Hore
Portál z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia

Wienerberger s.r.o.

Tehelná 1203/6
Zlaté Moravce

Internorm

Okná pre pasívne domy

Galvaniho 15 B
Bratislava

Saint-Gobain

BIM knižnice a objekty

Stará Vajnorská 139
Bratislava

Divízia ISOVER Saint-Gobain Construction Products

Dokonalá izolácia

Stará Vajnorská 139
Bratislava

Profirol s.r.o

Prielohy 1012/1C
Žilina

PREFA Slovensko s. r. o.

Štúrova 136B
Nitra

Saint-Gobain Construction Products, s.r.o., Divízia Rigips

Vlárska 22
Trnava

This site is protected by reCAPTCHA and the Google Privacy Policy and Terms of Service apply.
Hore
Menu
Kalendárium
Vložené
20. november 2015
0
2450

Ako sa mení architektúra smútku

Cintoríny, ako ich poznáme dnes, vznikli na prelome 18. a 19. storočia. Dnes čelia novým výzvam a architekti i dizajnéri po celom svete hľadajú riešenia, ako sa vyrovnať s náročným zadaním.
Ako sa mení architektúra smútku

O čom nie je možné rozprávať, treba mlčať, tvrdil Wittgenstein a Julian Barnes neznesiteľným Rovinám života venoval celú knihu.

Psychológovia tvrdia, že existuje päť fáz prekonania straty, ale nie je celkom isté, či tento ušľachtilý cieľ, v ktorom by sa nám konečne malo uľaviť, bol myslený pre všetkých. Vyrovnať sa so stratou je jedno z najťažších ľudských zadaní, s ktorým je skôr či neskôr konfrontovaný každý.

Paul Delvaux: Die Landschaft mit Laternen, 1958.
Paul Delvaux: Die Landschaft mit Laternen, 1958.

Pri všetkej afinite k ambicióznym úlohám, táto má pomerne málo šťastných riešiteľov. Keď prekonáme prvý šok zo straty fyzickej blízkosti, nakoniec si uvedomíme, že život sa naozaj skončí až vtedy, keď si ho svet prestane pamätať. Oprieť sa o vlastné spomienky je však rizikový biznis, a tak dávame nohu do dverí pominuteľnosti stavaním pomníkov z materiálov, ktorých polčas rozpadu je nepomerne vyšší.

Hmotná kultúra tak pomáha procesu prekonania terminálnej straty. A to veľmi. Kto zažil brázdu, ktorej postaviť pomník možné nebolo, vie.

Pomník je bodka za životom, ale aj stéla nášho smútku a bezmocnosti. Paradoxne, z najväčšieho pocitu prázdnoty vieme vytvoriť fyzické gesto, ktoré nás na chvíľu robí menej bezmocnými. Môžeme premýšľať, akú má mať podobu, ktorá unesie svoje poslanie aj náš smútok. Neskôr sa stane tým jedným miestom, na ktoré postupne môžeme chodiť ukladať svoje spomienky a oslobodiť tak ostatné.

Ak nepodľahneme a nenosíme na hroby plyšové zvieratká či iné atrakcie, nerámujeme madony, netetujeme do kameňa výjavy zo života mŕtvych alebo dizajn ich obľúbených automobilov, máme šancu, že pri strate hĺbky nestratíme aj dôstojnosť. Nie je to práve radostné útočisko, ale bez dôstojnosti je to oveľa horšie.

