Neskorá moderna - reflexia vybraných diel: Dom kultúry v Banskej Bystrici

Dom kultúry v Banskej Bystrici je už niekoľko rokov uzatvorený a nevyužívaný. Mesto a samosprávny kraj však majú záujem odkúpiť ho do vlastníctva a opätovne ho sprístupniť. Hodnoty Domu kultúry a súvislosti jeho vzniku približuje nasledovný text, ktorý je súčasťou výskumnej práce Neskorá moderna – reflexia vybraných diel. Jej realizáciu podporil z verejných zdrojov formou štipendia Fond na podporu umenia.

Adresa: Námestie slobody 3, Banská Bystrica
Architekt: Jozef Chrobák, Karol Tisončík
Súťaž: 1961
Projekt: 1971 – 1975
Realizácia: 1973 – 1979

Dom kultúry v Banskej Bystrici vznikol ako dominantný objekt nového námestia a kultúrno-spoločenského centra mesta. Myšlienka vytvoriť nové centrum vzišla z riešenia urbanistických vzťahov v území medzi historickým jadrom mesta a novým obytným súborom „Pri stanici“. Kľúčovým motívom, od ktorého sa odvíjala koncepcia celého priestoru, bolo situovanie pamätníka a múzea Slovenského národného povstania. Práce na projekte a príprave realizácie Domu kultúry trvali od ocenenia víťazného súťažného návrhu po spustenie výstavby dlhých dvanásť rokov a následná realizácia prebiehala šesť rokov. Napriek tomu sa autorovi podarilo udržať pôvodný, dôsledne premyslený koncept. K úspešnému zavŕšeniu procesu výstavby autor podotkol, že „architektova koncepcia sa takto ocitne v previerke rokov, len čo sa stavba odovzdá do užívania. Autor, pravda, uvádza túto poznámku (hoci nie celkom bezvýznamnú) len na okraj, lebo si plne uvedomuje, že životnosť ktorejkoľvek architektonickej koncepcie sa nemeria na desaťročia“.¹

Miesto, na ktorom sa Dom umenia nachádza, bolo ešte začiatkom 20. storočia mimo jadrového územia mesta a malo vo väčšej miere prírodný charakter. Bola to riečna niva s meandrami koryta Hrona. Samotné mesto sa ako uzavretá, kompaktná štruktúra historicky vyvíjalo na území vyvýšenom nad riekou. Jeho prirodzenou hranicou na juhovýchodnom okraji bola rieka a terénny zlom, popri ktorom sa vinula.

Po druhej svetovej vojne mesto začalo narastať v dôsledku výrazného rozvoja priemyslu a s ním spojeného nárastu počtu obyvateľov a potrebovalo ďalšie plochy pre novú výstavbu. Prikročilo sa aj k využitiu územia niekdajšej riečnej nivy. Na širokej rovine, v časti bližšie k železničnej stanici, vyrástol v päťdesiatych rokoch obytný súbor „Pri stanici“ a začalo sa uvažovať o formovaní priestoru medzi historickým mestom, týmto novým obytným súborom a riekou. Dospelo sa k názoru, že v tomto výnimočne položenom priestore bude umiestnený pamätník Slovenského národného povstania – historicky spojeného s Banskou Bystricou. V rokoch 1958 – 1959 prebehla súťaž, ktorá mala v dvoch samostatných častiach priniesť návrh na architektonické riešenie pamätníka a návrh urbanistických vzťahov daného územia.

Riešenie si vyžadovalo prístup nielen čisto urbanistický, ktorý by odzrkadlil súdobé trendy, ale aj názor krajinného architekta a cit pre prácu s historickým prostredím. Toto všetko sa stretlo v návrhu profesora Emanuela Hrušku a docenta Milana Kodoňa, ktorému bola priznaná 1. cena. Podstata ich riešenia spočívala vo vytvorení pokojnej mestskej zóny, ktorej jadrom by bol mestský park a naň nadväzujúce nové kultúrno-spoločenské centrum. Autori vychádzali z tvaru terénu a prírodného charakteru miesta. Pamätník a múzeum SNP situovali v západnej časti územia na terénnej terase, vyvýšenej nad okolím 8 metrov. Tým sa stal prirodzenou dominantou územia, vynímajúcou sa nad masívom zelene nového mestského parku. Kultúrno-spoločenské centrum umiestnili vo východnej časti územia – kompozične uzatvára obytný súbor a tvorí prepojenie medzi ním a parkom. Z územia vylúčili automobilovú dopravu, možný bol iba peší pohyb. Hlavnú kompozičnú os vytýčili v smere východ-západ. Takto orientovaná os rešpektuje terénny reliéf a (zregulované) koryto rieky.

