Rekonštrukcia polyfunkčného objektu Miletičova 5

V tlačenej podobe bol objekt prezentovaný v poslednom ARCH-u. Výstižné sprievodné slovo napísala Nora Vranová. Prinášame jej pôvodný text:

Veľké nákupné centrá pôsobia (nie len) v Bratislave ako prudký akcelerátor urbánneho rozvoja. Podobný osud má aj začiatok Miletičovej ulice, donedávna trochu prispatý pozostatok minulej éry, ktorého najdynamickejším prvkom bola električková trať do Ružinova. Po výstavbe a sprevádzkovaní OC Centrál sa zo dňa na deň stal „širším centrom“ s intenzívnou výstavbou. Keďže voľných pozemkov na okolí nie je nazvyš, prišli na rad konečne i rekonštrukcie.
Jednou z výraznejších stavieb v tejto lokalite bola administratívna budova SEPS. V roku 2013 zmenila majiteľa, čo umožnilo spustiť proces jej revitalizácie na moderný polyfunkčný objekt s prevahou bývania. Projektu sa ujal architektonický ateliér Compass, ktorý sa musel vyrovnať s viacerými limitujúcimi faktormi. Okrem takmer sto metrov dlhej uličnej fasády to bol najmä konštrukčný systém typizovanej panelovej sústavy s modulom 7,2 m, v parteri kombinovaný so železobetónovým skeletom. Limitujúce bolo aj dispozičné usporiadanie v podobe päťtraktu a s tým súvisiaca hĺbka domu. Veľa priestoru na rozlet nedával ani rozpočet.

Architekti sa svojej úlohy zhostili s pokorou a rešpektom voči domu i jeho okoliu. Dané limity prijali ako fakt, ktorý určuje charakter domu. Okrem zmeny funkčného využitia a s tým súvisiacich nevyhnutných dispozičných úprav sa zamerali najmä na riešenie kontaktu domu s okolitým prostredím. Medzi priority patrilo otvorenie kedysi neprístupného parteru do ulice a vysporiadanie sa s enormnou dĺžkou horizontálne členenj fasády, ktorá akoby bola navrhnutá viac pre pohľad pasažiera už spomínanej električky, než pre chodca.

Po očistení parteru od neskorších nánosov dostala budova jasné tektonické členenie na podnož a telo. Neskôr pribudla aj hlava v podobe ustúpenej strešnej nadstavby. Každá z týchto častí má nie len svoje jednoznačné farebné riešenie - čierna podnož, biele telo, čierna hlava – ale aj vlastný rýchlostný stupeň vnímania. Kým parter, členený v polovičnom module a prerušovaný materiálovo odlíšenými vstupmi do bytov, či zmenou výškového usporiadania, ponúka dostatočne bohatý vizuálny vnem aj počas pešej chôdze, telo s pravidelne sa opakujúcim dvojnásobným modulom je nastavené na vyššiu rýchlosť šikmých perspektív. Nadstavba sa opäť vracia k intímnejšej mierke, čitateľnej len z pobytových terás.

Samotné dispozičné riešenie parteru je pomerne bohaté aj vďaka pôvodnému skeletovému nosnému systému a nadštandardnej výške. Tá umožnila vložiť do objemu parteru ešte jedno medzipodlažie. V časti podnože tak vznikli dvojpodlažné komerčné priestory prístupné z ulice, parter so zníženou úrovňou podlahy bol úplne rozdelený na dve samostatné podlažia – v prízemí zostali obchodné priestory prístupné z ulice a dvora, medziposchodie sa premenilo na administratívny trakt s vlastným bočným vstupom. V dvorovej časti medziposchodia je umiestnených aj niekoľko apartmánov napojených na hlavné komunikačné jadrá bytovej časti.

Hlavnou funkčnou náplňou domu je bývanie – trvalé aj prechodné. Rigidný panelový systém 3. až 7. podlažia, pôvodne určený na kancelárie, v tomto smere neponúkal veľa možností. Aj napriek striktne daným súradniciam sa však architektom podarilo vytvoriť pomerne širokú škálu niekedy až prekvapujúcich priestorov. Dom s tromi dilatačnými celkami rozdelili na dve vertikálne bytové sekcie, každá so samostatným vstupom a vertikálnym komunikačným jadrom. Jadrá so schodiskom a dvojicou výťahov sú umiestnené v strednom trakte, pričom v priestore medzi nimi zostali ponechané pomerne veľkorysé svetlíky. Tento zdanlivý anachronizmus (každý príčetný dveloper by zaplakal nad komerčne nevyužitým priestorom) veľmi elegantne a jednoducho rieši základné problémy spojené s hrúbkou budovy. Od prirodzeného presvetlenia a prevetrania vnútorných komunikácií, cez osvetlenie niektorých bytových kuchýň situovaných v hĺbke dispozície až po obytné miestnosti odvážne orientované do svetlíka vo vyšších podlažiach. Architekti tým najtradičnejším spôsobom priniesli novú kvalitu do nízkorozpočtového projektu.