Cimetière du Père-Lachaise – jeden z najslávnejších svetových cintorínov v centre Paríža. Foto – Peter Poradisch
Cimetière du Père-Lachaise – jeden z najslávnejších svetových cintorínov v centre Paríža. Foto – Peter Poradisch
Cimetière du Père-Lachaise v Paríži. Foto – Chemin Errazu
Cimetière du Père-Lachaise v Paríži. Foto – Chemin Errazu
Cintorín pri Kozej bráne, Bratislava. Foto – Lure/wikimedia
Cintorín pri Kozej bráne, Bratislava. Foto – Lure/wikimedia
Ondrejský cintorín, Bratislva. Foto – K@arl/wikimedia
Ondrejský cintorín, Bratislva. Foto – K@arl/wikimedia

Čakajte, ste v poradí

Cintoríny, ako ich poznáme dnes, začali vznikať na prelome 18. a 19. storočia. Z hygienických dôvodov boli, na rozdiel od pôvodného konceptu pochovávania na pozemku príslušnej farnosti, lokalizované na okraji obytných štvrtí.

Prvým protagonistom tohto konceptu – mestského cintorína ako veľkorysého parku na kraji obytných zón – je Père-Lachaise v Paríži. Za dvesto rokov svojej existencie je v ňom pochovaných vyše milióna ľudí. Ak pripočítame telesné pozostatky v kolumbáriu, číslo siaha k trom miliónom. Pochováva sa v ňom doteraz, len na miesto je okrem potreby splnenia prísnych kritérií aj dlhý poradovník. Tých, ktorí sa cítia na posmrtnú spoločnosť Molièra, Oscara Wilda či iných mien, ktorých stránky tvoria polovicu Wikipédie, nie je málo.

Kým do Paríža prichádzajú víťazi cez oblúk na l’Etoile, Père-Lachaise je ich výstupnou stanicou. V Bratislave na okraji obytných štvrtí vznikli Evanjelický cintorín pri Kozej bráne a Ondrejský cintorín, ktoré sa oba zachovali dodnes.

Koncept prepojenia cintorína s mestskou oddychovou zónou však postupným zahusťovaním ustupuje. Ak si odmyslíme realizácie, ktoré slúžia tak ako Père-Lachaise (napríklad Arlington, Omaha Beach, ale aj Chatam Sofer) nielen ako miesta posledného odpočinku, ale aj ako miesta kolektívnej piety, s ktorými je a priori spojená aj turistická atraktívnosť, tak sú dnešné cintoríny monofunkčnou štruktúrou našich spomienok.

Amfiteáter Národného cintorína Arlington, Virgínia, USA. Foto – Steve/wikimedia.
Amfiteáter Národného cintorína Arlington, Virgínia, USA. Foto – Steve/wikimedia.
Národný cintorín Arlington, USA.
Národný cintorín Arlington, USA.
Americký cintorín neďaleko pláže Omaha Beach v Normandii. Foto – wikimedia
Americký cintorín neďaleko pláže Omaha Beach v Normandii. Foto – wikimedia
Americký vojenský cintorín neďaleko Omaha Beach, Normandia, Francúzsko. Foto – wikimedia
Americký vojenský cintorín neďaleko Omaha Beach, Normandia, Francúzsko. Foto – wikimedia
Chatam Sofer Memorial, Bratislava. Foto – Jozef Kotulič.
Chatam Sofer Memorial, Bratislava. Foto – Jozef Kotulič.

Nový život, nový cintorín

Až do začiatku 20. storočia sa na spôsobe pochovávania veľa nezmenilo. Prelom storočí však preformátoval nielen všetky oblasti života, ale aj spôsob zaobchádzania so smrťou. Úspornosť miesta, hygiena, ale aj akceptovanie kremačného procesu štátom i cirkvou prispeli k rozvoju stavieb krematórií.

Modernizmus, minimalizmus, používanie surových prírodných materiálov a režírovaný kontakt s prírodou boli odpoveďami na nové potreby spoločnosti. Medzi prvé koncepty tohto druhu patrili škandivnávske realizácie – cintorín Skogskyrkogården architektov Asplunda a Lewerentza pri Štokholme, ktorí zvíťazili v súťaži už v roku 1915 a postupne ho realizovali až do stavby krematória v roku 1940. Ďalším príkladom je kaplnka vo fínskom Otaniemi od Heikkiho a Kaije Sirenovcov z roku 1957.