V nadväznosti na víťazný urbanistický návrh sa v roku 1961 konala súťaž na riešenie Domu kultúry, ako dominanty navrhnutého kultúrno-spoločenského centra. Prvou cenou bol odmenený návrh architekta Jozefa Chrobáka. Architekt Chrobák sa však intenzívne zaoberal aj riešením celého Námestia slobody, pôvodný návrh E. Hrušku a M. Kodoňa ďalej rozpracovával. V roku 1972 finalizoval hmotovo-priestorovú štúdiu celého námestia. Oproti Domu kultúry navrhol banku a obchody, čím sa odklonil od súťažného návrhu z roku 1959 a oživil priestor mestotvornými aktivitami s viacerými funkciami. Návrh objektu Štátnej banky československej vypracoval v dvoch alternatívach v roku 1976, realizácia projektu prebehla v rokoch 1980 až 1985. Na východnej strane námestia, na osi Pamätníka a múzea SNP, navrhol v spolupráci so sochárom M. Ksandrom pomník V. I. Lenina – taktiež vzišiel ako víťazný zo súťaže.

Architekt Chrobák sa pri hmotovom riešení Domu kultúry pridŕžal pôvodnej urbanistickej koncepcie profesora Hrušku a docenta Kodoňa. Dom kultúry je tvarovaný ako jednoduchá horizontálna hmota vo väzbe na susedný objekt hotela s vertikálou ubytovacej časti. Autor charakterizoval Dom kultúry ako „átriový monoblok“ – reagoval tým na danosti vymedzeného územia, na priestor budúceho námestia a do kompaktného tvaru usporiadal komplikované prevádzkové vzťahy.
Objekt obsahuje niekoľko hlavných prevádzkových celkov a priestorov: estrádnu sálu (787 návštevníckych miest), komorné divadlo (297), kaviareň s reštauráciou (232), veľkú poslucháreň (157), kino (445) a bábkové divadlo (145). Okrem nich sú tu klubovne, priestory pre záujmové krúžky, ateliéry, herne, knižnica s čitárňou, priestory pre technický kabinet, zariadenia pre deti. Celková kapacita objektu, vrátane možného stolovania vo foyeri je 2 941 návštevných miest.

Všetky funkčné jednotky v budove sú dispozične a priestorovo dôsledne rozvrhnuté a zosúladené. Princípom architektovho konceptu je „maximálna variabilita a flexibilita prevádzky“.² Preto autor situoval hlavné spoločenské priestory na spoločné podlažie, čím vytvoril možnosť podľa potreby ich vzájomne prepojiť (či oddeliť) a znásobiť tak ich pôsobenie. Reprezentatívnym, funkčným a priestranne dimenzovaným jadrom komplexu je foyer na prvom poschodí. Vstupuje sa z neho do estrádnej sály, s ktorou sa môže na veľké podujatia prepojiť, a rovnako sa môže otvoriť do predsália komorného divadla. Foyer je presklenou fasádou orientovaný do námestia. Špičkové výtvarné diela, ktoré tu pôvodne boli umiestnené, umocňovali estetické pôsobenie a povznášajúcu atmosféru týchto priestorov.

Na prízemí sú hlavné vstupné priestory a átrium, okolo ktorého sú umiestnené kluby pre dospelých. Z átria sa vchádza do kina, vysunutého celou svojou hmotou kolmo na vlastný objekt Domu umenia. Na prízemí sa nachádza aj bábkové divadlo a priestory pre aktivity detí. Von z hlavného objektu sú umiestnené niektoré komunikačné prvky (schodiská, rampy), ktorými sa účelovo aj vizuálne prepája s bezprostredným okolím.

Spôsob, akým architekt Chrobák prepojil Dom umenia v parteri s okolím, je výnimočným mestotvorným počinom. Nie sú to len rampy, schodiská a vstupy, ktorými návštevník prichádza a vstupuje do budovy. Vnútorné átrium je rozšírením, prienikom priestoru námestia do budovy a pás námestia popri vstupoch do Domu umenia je upravený ako oddychová zóna so zeleňou a lavičkami. Tieto poloverejné priestory zotierajú striktnú hranicu medzi budovou a námestím. Architekt tu premietol svoje presvedčenie, že „medzi urbanizmom a architektúrou (objektom) neexistuje deliaca čiara“.³ Toto presvedčenie pretavil aj do riešenia celého námestia, ktorým sa dlhodobo zaoberal, keď jednotlivé objekty koncipoval vo vzájomných súvislostiach.

