Bane Handlová: práce vertikálneho ateliéru Polakovič / Bátor

V rámci virtuálneho prieskumu tvorby na Fakulte architektúry a dizajnu STU si môžete od februára pozrieť projekty vertikálnych ateliérov. V sérii článkov predstavujeme kolektívy, ktoré nás zaujali prístupom a spôsobom práce, atraktivitou zadaní, alebo formou a kvalitou výstupov. Nedávno sme predstavili prácu ateliéru Fejo & Hanáček, dnes sa pozrieme do kolektívu pod vedením Štefana Polakoviča a Jozefa Bátora, ktorý sa počas krátkej doby stihol vyprofilovať ako jeden z najvýraznejších. Spolupráca aktívnych architektov a pedagógov priniesla ovocie hneď prvý rok, kedy vertikálny ateliér zvíťazil v rámci ceny, kedy vertikálny ateliér zvíťazil v rámci ceny Cheddar (spolu s Fečík + Hudec + Bergerová a Fejo + Hanáček). “V celom ateliéri našlapaná energia, súčasná práca na spoločnom zadaní. Všetci študenti si rozdelili územie a pracovali ako reálny ateliér. Neformálny prístup, zodpovednosť jedného za druhého. Prístup nás naozaj oslovil,” zhrnul predseda poroty ceny architekt Michal Kuzemenský. V tej istej súťaži spoločný výstup v podobe zrozumiteľnej 330 (!) stranovej publikácie získal nomináciu v kategórii urbanizmus. V závere roku diplomová práca Ľuboša Dobócziho získala odmenu PRO RENOVATIONE v rámci Ceny profesora Jozefa Lacka… Viac než slušný začiatok.

Uplynulý semester ateliér pokračoval v silnej a aktuálnej téme revitalizácie banských brownfieldov na Hornej Nitre. Po baniach Cígeľ, kde autori prezentovali areál pretvorený do podoby “autonómneho mesta”, ktoré je priamo prepojené so súmestím Prievidza – Bojnice jestvujúcou koľajovou dopravou, sa ateliér zameral na rozsiahly banský areál v Handlovej. 

“Schéma zimného semestra - workshop na mieste, spoločná práca na celkovom masterplane - jeden ateliér = jeden tím. Následne rozdelenie areálu na menšie celky / práca v dvojiciach a trojiciach, no stála komunikácia a hľadanie spoločných riešení jednotlivých tímov na hranách rozdelených území. Priebežné kritiky externých hostí, náročnosť na výstupy, veľa diskusie… “. Text vedúcich pedagógov výborne sumarizuje spôsob práce vertikálneho ateliéru.

S Jozefom Bátorom a Štefanom Polakovičom sa o fungovaní ateliéru, tvorbe a hornonitrianskych brownfieldoch rozprával Jakub Moravčík (ARCHINFO):

JM: Ako ste sa dostali k spolupráci s Hornonitrianskymi baňami?

JB: Vďaka jednej z našich reálnych zákaziek v Prievidzskom okrese a dobrej komunikácie s pár ľuďmi, najmä vtedajším hlavným architektom mesta Prievidza arch. Gatialom. Hneď na prvom stretnutí sme všetci pochopili, že toto môže byť a i bude pre všetky strany prínosnou spoluprácou.

ŠP: Spoluprácu už dlhšie pred riešením začal rokovať Dodo. Ja som k tomu prišiel ako slepý k husliam. Keď sme rozbehli vertikálny ateliér, už boli spravené dohody o predmete, boli kontaktné osoby na opačnej strane, za bane. Nepričinil som sa o to ničím. 

JM: Kam spolupráca smeruje, kde vidíte potenciál, akú mala doterajšia práca odozvu?

JB: Myslím že správnym smerom. Je to vážna téma, čo s týmito areálmi. A tak k tomu i obe strany pristupujú. V roku 2023 sa ťažba úplne zastaví a všetci sa budú pýtať čo s tým. My predostierame náš pohľad na tento problém. I keď problém to asi nie je, skôr nový potenciál. Berieme to ako náš príspevok do diskusie revitalizácie týchto areálov. Samozrejme trochu vizionársky, ale o tom to v prvom koncepte má byť. 