V Česku bolo prvé krematórium postavené už v roku 1917, kým u nás sa tento trend vzhľadom na silnú katolícku tradíciu presadzoval nepomerne dlhšie. Rané 20. storočie sa nieslo ešte v duchu Jurkovičových realizácií. Na Slovensko prišla kremácia až po 2. svetovej vojne, v čase, keď na území Česka stálo už trinásť krematórií.

Ikonická Milučkého stavba z roku 1967 v Bratislave je prvým krematóriom na slovenskom území. Je zasadená do mimoriadne veľkorysého priestoru úpätia Malých Karpát, ktoré Milučký v duchu princípov európskej moderny komponoval do jedného uceleného celku s architektúrou. Areál bratislavského krematória stojí na výnimočnej réžii pohľadov a veľkým zmyslom pre prácu s topografiou.

Najsilnejšia je scéna z obradnej siene. Táto, napriek častému kopírovaniu v iných realizáciách, nikdy nestratila na sile. Milučkého krematórium vytvára priestor tak, že každá jeho kompozícia reprezentuje hodnotu života lepšie ako stavby, ktoré sú určené živým. Kto bol niekedy na obrade v iných domoch smútku, iste pochopí. Často hýria všetkými formami nevkusu od novodobých červených plyšových realizácií cez insitné nástenné maľby až po estetiku staničných bufetov. Iste, pozostalí majú v tej chvíli úplne iné starosti, ale nezabudnime, že posledná rozlúčka v nedôstojnom priestore je ešte horšia ako nedôstojný pobyt v nemocnici. Z toho sa totiž poväčšine môžeme neskôr doma umyť.

Skogskyrkogården – lesný cintorín a krematórium v Štokholme. Je dielom architekta Erika Gunnara Asplunda a Sigurda Lewerentza z rokov 1935 – 1940.
Skogskyrkogården – lesný cintorín a krematórium v Štokholme. Je dielom architekta Erika Gunnara Asplunda a Sigurda Lewerentza z rokov 1935 – 1940.
Skogskyrkogården. Foto – Holger-Ellgaard.
Skogskyrkogården. Foto – Holger-Ellgaard.
Kaplnka Otaniemi vo fínskom Espoo od dvojice Heikki a Kaija Siren dokončená v roku 1956.
Kaplnka Otaniemi vo fínskom Espoo od dvojice Heikki a Kaija Siren dokončená v roku 1956.
Bratislavské krematórium. Foto – Peter Kuzmin
Bratislavské krematórium. Foto – Peter Kuzmin
Interiér bratislavského krematória od Ferdinanda Milučkého. Foto – Petra Bošanská
Interiér bratislavského krematória od Ferdinanda Milučkého. Foto – Petra Bošanská

Náročná disciplína

Súčasné cintoríny a urnové háje však zlyhávajú aj v iných disciplínach. Najväčším úskalím je hustota ich zastavanosti. Z konceptu mestských parkov sa stali dláždené parky s katastrofálnou mikroinfraštruktúrou.

Zonácia väčších cintorínov sa končí širšími chodníkmi, ktoré však medzi sebou ukrývajú aj niekoľko desiatok radov zastavaných plôch jednotlivých hrobových miest. Nie každý smútočný staviteľ mal kapacitu doriešiť stavebné detaily, a tak sa jednotlivé náhrobky poddávajú topografii každý v inom uhle. Takmer stopercentná zastavanosť nerobí z prechodu medzi náhrobkami jednoduchú disciplínu. Pomenovanie „miesto posledného odpočinku“ nie je úplne vždy na mieste. Cintorín ako miesto piety zlyháva, pretože stáť na jednej nohe v medzipriestore jednotlivých hrobov si vyžaduje takú psychofyzickú koncentráciu, že je často veľmi zložité venovať sa akémukoľvek inému mentálnemu zadaniu.

