Obnova hradov v stredoeurópskom priestore - hrad Lietava

Hrad Lietava - konzervácia hradného areálu

Realizácia: prebieha od 2003

Autor projektu: Peter Nižňanský

Výskum: Michal Šimkovic

Investor: Združenie na záchranu Lietavského hradu

Metodika obnovy: konzervácia

Konzervácia je odborné ošetrenie hmotnej podstaty pamiatky, ktoré má zabezpečit' stabilitu jej dochovaného autentického stavu a vzhl'adu a dociať jej odolnosť proti zmenáma prípadným ďaľším škodlivým účinkom prostredia.

Hrad Lietava je typickým reprezentantom konzervačnej metódy preferovanej na Slovensku v poslednej vlne hradných obnov. Obnovu hradu začal pred jedenástimi rokmi Lubomír Chobot s pár nadšencami za účelom "hrad, ku ktorému máme citový vzťah trochu opraviť. Združenie na záchranu Lietavského hradu spolupracuje pri obnove s odborníkmi v danej oblasti a na hrade sa vykonáva aplikovaný výskum. Prebiehajú tu testy najvhodnejšieho zloženia murovacej malty, najvhodnejšieho stabilizovania korún hradných murív. Výsledky týchto testov sú aplikované na mnohých iných obnovovaných hradoch na Slovensku.

Metodika obnovy (Michal Šimkovic)

Práce na obnove Lietavského hradu začalo Združenie na záchranu Lietavského hradu roku 2003. Základom plánovanej obnovy bol statický pasport, ktorý určil mieru ohrozenia jednotlivých objektov. Naň nadviazali čiastkové architektonicko-historické výskumy, ktoré stanovili aj celkový prístup k záchrane hradu. Celkovým zámerom je zachovanie Lietavy ako zrúcaniny bez ambície rekonštrukcie ktoréhokoľvek z objektov hradu. Prístup k záchrane hradu vychádza z poznatku, že zrúcanina obsahuje veľké množstvo pôvodných detailov, ktoré nepotrebujú žiadne rekonštrukčné zásahy. Metodika obnovy hradu je zameraná predovšetkým na stabilizáciu narušených múrov formou obnovy a rekonštrukcie nosných prvkov ako sú oblúky, záklenky, špalety okien a lícne plochy muriva. V prípade zachovaných tvaroslovných prvkov sa uplatnil prevažne konzervačný postup.

Prvé roky prác na záchrane hradu sa niesli v znamení statickej stabilizácie najviac ohrozených častí paláca a veže. V paláci prebehlo domurovanie kaverien a rozpadnutých záklenkov a predovšetkým v čiastočná obnova klenby arkiera 3. podlažia, ktorá podchytila kriticky narušené murivo atiky. Vo veži sa podarilo stabilizovať narušené okná obnovením záklenkov a prekladov a konzervovať korunu muriva.

V týchto intenciách bola realizovaná aj obnova bočnej steny obytnej veže 1. predhradia s narušeným arkierom. Na základe výskumu bola navrhnutá rekonštrukcia časti klenby s lunetovými výsečami doplnená o oblúk v úrovni vonkajšieho líca muriva, ktorý podchytil domurovaný úsek muriva nad ním.

Prvotné zásahy na veži, paláci, budove tzv. piatej brány a obytnej veži predhradia neboli z hľadiska metodického prístupu mimoriadne zložité. Výskum sa tu zameral na zistenie tvarového riešenia otvorov bez doplnenia chýbajúcich tvaroslovných prvkov. Zložitejšie otázky z pohľadu metódy pamiatkovej obnovy priniesla otvorila záchrana ďalších objektov.