ŠP: Akokoľvek, bane sú vlastnené privátnym subjektom, podnikajúcim a navigovaným vlastnými záujmami. Naše riešenia môžu byť len istými návodmi, pohľadom na to, ako sa dá správať v momentálnych možnostiach subvencií z Európskej únie v prípadoch zatvárania baní. Problém vznikajúci v mestách, ktoré mali istým spôsobom len mono zameranie vnímame silne ako sociálny aspekt. Tieto mestá by mali komplet zmeniť charakter. Vnímame to tak ako architekti a aj s tým vedomím navrhujeme. Prijatie tejto reality nevieme ovplyvniť, je inde. Náš pohľad na vec je ale taký. Máme pocit, že si to miestni ľudia a ich rodiny zaslúžia. 

JM: Ako ovplyvnila pandémia zabehnuté fungovanie ateliéru? Do akej miery sa dá nahradiť spoločná práca in situ, osobná interakcia, alebo diskusia nad spoločným fyzickým modelom?

JB: Veľmi a nedá. Ale nemáme inú možnosť. Priame skicovanie na papieri a fyzické modelovanie si alternatív tento online priestor nenahradí. A ani by nemal. V septembri sme ešte stihli miesto navštíviť a zažiť, takže aspoň nejaký priamy kontakt tam bol.

ŠP: Je to zložitejšie, ako by sa mohlo zvonku zdať. Od nás pedagógov to predpokladá a vyžaduje ďaleko väčšie nasadenie, koncentráciu. Kým ateliér predtým znamenal hýbať sa medzi študentmi v procese navrhovania, teraz ich musíme korigovať po jednom, vždy v nejakom stave rozpracovanosti. Je to časovo aj mentálne stresujúcejšie, pomerne viac kontrolované. Výsledky sú asi lepšie  (aj vďaka tomu, že študenti trávia pomerne viac času doma), chýba tomu všetkému ale to čaro, napätie bytia spolu. Pre študentov je to asi obdobné. Predtým mali pasiu zo spoločného koexistovania vo svojom ateliéri, teraz sú rozlezení po Slovensku, a komunikujú zo svojich privátov. Je to smutné, ale veď okolnosti.

JM: Na základe kvalitne spracovanej analytickej časti sa následne odvíjajú jednotlivé zadania. Je podľa vás dôležité vytvoriť pre študentov na škole priestor pre vizionársku (často utopistickú prácu), alebo sa ich snažíte držať v racionálnych medziach?

JB: Za mňa je dôležité hlavne pripraviť reálne zadania pre reálnych investorov. Len tak dáme pedagogike i ten ďalší step - kontakt a priama komunikácia s investorom. I to sa treba naučiť. 

ŠP: Vertikálny ateliér berieme ako prípravu pre budúce zapojenie sa študentov do slovenskej reality, scény. Ani jeden z nás nie je vizionár, utopista, obaja pracujeme v slovenskej architektonickej a realizačnej realite a asi aj to nás vedie k pohľadu na vytvárania zadaní. Myslíme si, že aj pri pomerne racionálne nastavených zadaniach sa dá snívať. Nepovažujeme ich za nijakú limitu, je to skôr vec nášho vnímania problému tvorby dnes, u nás doma. 

JM: Dokáže byť prezentovaná (maximálna) vízia podkladom k procesu čiastočnej a postupnej revitalizácie?

JB: Chce ním byť. Osobne tomu verím a so Števom robíme všetko preto aby výstupy za našu stranu boli stále realizovateľné. Samozrejme v dlhodobejšom horizonte, ale s víziou dobrého konca. 

ŠP: Určite áno, Je to otázka vlastníckych a personálnych postojov zadávateľa, ktorý sa môže,  ale aj nemusí vydať našim smerom. Je tam z jeho strany veľa premenných, ktoré nevieme možno z nášho pohľadu reflektovať. Sme architekti, pedagógovia, nie podnikatelia na danej sajte. 

JM: Ako prebiehali konzultácie s externými hosťami? Ako dopadli obhajoby? Nakoľko ste spokojní s výstupom z aktuálneho semestra?

JB: Baníci sú hrdí ľudia. Majú byť na čo. Vnášať do týchto území čokoľvek, môže byť pre nich citlivé. Preto sa snažíme (a nie len s nimi) aktívne komunikovať a hľadať riešenia. Tak ako to bolo v zadaní baní Cígeľ, tak i v zadaní baní Handlová bolo oslovené mesto Handlová a všetky možné spolky a organizácie ktoré sa tomuto venujú, vrátane zástupcov Trenčianskeho samosprávneho kraja.. Zimný semester sme ukončili asi päť hodinovou výživnou online prezentáciou a následnou diskusiou so všetkými zainteresovanými, ktorej závery boli hodnotené veľmi pozitívne. 

ŠP: Spokojnosť je veľká. Sme obaja hrdí na výstup, ktorý sa našim mladým kolegom podaril. Musím povedať, že sme tomu aj my dali moc. Obhajoby prebehli s veľkým záujmom všetkých zúčastnených. Čo bude ďalej s našimi impulzmi sa uvidí. To už je vec mesta a participantov na každej úrovni. 

JM: Kde vidíte potenciál a budúcnosť areálov Hornonitrianskych baní?   

JB: Potenciál je tam obrovský. Otázkou však je, ako sa to podarí uchopiť a naštartovať. Nejde tu len o priestorovú zmenu, ale i zmenu myslenia, či skôr pohľadu na nové fungovanie týchto priestorov. Ponúkame alternatívu a budeme dúfať že nech to skončí akokoľvek, tak to prinesie nové kvality do týchto území. 

ŠP: Uf, to si netrúfam odhadovať. Potenciál je obrovský. Aj na základe nami odvedenej práce je vidieť, ako sa dá na jednotlivé areály pozerať.  Jeho naplnenie nie som v stave vôbec posúdiť. Tam vstupujú faktory, ktoré my, ako architekti, nie sme schopní chápať a vlastne tým ani komentovať. My prinášame víziu, ideu. Možno mierne naivnú, ale našu. 

JM: Budúce smerovanie ateliéru, zadania vo výhľade, plánované zmeny?

JB: Plány máme veľké, avšak teraz je interest smerovaný výlučne na bane Handlová. Každé zadanie pripravujeme ako dvojsemestrálny projekt. V prvom semestri z pohľadu hľadania urbanistických kvalít, v druhom na základe tejto kostry ideme viac dovnútra a riešime architektúru domov v spojení s najbližšími vonkajškami až po interiéry. Ale stále spolu, nerobíme alternatívne výstupy. Vertikálny ateliér berieme ako paralelu s našimi osobnými ateliérmi, s jedným výstupom, s jedným pohľadom celého tímu na danú vec. To je schéma, na ktorej je založený systém pedagogiky nášho vertikálneho ateliéru. Nezatracujme iné, rozvíjame ten náš. Ale celé to musí byť postavené na silnom zadaní. 

ŠP: Náš vertikálny ateliér si ide svoje, ako dobre namazaný stroj. Nepozeráme sa v priebehu semestra na nikoho iného. Máme svoje zadanie, svoj team a živíme ho našou aktivitou. Nikoho nesledujeme, nekomentujeme, sme ponorení v našej práci. Rovnako ako naše ateliéry v praxi. Vieme oceniť správny prístup niektorých ostatných ateliérov  a tie iné, nás nezaujímajú. Sme silne koncentrovaní na našu prácu, na being together. Aj preto sme autorský ateliér. Očakáva sa to snáď od nás. Istý typ originálneho prístupu, nasadenia a osobného spojenia. Načo potom niečo meniť. JE NÁM SPOLU DOBRE!!!

Práce študentov vertikálneho ateliéru Polakovič / Bátor zo zimného smestra 2020/2021:

Bane Handlová: koncepcia územia - spoločný elaborát

Kristína Macharová - Zuzana Michalíková

Mária Horváthová - Sima Fischerová - Ivana Kúsková

Martina Kováčová - Kristína Čangelová

Samuel Kadák - Barbara Rek - Viktor Mikovčák

Tibor Baláž - Mark Mátis