Každý má svoj spôsob uctenia si pamiatky blízkych. Jarmočné návyky niektorých pozostalých ma vždy vedia prekvapiť, ale predsa – málokedy vídať občanov prechádzať sa cintorínom so starou chladničkou alebo iným nadrozmerným odpadom. Napriek tomu chodníky lemujú veľkokapacitné kontajnery v takej disproporčnej mierke, že z pôvodne pietnych miest robia obludáriá ľahostajnosti.

Ondrejský cintorín. Foto – Barbora Šajgalíková
Ondrejský cintorín. Foto – Barbora Šajgalíková
Tento je z Ruska, ale obdobné pomníky nájdeme aj na Slovensku.
Tento je z Ruska, ale obdobné pomníky nájdeme aj na Slovensku.

Ako budú vyzerať cintoríny budúcnosti

Tieto a mnohé ďalšie malé neuralgické body tak pomaly generujú potrebu hľadania nových odpovedí na kultúru pochovávania v najbližích desaťročiach. Proces hľadania súčasných ciest sa pomaly spúšťa; po niekoľkých architektonických súťažiach na výstavby domov smútku sa začali témou smrti zaoberať aj dizajnéri.

V roku 2013 bola vyhlásená medzinárodná súťaž Design for Death a v roku 2015 Funerální design v Česku. Obe zaznamenali veľký záujem, spolu sa ich zúčastnilo vyše 2300 dizajnérov.

Design for Death mala dve kategórie – v prvej zvíťazili koncepty, ktoré pracovali so začlenením smrti do kolobehu života v prírode. Druhá bola venovaná hľadaniu novým foriem funerálneho dizajnu. Víťazný návrh od dizajnérov z Litvy prišiel s veľmi jednoduchým, ale silným konceptom pretavenia mozaiky života aj do času po smrti.

Jednotlivé hexagonálne urny boli vkladané do štruktúry, ktorá sa dala napájať na ďalšie segmenty. Vznikali tak výtvarné kompozície pripomínajúce vyrendrované chemické vzorce, ktoré boli umiestnené ako plastiky na zvislom múre. Návrh zároveň rátal s možnosťou rozdelenia popola do viacerých urien, čo by umožňovalo vložiť spomienku na jedného človeka do viacerých mozaík. Je to pomerne nekonvenčný pohľad na priam posvätnú celistvosť života, možno však lepšie reflektuje dnešnú podobu vzťahov a spoločnosti.

Funerální design mal okrem podobného zadania aj podobného víťaza – systém magneticky napojiteľných urien rovnako tematizoval transformáciu štruktúry vzťahov života do času po živote, akurát v inom formálnom jazyku.

Je zrejmé, a ukázali nám to najneskôr aj tieto dve súťaže, že terajšia štruktúra a forma architektúry cintorínov už nie sú aktuálne a bude nutné hľadať nové riešenia. Architektúra a dizajn sú disciplíny, ktoré to dokážu. To, že sme ich vyradili z procesu témy vlastnej straty a smútku, znamená, že sa v tých najhorších chvíľach pohybujeme na mikropriestoroch generických dlaždičiek a strácame v nich orientáciu aj silu.

Víťazný návrh súťaže funerálneho dizajnu od Loucasa Papantoniou a Asta Sadauskaite z Litvy. Urny v tvare mozaiky je možné prepájať a vytvárať rodokmene.
Víťazný návrh súťaže funerálneho dizajnu od Loucasa Papantoniou a Asta Sadauskaite z Litvy. Urny v tvare mozaiky je možné prepájať a vytvárať rodokmene.
Realizácia obradnej siene cintorína v nemeckom Ingelheime nad Rýnom od ateliéru Bayer & Strobel Architekten. Foto – Bayer & Strobel Architekten.
Realizácia obradnej siene cintorína v nemeckom Ingelheime nad Rýnom od ateliéru Bayer & Strobel Architekten. Foto – Bayer & Strobel Architekten.
Interiér obradnej siene cintorína v nemeckom Ingelheime nad Rýnom od ateliéru Bayer & Strobel Architekten, 2012. Foto – Bayer & Strobel Architekten.
Interiér obradnej siene cintorína v nemeckom Ingelheime nad Rýnom od ateliéru Bayer & Strobel Architekten, 2012. Foto – Bayer & Strobel Architekten.
Exteriér cintorína v nemeckom Ingelheime nad Rýnom od ateliéru Bayer & Strobel Architekten. Foto – Bayer & Strobel Architekten.
Exteriér cintorína v nemeckom Ingelheime nad Rýnom od ateliéru Bayer & Strobel Architekten. Foto – Bayer & Strobel Architekten.

Prečo a ako ukazovať kolektívny smútok

Potreba reagovať na stratu veľkorysým gestom je možno viditeľnejšia pri silných udalostiach, ktoré otrasú celou spoločnosťou. Sú skutočnosti, ktoré nevieme spracovať v tichu svojho domova. Vyjsť na ulicu a ukázať, že sa nás čosi hlboko dotklo, je spôsob, ako sa v prvom momente nezblázniť. Znamená to zažiť ľudskosť a spolupatričnosť, ktorá nám aspoň čiastočne dokáže vrátiť vieru v zmysel života.

Zmena profilového obrázka na Facebooku je ilustrovaná bezmocnosť. Ale byť bezmocný neznamená, že k bazálnej nespravodlivosti nesmieme zaujať aspoň postoj. Eisenmannov pamätník pre obete holokaustu v Berlíne z roku 2005 je jedno z najpôsobivejších diel, ktoré reflektuje mieru, mierku, surovosť, prázdnotu a ničotu, ktorú Európa vo svojich novodobých dejinách zažila. Surový rez a bezmocnosť nad nezaplniteľnou stratou sú tematizované aj v návrhu švédskeho autora Jonasa Dahlberga na memoriál obetiam Breivikovho útoku na ostrove Utøya.

Napriek sile ich výpovedí nemôžeme dúfať, že zmenia chod sveta. Architektúra kolektívneho smútku je nástroj, ktorý nemení podstatu udalostí, ktoré sa stali. Nie je nádejou, že ak si pripomenieme obludnosti, ktoré história dopustila, v budúcnosti sa ich vyvarujeme. Nie, nevyvarujeme. Ale potrebujeme ju ako nástroj pre nás samých. Aby sme ukázali, že nám to nie je jedno, hoci výsledok týchto udalostí nedokážeme zvrátiť ani zjemniť. Je to strašne málo, ale je to viac ako nič.

Pomník zavraždeným Židom Európy v Berlíne od architekta Petra Eisenmana. Foto – wikimedia
Pomník zavraždeným Židom Európy v Berlíne od architekta Petra Eisenmana. Foto – wikimedia
Koncept pamätníka pre obete na nórskom ostrove Utøya od švédskeho umelca Jonasa Dahlberga, s ktorým vyhral súťaž. Foto – Jonas Dahlberg Studio, courtesy of KORO / Public Art Norway
Koncept pamätníka pre obete na nórskom ostrove Utøya od švédskeho umelca Jonasa Dahlberga, s ktorým vyhral súťaž. Foto – Jonas Dahlberg Studio, courtesy of KORO / Public Art Norway
Detail nórskeho pamätníka. Foto – Jonas Dahlberg Studio, courtesy of KORO / Public Art Norway
Detail nórskeho pamätníka. Foto – Jonas Dahlberg Studio, courtesy of KORO / Public Art Norway

Článok bol zverejnený v Denníku N. Toto médium sa okrem širokého spravodajského záberu takisto systematicky venuje aj mapovaniu kultúrnej scény.

Poloha na mape

Súvisiace články

Pravý stĺpec
Menu
Hlavný obsahHlavný obsah
Čakajte prosím