Dom kultúry je kompaktnou, horizontálnou hmotou s takmer civilným výrazom. Zo strany námestia je budova stvárnená ako pozdĺžna hmota s výškou dvoch podlaží, uložená na podstavci parteru a na streche doplnená ustúpeným podlažím. Fasáda orientovaná na námestie je plochá, orámovaná kamennou obrubou, pričom vo vnútri obruby je vizuálne delená prostredníctvom štruktúr a materiálov na štyri celky. Je tak možné odčítať hlavné funkčné časti prvého a druhého poschodia – časť klubov pre dospelých, átrium, foyer a predsálie komorného divadla. Môžeme len skonštatovať, že autorovi sa podarilo zrealizovať jeho principiálnu myšlienku pri tvorbe Domu kultúry: „Základný zámer – násobiť účinky veľkých priestorov – je hlavným motívom architektonického výrazu celej stavby, čím prispieva k jej organickej jednote; v tomto zmysle sa koncipovalo aj výtvarné dotvorenie interiérov a exteriéru.“⁴

Architekt Jozef Chrobák mal výtvarný talent, ktorý je v jeho architektonických dielach čitateľný. Rovnako mal výnimočný cit pre vnímanie prostredia a priestorových vzťahov, čo je zrejmé z hmotových koncepcií jeho diel. Dom kultúry ako aj budova banky na Námestí slobody sú solitérnymi objektmi, vymedzujú jeho východnú stranu z južného a zo severného okraja. Svojím vzťahom udržujú princíp horizontálnosti a nízkopodlažnosti, čím vytvárajú rámec pre krajinnú dominantu – Pamätník a múzeum SNP. Výtvarný cit architekta sa prejavil v precíznom rozvrhnutí pomerov častí budov a v stvárnení ich detailov. Pri Dome kultúry je to napríklad sochársky reliéfne prevedená stena budovy v časti, kde sa nachádza átrium. Za architektonické a umelecké kvality dielo získalo v roku 1979 Cenu Zväzu slovenských architektov (Cena Dušana Jurkoviča).

Dom kultúry bol postavený na zákazku odborov. Bývalý majiteľ OZ KOVO predal budovu v roku 2007 súkromnému majiteľovi. Od roku 2013 je Dom kultúry uzatvorený a chátra, nachádza sa v procese exekúcie. Na Pamiatkový úrad SR bol podaný podnet na jeho vyhlásenie za národnú kultúrnu pamiatku, no nakoľko je budova v exekúcii, konanie nemôže prebiehať. Vrátiť Dom kultúry opäť do užívania obyvateľom Banskej Bystrice i širokého regiónu majú záujem Banskobystrický samosprávny kraj a Mesto Banská Bystrica. Ich zástupcovia už podpísali memorandum o spoločnom postupe, v ktorom deklarujú, že ich cieľom je získať budovu do vlastníctva a zrekonštruovať ju. Dielo neoddeliteľne patrí do organizmu a kultúry mesta. Je súčasťou dlhodobého vývoja dnešného Námestia slobody s priľahlým parkom, udržuje ideovú kontinuitu od prvých názorov a návrhov na priestorové riešenie tohto územia až po súčasnosť. Svojím funkčno-priestorovým rozvrhnutím a nadčasovým moderným prevedením má potenciál spĺňať súčasné požiadavky ako kultúrny, spoločenský a reprezentatívny mestský dom.

Text je súčasťou výskumnej práce Neskorá moderna – reflexia vybraných diel. Realizáciu podporil z verejných zdrojov formou štipendia Fond na podporu umenia.

Zdroje:

1. CHROBÁK, Jozef: Dom kultúry ROH v Banskej Bystrici. Stavia sa dominanta budúceho námestia. Projekt 18, 1976, č. 3, s. 38 - 40, tu s. 38.
2. Tamže, s. 40.
3. https://www.archinfo.sk/diskusia/blog/in-honorem-jozef-chrobak.html rozhovor s architektom Jozefom Chrobákom zverejnený dňa 14. 6. 2015
4. CHROBÁK, 1976, s. 40.

Literatúra:

• ZÁRIŠ, František: Súťaž na pamätník SNP v Banskej Bystrici. Projekt 1, 1959, č. 8 – 9, s. 111 – 117.
• KUSÝ, Martin: Všeodborový klub KOR v Banskej Bystrici. Projekt 4, 1962, č. 1, s. 14 - 17.
• CHROBÁK, Jozef: Dom kultúry ROH v Banskej Bystrici. Projekt 18, 1976, č. 3, s. 38 – 40.
• CHROBÁK, Jozef – DROPPA, Virgil: Dom kultúry ROH v Banskej Bystrici. Projekt 23, 1981, č. 6, s. 11 – 21.
• ZALČÍK, Tibor – DULLA, Matúš: Slovenská architektúra 1976 – 1980. Bratislava, Veda 1982. 192 s., tu s. 60 – 61.
• DULLA, Matúš – MORAVČÍKOVÁ, Henrieta: Architektúra Slovenska v 20. storočí. Bratislava, Slovart 2002. 512 s.

K článku Kataríny Andrášiovej prikladáme sériu fotografií a výkresov, ktorú sme zhromaždili z archívu Jozefa Chrobáka: