Architektúra na pomedzí mesta a krajiny - diplomová práca

Prvotný zámer práce súvisel s autorovým nadšením z prostredia mestkých lesov na Kozích chrbtoch, pohorí vzdialenom necelé 2km južne od mesta. Prejdenie tejto vzdialenosti pri premiestňovaní sa monokultúrnou krajinou rozľahlých polí do blízkych lesov ale vygenerovalo otázku, či je možné hľadieť na polia za mestom ako na územie nemenej hodnotné. Popudom k takémuto bádaniu je teda akési sklamanie zo súčasného stavu, keď o krajine za mestom hovoríme len ako o území, ktorým je potrebné čo najrýchlejšie prejsť pri ceste za zaujímavejšími miestami, napr. mestkými lesmi alebo spomínanými národnými parkami. Analogicky však aj ako o spriemyselnených poliach a stavebných parcelách pre ďaľšie (ne)plánované nákupné centrá a iné haly. Vhodných riešení ako skvalitniť a systematicky kultivovať krajinu V okolí Popradu je nepochybne viacero. Akékoľvek použiteľné však celkom určite pramení v citlivom dopĺňaní sa všetkých, ktorí ku krajine majú čo povedať a všetkých nás, ktorým na vlastnom prostredí záleží a aj perifériu mesta považujú za súčasť svojho životného prostredia. Prostredia, ku ktorému sa dá budovať vzťah, ktoré si vieme vážiť. Táto práca chce byť teda prínosom do takejto diskusie, akousi ukážkou, že aj architektúra môže prispieť k väčšej radosti z bytia v krajine. Pre zúženie širokej témy a pre potreby tejto práce napokon volím úplne bezprostredné okolie mesta, rozhranie dvoch typov kultúrnej krajiny. Vychádzajúc tak z presvedčenia, že čas od času je vhodné sa na mesto pozrieť spoza jeho hraníc, a hoci len s malým odstupom - s nadhľadom. Pohľad zvon mnohé vysvetľuje.

S tým súvisí úplne primárny cieľ práce, a síce definovanie hraníc - vedieť, kde končí mesto. Hlavným motívom pri vytyčovaní takejto hranice je cesta rozhraním, obchvat na pomedzí dvoch charakterov, ktorý zaznamenáva súčasnú rozlohu mesta a spája jednotlivé úseky záhumenných ciest do plynulého celku. Ponúka sa ako analýza nášho pôsobenia v krajine, minimálne však ako prostá infraštruktúra, ktorá vytvára prepojenia a umožňuje spoznávať miesta za humnami. Sprístupniť túto časť krajiny je zároveň prvý predpoklad pri vytváraní pozitívneho vzťahu k miestam na periférii, ktoré sú dnes, a to nielen v prípade Popradu, náchylné na prehliadanie. Definovaniu hranice, resp. jej charakteru a polohovaniu cesty rozhraním som sa zaoberal v preddiplomovej práci, ktorej výsledky sú tu použité a na ktoré diplomová práca nadväzuje.

Označením cesty rozhraním za prostú infraštruktúru, premýšľam nad akousi množinou, ktorá drží celú štruktúru krajiny pohromade. Súčasťou takej množiny sú aj križovatky (miesta rozhodnutí) a zastavenia (spravidla objekt, malá architektúra), ktoré cestu skracujú a chcú byť motiváciou v úmysle vydať sa na cestu. Alebo len úplne elementárne - poskytnúť pocestnému zázemie a miesto k odpočinku. Ani to by snáď nebolo málo. Práve takáto malá architektúra je hlavným predmetom práce.

Úmyslom pritom bolo ukázať zastavenia rôzneho charakteru a využitia, ktoré by ďalej podnecovali k premýšľaniu nad podobou a náplňou rozhrania. Akokoľvek boli miesta a ich atmosféra vyberané a zaznamenávané čo najprecíznejšie, autorova predstava o identite miesta a jeho náplní nemusí zodpovedať ostatným očakávaniam. Za dôležité však považujem sa o charaktere hraníc mesta rozprávať, naprávať chyby a porovnávať všetky dostupné riešenia s cieľom nájsť najlepšie možné, nesebecké využitie krajiny. Miesta a stavby rozpracované na nasledujúcich stranách sú tak návrhom architekta, ktorému dnes na periférii mesta chýbajú možnosti nevinne sa baviť krajinou. Byť jej hravou, lež zodpovednou súčasťou.