Pri obnove budovy tzv. prvej hradnej brány sa pôvodný zámer realizovať práce výlučne konzervačnou metódou ukázal ako nereálny. Výrazne rozpadnuté múry a otvory horného podlažia vyžadovali rozsiahlejšie domurovanie. Preto pri príprave obnovy boli ako podklad využité dobové fotografie hradu a predovšetkým detailné zameranie hradu z roku 1973-1974. Na základe týchto pokladov bola realizovaná obnova zaniknutých častí otvorov na hornom podlaží, čím sa dosiahlo významné scelenie obvodového muriva. Medzi čiastkové rekonštrukčné zásahy realizované s cieľom stabilizovať silne narušené nárožie patrí aj obnova nároží brány vybudovaných z dekoratívnych opracovaných kvádrov. Návrh obnovy vychádzal z nálezu dvoch kvádrov v pôvodnej polohe a dokumentácie odtlačkov pôvodného armovania.

Podobný prístup charakterizovaný čiastočnou rekonštrukciou úplne zaniknutých detailov navrhnutých na základe dobovej fotodokumentácie a zamerania hradu z roku 1973-1974 sa uplatnil aj pri obnove podkovovitej veže 1. predhradia. Obnova múru kriticky narušeného múru horného podlažia s oknami bola realizovaná metódou čiastkovej rekonštrukcie muriva spojenej s obnovou okenných otvorov.

Napriek dobrému stavu zachovania značnej časti stavieb zámer obnovy nepočíta s ich zastrešovaním. Výnimkou je bránová veža 1. predhradia a hradná veža. V súvislosti s jej komplexnou obnovou bolo potrebné riešiť problém vytvorenia zastrešeného zázemia pre práce na hrade. Veža bola vzhľadom na rozsah zachovania cenných prvkov vytypovaná pre zastrešenie skrytou pultovou strechou. Pohľadové prekrytie strechy bolo realizované náznakovou rekonštrukciou časti atikového múru. V interiéri stavby boli na základe projektu obnovené pôvodné podlažia tak, aby stavba mohla slúžiť ako zázemie pre potreby združenia zachraňujúceho hrad. Využitie veže si vyžiadalo uzatvorenie jednotlivých otvorov. V tomto prípade bol zvolený rôzny prístup podľa zachovanej situácie. Na 2. a 3. podlaží boli na základe zachovaných pôvodných detailov vyrobené kópie kľúčovej strieľne a gotického okna. V prípade úplne deštruovaného ostenia okna na 3. podlaží bola do otvoru navrhnutá pevná výplň bez obnovy pôvodného ostenia.

Architektonické riešenie obnovy (Peter Nižňanský)

Kvality lokality Lietavského hradu sú vnímateľné už v širšom merítku – vďaka polohe na ostrohu vápencových brál je areál výraznou krajinnou dominantou. Samotný areál hradu fascinuje rozsiahlymi stojacimi torzami impozantných palácových a fortifikačných architektúr. Majú stále presdvedčivú výpovednú hodnotu a poskytujú aj laikovi ucelenú predstavu o pôvodnej podobe. Napriek nadregionálnemu významu na hrade neprebehli necitlivé práce v štýle 2.pol. 20. stor., areál ruín hradu bol až donedávna zachovaný bez umelých zásahov. V r. 2003 sa začali výskumné a prvé praktické stavebné práce občianskeho Združenia na záchranu lietavského hradu. Už návrhom na obnovu v architektonicko-historickom výskume bola vytýčená prevažne konzervačná metóda obnovy. Atraktivita priestoru vyplýva z dnes už výnimočnej autenticity nedotknutých murív.

Neprístupnosť štandardnou cestnou komunikáciou zaraďuje areál hradu do kategórie „ruiny v prírode“. Niekoľkokilometrová pešia trasa lesom prirodzene prefiltruje typy návštevníkov a zaisťuje najlepší predpoklad pre rozvoj trvalo udržateľného „mäkkého“ turizmu. Prídu len tí, ktorí majú nízke nároky na komfort, vedia sa bezpečne pohybovať v zložitom aj nebezpečnom teréne. Stanovuje sa tak miera nárokov na komfort a pohyb návštevníkov zo strany architekta. Romantický zážitok je pre nich hlavným magnetom. Preto je dôležité ošetrovať ruinu po zdravotnej stránke tak, aby sa na nej zreteľne neprejavovala ruka architekta či metodika.

