenka „Sušiak na fľaše“

Súbežne s uvažovaním nad mrakom architektúry uvažujem o jeho prepise a vytváram nový druh konštrukcie – mraku. Jej základnou ideou je vytvorenie viacerých plôch zobrazovania obrazov, ktoré sú radené za sebou vyrábajúcu hĺbku, tak ako pracuje ľudská pamäť, pracuje aj táto nástenka, nepodstatné údaje ustupujú do úzadia a sú prekrývané novými obrazmi, podstatné obrazy prerážajú do popredia. Hĺbka konštrukcie umožňuje v sebe pohltiť viacero vrstiev obrazov, čo v praxi s dimenziami (2000 x 2000 x 300 mm) vytvorilo kompaktnú konštrukciu, na rozdiel od predošlej nástenky s jednou zbernou plochou. Po rôznych skúškach osadzovania konštrukcie v priestore som sa rozhodol ju osadiť na kolieska, čo z nej vyrába pohybujúci sa objekt. Takto môžem definovať tento objekt ako figúru s dynamickým pozadím, čo je vlastne protiklad statickej nástenky.

Hľadanie vlastného mraku architektúry

V teoretickej časti diplomovej práce sa zaoberám najmä dvomi knihami a to Diferencie, topografie súčasnej architektúry, autor Ignasi de Sola-Morales a knihou textov od Rema Koolhaasa Texty. Tieto knihy som si postavil ako proti sebe stojace mantinely, ktoré určujú hranice medzi architektúrou v akej sa chcem pohybovať na jednej strane architektúra prázdna, mrak usporiadaný a na strane druhej architektúra preplnenosti, mrak neusporiadaný. Vymedzujem si gradient, v ktorom uvažujem o architektúre, nie je to pevný a stály bod, ale dynamický pohyb, ktorý by mal s každým novým premýšľaním o architektúre priniesť novú pozíciu gradientu, tá bude pomaly bádať a bude hodnotiť.

Pavilón

Čo je pavilón? Ako sa vytvára? Okupujem ostrov “spadnutý kameň“ v Žabom plese smerom na Rysy vo Vysokých Tatrách. Označujem na mape nový bod zastavenia tým, že sprístupňujem ostrov. Topografiou ostrova, stĺpmi a plochami vytváram novú umelú horu, pavilón. Pristupujem k nemu z pevniny, vstupujem do neho schodiskom , sledujem jeho jadro- najvyšší bod spadnutého kameňa. Mohol byť tento kameň kedysi vrcholom? Siahnem do vrecka uložím kameň, ktorý si zo sebou nesiem do priľahlej police, ja budujem tento pavilón, ja zapĺňam jeho steny.

Duchovno

Čo je to duchovno? Spomienka na dedinu, ktorá už neexistuje , spomienka na nedeľnú omšu v kostole Sv. Agnesy zo 13. storočia. Nič dnes neostalo len pustatina. Ako sa zachovať k takému miestu? Ruskinovce mali kedysi dva kostoly, nedávam prednosť žiadnemu, uvažujem nad spomienkou stretnutia. Objemy hlavných lodí oboch kostolov vrážam do seba, vytváram sálu, miesto stretnutia. Spomienka spôsobuje nejasnosť, nekonkrétnosť, nepamätám si už na presné hmoty kostolov preto ich prinavraciam len ako jednoduchý objem kaplniek, ktoré vnárajú do objemu sály. Pridávam vežu ale len jednu na označenie vstupu a na označenie bodu kde kedysi stálo malé mesto. Dnes sa tu dejú oslavy, svadby, stretnutia, kary (umrieť tam kde som sa narodil).

Chata

Čo je to chata? V mieste kde každý obrábal spoločné pole dnes už prerušené diaľničnou výstavbou, silnou rozdeľovacou čiarou budujem rodinnú chatu. Otec sa tu narodil a vyrastal, pozná to tu, kreslil mi mapu s názvami miest s trajektóriami. Chata sa pozerá , natáča sa tromi smermi k bodom záujmu prevažne krajinného charakteru. Okrem toho, že sa jej objem natáča vnára sa tiež do zeme, vyhýba sa zvuku z diaľnice. Upozorňuje na nešetrné chovanie dnešného rýchleho sveta. Je takmer neviditeľnou.

Záver

Túto prácu beriem ako mierne osvetlenie problematiky architektúry, ktorej sa chcem venovať - chcem pochopiť mrak a chcem ho používať na sprostredkovanie architektúry. Od skúmania fenoménu skepsy v architektúre, cez odhaľovanie obrazov vo svojom vlastnom chápaní sveta, sa dostávam k nástenkám, ktoré sformovali mrak architektúry, o ktorom som chcel rozprávať, o ktorom som sa chcel dozvedieť viac. Chcel som zistiť, ako fungujú obrazy, spoločnosť a súčasná architektúra. Pokúšam sa do problematiky preplnených obrazov nahliadnuť cez diela Rema Koolhaasa a Ignasi de Sola-Moralesa, aby som aspoň z časti prišiel na to, čo pre mňa architektúra znamená a akým spôsobom sa k nej mám vzťahovať. Táto teoretická práca nemala za cieľ odhaliť konkrétnu odpoveď architektúry, je skôr subjektívnou predstavou chápania architektúry, ktorá hľadá otázky do budúcnosti.

Podklady: Maroš Greš