Dom mal pôvodne dva priebežné chodbové trakty, z ktorých sa vstupovalo do kancelárií. Nový návrh z nich využíva len nevyhnutnú časť, zvyšok bol anektovaný bytmi. Malometrážne byty obrátené do ulice majú juhozápadnú orientáciu, obytné jednotky so severovýchodnou orientáciou obrátené do dvora slúžia na prechodné bývanie. Jedná sa prevažne o jedno až dvojizbové byty a apartmány, v koncových pozíciách doplnené o niekoľko trojizbových. Na typickom podlaží sa ich spolu nachádza 31. Limitujúcim faktorom pri navrhovaní bytov bol modul panelového systému. Zdanlivo stiesnená jednotná osová šírka miestností 3,6 m v skutočnosti pôsobí až nečakane priestranne aj vďaka veľkoplošnému preskleniu s výstupom na loggie, ktoré sa nachádzajú pozdĺž oboch hlavných fasád. Rytmické členenie priebežných loggií s hĺbkou 1,2 m odzrkadľuje delenie bytov. Čistá tektonika s jednoduchou logikou podporená nevtieravým farebným riešením nie je samoúčelným ornamentom, má však dekoratívne kvality.

Myšlienka nadstavby sa zrodila až dodatočne, po komerčne úspešnom zahájení predaja bytov. Vzhľadom na neplánované zaťaženie statiky objektu bola navrhnutá ako ľahká oceľová konštrukcia kombinovaná s rôznymi výplňovými materiálmi. To umožnilo navrhnúť voľnejšie dispozície s využitím pobytových terás s impozantným vyhľadom. V nadstavbe je situovaných spolu 20 luxusnejších troj a štvorizbových bytov.

Riešenie exteriérových plôch tohto projektu má dve tváre. Tá uličná, reprezentatívna, má ambíciu stať sa obchodným korzom, predĺžením komerčných aktivít začiatku Miletičovej ulice. Nasvedčuje tomu nie len už spomínaný oživený parter, ale aj veľkorysé riešenie prekonávania výškových rozdielov terénnymi schodmi, či vzrastlou zeleňou oddeľujúcou budovu od cesty a električkovej trate. Naproti tomu akousi Popoluškou je vnútroblok slúžiaci ako parkovisko pre obyvateľov s kontrolovaným vjazdom z Miletičovej ul. Z nedocenenia tohto priestoru asi nemožno viniť architektov, ktorí tu zamýšľali umiestniť podzemnú garáž a ponechať tak viac priestoru zeleni. Po prehodnotení dopadov zámeru chceli spevnené plochy riešiť aspoň farebne, aby pri pohľade z výšky pôsobili vizuálne príťažlivo. Ani táto snaha však nevyšla, takže v súčasnosti je jediným humanizujúcim prvkom parkoviska zopár zatiaľ chudorľavých stromčekov. Snáď sa im podarí rýchlo vyrásť a zakryť, čo sa dá. Východiskom z núdze je aspoň vhodne zvolená výplň loggiových zábradlí z drôteného skla, ktorá pri pohľade z interiéru milosrdne zahmlieva spodnú tretinu výhľadu. Zvyšné dve tretiny tvorí pohľad na čerstvo zrekonštruovanú fasádu starej pradiarne bratislavskej Cvernovky, ktorý naopak celkom poteší.

S absolútnym rešpektom k práci architektov z Compassu si myslím, že najcennejšie na tomto projekte je, že vôbec vznikol. Rekonštrukcie jestvujúcich budov sú určite mestotvornejším prvkom než výstavba nákupných galérií. Ak ale nejde jedno bez druhého, potom v mene Miletičky pripisujem Centrálu dobré body – aj keď možno len ako čaro nechceného.

Text: Nora Vranová, foto: Pavel meluš a Juraj Marko, zdroj COMPASS Architekti.