V mojom ponímaní je "nedotknutá" podoba ruiny najcennejšou formou prezentovania takto rozsiahle zachovaných zvyškov hradných architektúr. Prvoradá je snaha o zakonzervovanie jestvujúceho torzálneho stavu a spomalenie prirodzeného starnutia historickej stavebnej podstaty murív. Nesie to so sebou porozumenie procesu prirodzenej degradácie nezastrešených murív, pochopenie a usmernenie režimu toku zrážkových vôd. Ak sa podarí objaviť a nenásilne naznačiť zaniknuté architektonické súvislosti, je to žiadané plus.

Tak, ako je rôznorodý východiskový stav zachovania stavebnej podstaty hradnej ruiny, tak bola a je rozmanitá voľba prístupu k návrhu na obnovu jednotlivých častí, či detailov.

Murivá sa konzervujú výhradne v takom stave, v akom sa zachovali. Doplnenia sa obmedzujú na lokálne vymurovanie vypadnutých plôch líc so snahou retušovať nové plochy okopírovaním skladby muriva – druh a veľkosť kameňa (prednostne použitý materiál zo sutín), riadkové kladenie, princíp klinovania menšími kameňmi. Škárovanie sa zhotoví podľa povahy okolitých plôch buď ustúpené od líca, alebo sa pretiahne aj mierne cez líca kameňa a pripodobní nie celkom zvetranú jadrovú vrstvu omietky. Pri snahe dosiahnuť zjednotenie výrazu obnovovaných plôch s okolím sa osvedčila technika patinovania čerstvej lícovej plochy malty prachom miestnej sutiny.

Koruny muriva sa zásadne sanujú bez prestrešenia, zvetrané riadky sa premurujú v jestvujúcej zvlnenej siluete a nadmurujú sa o cca dva ochranné riadky. Priečny profil sa zhotoví výraznejšie vyspádovaný prednostne do tej strany, kde vzniknú menšie škody na povrchoch s prípadnými historickými omietkami, alebo na plochu, ktorá je spoľahlivejšie povrchovo odvodnená. Na povrch koruny sa kladú mačiny miestnych suchomilných tráv – jedna vrstva s koreňmi nahor, druhá s koreňmi nadol. Súvislé pokrytie vegetačným kobercom sa považuje za najspoľahlivejšiu ochranu nezastrešeného muriva. Samozrejme, táto úprava nie je dokonalá a približne po 20 rokoch zvetrávania sa tieto ochranné riadky budú musieť opätovne premurovať, ale originál by mal ostať nedotknutý.

Výstavu "Obnova hradov v stredoeurópskom priestore" pripravili:

Fakulta architektúry STU - Vzdelávacie a vedecko-výskumné centrum v Banskej Štiavnici a platforma „Načo sú nám pamiatky?“
Menovite: prof. Ing. arch. Pavel Gregor, PhD., doc. Ing. arch. Jana Gregorová PhD., Ing. arch. Zuzana Ondrejková PhD., Ing. arch. Silvia Petrášová, PhD.

Odborná platforma „Načo sú nám pamiatky?“ vznikla na Fakulte architektúry STU v roku 2013 s cieľom popularizovať problematiku pamiatkovej obnovy. Platforma sa snaží systematicky pripravovať akcie s hlavným cieľom propagovať pamiatky, a to nielen v radoch študentov, ale aj širokej verejnosti. Za zmienku určite stojí dokumentárny film “Načo sú nám pamiatky?” - sonda do názorov súčasnej spoločnosti (2013), panelová diskusia o úlohe architekta pri obnove pamiatok (2014) a výstava Obnova hradov v stredoeurópskom priestore (2015).

Podklady poskytli: Ing. arch. Zuzana , PhD. Ondrejková Ing. arch. Silvia Petrášová, PhD